Zachráňte svojich spolužiakov pred vrahom!

BRATISLAVA 4. decembra 2017 – Prvá kniha v sérii Obeť bez tváre sľubuje vynikajúce krimi a spolu s knihou vyšla aj špeciálna aplikácia, hra, v ktorej musíte zachrániť čo najviac svojich spolužiakov, kým ich nepozabíja brutálny vrah.
Zmerajte si sily s vrahom, zachráňte čo najviac svojich spolužiakov! A vychutnajte si novú severskú detektívku.

Učiteľa pracovného vyučovania nájdu brutálne zavraždeného v jeho dielni. Vrah pri tele zanechal fotografiu triedy zo začiatku osemdesiatych rokov. Obeť mala na fotografii tvár prečiarknutú krížikom.
Čoskoro sa zistí, že obeťou je jeden z dávnych spolužiakov policajného vyšetrovateľa Fabiana Riska. A je jasné, že vrah postupuje podľa diabolsky zostaveného plánu.
Zďaleka nie je koniec a dochádza k ďalej vražde…

Fabian Risk sa s rodinou vracia do Helsingborgu, svojho rodného mesta, kde dlhé roky pracoval v štokholmskej polícii.

Fabian rozbieha vyšetrovanie a nechtiac v ňom ožívajú spomienky na zabudnuté nezrelé lásky aj brutálne šikovanie na škole. Spomienky, na ktoré nie je veľmi hrdý.
Čoskoro je čoraz hlbšie zapletený do prípadu, kde napokon nie je nič také, ako sa zdá, a nebezpečenstvo sa stupňuje. To všetko má osudné následky nielen preňho samého, ale aj pre jeho najbližšie okolie.

Vrah zabíja spolužiakov a na jeho zozname je aj Fabian Risk!

ZACHRÁŇTE SVOJICH SPOLUŽIAKOV!V knihe Obeť bez tváre zabíja vrah spolužiakov…a dostal sa aj do špeciálnej hry. Každý z triedy môže byť vrahom a vy ho musíte čo najskôr odhaliť.

Zahrajte si hru na www.obetbeztvare.sk. Kliknete na tvár spolužiaka a tým ho zachránite. No vzápätí je na rade vrah a jedného zo spolužiakov zabije. Striedate sa a vy musíte čo najskôr odhaliť vraha (aj podľa indícií), aby zabil čo najmenej vašich spolužiakov.
Okrem zábavy hráte aj o super ceny – 100 kníh podľa vlastného výberu a zájazd Metropoly Škandinávie.

Začítajte sa do novinky Obeť bez tváre:

30. júna – 7. júla 2010

Na jeseň roku 2003 vykonal psychológ Kipling D. Williams experiment, počas ktorého vystavil pokusné osoby sociálnej izolácii prostredníctvom virtuálnej loptovej hry Cyberball, kde si traja hráči prihrávali loptu medzi sebou. Po chvíli si dvaja z nich začali prihrávať iba navzájom. Ten tretí, nevediac, že hrá proti počítačom, zažíval intenzívny pocit eliminácie a vylúčenia. Pocit bol taký výrazný, že sa magnetickou rezonanciou dalo zmerať zvýšenie aktivity rovnakej časti mozgu ako pri čisto fyzickej bolesti.

