Zostalo nám už len 99 dní…

9.1.2020 – Dojímavý, no zároveň povzbudivý príbeh o nekonečnej sile lásky. O tom, že koniec vôbec nemusí byť koncom. A aj keď vám zostáva len 99 dní, môžete si ich vychutnať plnými dúškami a zažiť dovtedy nepoznané veci…
Vo vydavateľstve Ikar vychádza novinka 99 dní s tebou.

Stretli sa v nemocničnej čakárni, obaja vystrašení, nervózni a osamelí. Ani jeden z nich nevedel, čo ho čaká.
Emma žila doteraz pokojne, pracovala v knižnici a starala sa o chorú mamu. Nikdy sa nebozkávala s mužom, neochutnala šampanské, ani neprecestovala svet. Nezamýšľala sa nad tým, či nemárni mladosť, lebo staroba sa neujde každému.
Naopak Nathan, inštruktor parašutizmu, zbožňoval adrenalín, žil naplno, ako by bol každý deň ten posledný. Aspoň si to myslel.

Emma s Nathanom sa do seba zaľúbia aj napriek hrozbe, že sa čoskoro budú musieť rozlúčiť. Sľúbia si, že nepremárnia ani hodinu. No čo ak je príliš neskoro?

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Judita Hansman:

99 dní s tebou je príbeh o dvoch mladých ľuďoch, ktorí sa už viac ani nemohli od seba líšiť. Ona s pokojným, viac-menej šedivým život. On s dňami naplnenými adrenalínom.
Spoločné stretnutie ich však zmenilo… a zmení možno aj vás. Tento príbeh vás chytí za srdce a možno si ho na okamih aj vezme. Emocionálne nabité rozprávanie, plné šťastia i smútku, lásky i beznádeje.

Autorka Catherine Miller pracovala ako fyzioterapeutka, no zo zdravotných dôvodov musela z práce odísť. Rozhodla sa preto splniť si sen o napísaní knihy. Trvalo jej to pár rokov a medzitým porodila dvojčatá, no nakoniec v roku 2015 vyhrala štipendium Katie Fordovej, dostala sa medzi finalistov súťaže Write Stuff  a veľmi dobre obstála aj v spisovateľskej súťaži, ktorú organizuje časopis Woman.

Začítajte sa do novinky 99 dní s tebou:

Emma

Pre Emmu Greenovú to nebolo bežné ráno. Zvyčajne striktne dodržiavala rituál: budík si každý deň nastavila tak, aby mame podala lieky, čím si odkrojila z času, čo jej ostával na to, aby sa vychystala. No dnes sa zdržala, celkom nahá stála pred veľkým zrkadlom na chodbe, dlhé tmavohnedé vlasy jej klesli na plecia a zvyšok tela ostal odhalený.
Nemusela sa skrývať. Dobre vedela, že mama nie je natoľko mobilná, aby sa z ničoho nič objavila pri svojej nahej dcére. Popravde, choroba zabránila mame robiť mnohé činnosti. Predovšetkým jej nedovoľovala žiť.
Emma sa pred zrkadlom obrátila, aby sa v ňom obzrela zboku. Takto, z ľavej strany, nebolo vidno nič. Vyzerala normálne, aj keď na ženu, ktorá ešte neprekročila hranicu tridsiatky, mala nepochybne o čosi viac telesného tuku. Jej jediným cvičením bolo večerné zdvihnutie maminých nôh na posteľ.
Každé ráno ju čakalo veľa povinností, ktoré jej pred odchodom do práce zabrali mnoho času, takže kontrolka v hlave jej pripomenula, aby sa nešuchtala. Ešte raz sa otočila, no nepozrela na svoj odraz v zrkadle, lebo sa nechcela znova vidieť spredu. Nepotrebovala ďalší dôkaz, aby si potvrdila, že niečo nie je v poriadku.
Otočená k zrkadlu z pravej strany sa odvážila mrknúť na svoj odraz. Prstom si prebehla po koži a obkreslila oblúk prsníka. Pripomenul jej hlavu starožitnej bábiky s podivnými očami, ktorá na ňu stále zízala v maminej spálni.
Urobila oblúk v opačnom smere. Na prsníku nenahmatala nič podozrivé. Rozdiel oproti druhej strane bol však celkom zjavný. Žmurkajúc upierala zrak na znamienko uvelebené blízko dvorca. Na plochú bradavku. Na tú, čo sa už tri dni nestiahla.

Prvýkrát v živote Emma nedodržala svoju zásadu byť pripravená na každé počasie. Po tom, čo sa pred zrkadlom nahá pozrela pravde do očí, stiahla si vlasy do voľného drdola a obliekla tenučkú blúzku. Tá sa ani zďaleka nehodila do dažďa. Aj napriek tomu sa v nej odvliekla na autobusovú zastávku a ani nevnímala studený vietor, v ktorom by inokedy premrzla na kosť.
Dnes bola odolná ako skala. Chcela cítiť chlad. Poriadnu zimu. Pri ľadovom vetre, ktorý mohol každú chvíľu priviať sneh alebo dážď so snehom, by sa inokedy určite naobliekala ako cibuľa.
Počas krátkej prechádzky po ulici Timberley Drive dumala nad svojimi pocitmi. Nad tým, ako jej vrstvy oblečenia bránia žiť, keďže až teraz po prvý raz pocítila mrazivý chlad. Na rukách sa jej zježili chlpy – prepána, tých tam bolo požehnane, až teraz si ich poriadne všimla – a drkotala zubami, no želala si, aby to urobila už dávno.
Ibaže to nefungovalo. Čím viac sa triasla od zimy, tým jej bolo jasnejšie, že ani ľadový vietor s dažďom nepreberú jej bradavku k životu.
Nikdy nebola taká plná života, ako keď konečne zahla za roh na hlavnú cestu a schovala sa pod prístrešok autobusovej zastávky. Teraz by možno aj pochopila bláznov, ktorí nosia šortky aj vtedy, keď leje ako z krhly.
Sklopila zrak a uprela ho na premočenú blúzku, čo sa jej lepila na podprsenku: ľavý prsník výrazne reagoval na zimu, zatiaľ čo pravý vytrvalo odmietal dať na sebe niečo znať.
„Si v poriadku, zlatko?“ Staršia pani za sebou ťahala nákupnú tašku na kolieskach a vzdorovala dažďu v kabáte ošľahanom vetrom. Muselo byť pomaly deväť hodín, keď sa už po vonku motali dôchodcovia. To znamenalo, že Emma mešká. Ešte nikdy neprišla do práce neskoro.
Zvyčajne by panej niečo slušne odvetila, no dnes sa neprinútila odpovedať.
„Vyzeráš, akoby si mala za sebou rušnú noc,“ zachichotala sa stará žena. „Dúfam, že stál za to. No v tomto nečase by si nemala takto chodiť po vonku. Radšej sa poponáhľaj domov, aby si neprechladla.“
Emme sa po lícach spustil vodopád horúcich sĺz, ktoré nedokázala zastaviť. Zalapala po dychu a zhlboka nabrala do pľúc mrazivý a ostrý vzduch, až zaskučala ako zranené zviera.
„Och, prepáč, zlatko. Nechcela som ťa rozrušiť. Žiadny chlap nestojí za slzy,“ skonštatovala staršia pani, ktorá ju utešovala nesprávnymi slovami.
Emma sa pozviechala. „Ďakujem,“ odvetila, aj keď netušila, za čo ďakuje, no chcela žene povedať niečo zdvorilé, než ujde.
Nevyzeralo to dobre, a Emma pochopila, že dnes by to v práci nezvládla. Musí urobiť to, čo doteraz odkladala. Rozhodla sa, že zavolá svojej lekárke. Už nebude strkať hlavu do piesku.
Rozbehla sa a oči upierala k oblohe, keby sa potkla, netrápilo by ju to. Rovnako ju nezaujímalo, či ju niekto vidí. Chcela, aby jej dážď bubnoval po koži. Chcela ho cítiť.
Želala si, aby za sebou mala vášnivú noc. Aby ráno vykĺzla spod teplého a mäkkého obrovského paplóna po noci strávenej s mužom. Aby mu nechala lístoček so svojím telefónnym číslom, no v skutočnosti by nečakala, že by ich románik pokračoval. Aby bola natoľko opovážlivá, že by do ulíc vykročila s rozmazaným mejkapom a vyprchaným parfumom, pričom by sotva pomyslela na nočnú jednorazovku.
Namiesto toho bola presvedčená, že skôr príde o pravý prsník než o panenstvo.

Milan Buno, knižný publicista

Inzercia