1

FABIAN RISK JAZDIL AUTOM po tej ceste viac ráz, než si dokázal spomenúť. No nikdy predtým to nebolo také jednoduché a povznášajúce ako teraz. Presne ako si naplánovali, vyrazili skoro ráno a mohli si dopriať dlhú prestávku na obed v Gränne.
Už vtedy sa nepokoj, ako sťahovanie dopadne, začal rozplývať. Sonja bola veselá, prekypovala radosťou, dokonca sa ponúkla, že posledný kúsok cez Sm?land bude šoférovať, aby si mohol vziať poriadne veľkého sleďa. Bolo to od nej až príliš milé, dokonca sa pristihol, že premýšľa, či to všetko nie je len veľké divadlo. Ak by bol celkom úprimný, niekde hlboko vnútri pochyboval, či to bude naozaj fungovať, utiecť od všetkých problémov a začať odznova.
Deti zareagovali, presne ako sa dalo čakať. Matilda to považovala za napínavé dobrodružstvo napriek tomu, že do štvrtej triedy by išla v úplne novej škole. Theodor sa k tomu nestaval až tak pozitívne, dokonca hrozil, že zostane v Štokholme. No po obede v Gränne sa aj on rozhodol, že tomu dá šancu, a na prekvapenie všetkých si viac ráz vytiahol slúchadlá z uší a rozprával sa s nimi.
Najlepšie zo všetkého však bolo, že volanie ustalo. Volanie a krik, čo prosí o život, ktorý ho počas posledného pol roka prenasledoval nielen v snoch, ale väčšinou aj počas bdenia. Konečne to prestalo.
Prvý raz si to všimol pri Södertälje, ale predpokladal, že si len namýšľa. Až keď prešli cez Norrköping, bol si tým úplne istý a každým kilometrom, ktorý ostal za nimi, hlasy slabli. Teraz, keď boli na mieste, o 556 kilometrov ďalej, úplne stíchli.
Vyzeralo to, akoby bol čas rozdelený pred ich pobytom v Štokholme a udalosťami minulej zimy a po nich. A konečne, konečne už nastal čas po, pomyslel si Fabian a zasunul do zámky kľúč od ich nového bývania – jedného z anglických radových domčekov z červených tehál na P?lsjögatan. Ako jediný z rodiny bol už v dome, ale vôbec ho neznervózňovalo, čo si ostatní pomyslia. Len čo uvidel, že je na predaj, bol si istý, že nový život začnú práve tu a nikde inde.
P?lsjögatan 17 v T?gaborgu, od mesta len na skok a hneď za rohom P?lsjösky les. Tam bude môcť každé ráno behať a vráti sa k tenisu na štrkových kurtoch. Ak by chcel ísť k moru, tak sa len skotúľa dole Halalidbackenom a bude na kúpalisku Fria bad, kde sa v mladosti kúpaval. Vtedy fantazíroval o tom, že býva práve v tejto štvrti, namiesto žltých nájomných barakov hore v Dalheme. Dnes, po tridsiatich rokoch, sa sen splnil.
„Oci, na čo čakáš? Nevezmeš to?“ spýtal sa Theodor.
Fabian sa prebral zo šťastného opojenia a zbadal, že zvyšok rodiny stojí dole na chodníku a čaká, kým zdvihne mobil, ktorý mu zvonil vo vrecku. Vytiahol ho a videl, že je to Astrid Tuvessonová, jeho nová alebo, správnejšie povedané, budúca šéfka na kriminálnom oddelení helsingborskej polície.
Papierovo bol ešte ďalších šesť týždňov zamestnaný v Štokholme. Navonok sa zdalo, že sa sám rozhodol dať výpoveď. No väčšina starých kolegov nepochybne vedela, ako to vlastne bolo a že by tam nikdy znova nevkročil.
Šesťtýždňová nedobrovoľná dovolenka vyzerala čoraz lákavejšie. Ani si nedokázal spomenúť, či mal po štúdiách niekedy toľko voľna. No či to bude stačiť, to sa ešte len ukáže. Plánoval, že sa v pokoji usadia v dome. Potom by sa zoznámili s novým mestom a v závislosti od počasia a chuti, by možno odcestovali na nejaké teplejšie miestečko. Rozhodne sa nemienili čímkoľvek stresovať. To všetko by si mala Astrid Tuvessonová uvedomovať.
Napriek tomu volala.
Niečo sa stalo a on zvažoval hovor prijať, aby zistil čo. No so Sonjou si niečo sľúbili. Toto leto budú znova rodina a rozdelia si zodpovednosť. Možno by dokonca našla silu a posledné obrazy na výstavu by dokončila až na jeseň? Okrem toho hádam existujú u helsingborskej polície aj iní, ktorí nemajú dovolenku, nie?
„Nie, to počká,“ odvetil, zastrčil mobil naspäť do vrecka, odomkol a vpustil dnu Theodora s Matildou, ktorí súperili, kto vojde ako prvý. „Ak by som bol vami, začal by som záhradou!“ Otočil sa k Sonji, ktorá k nemu vystúpila po prednom schodisku, v náručí reproduktor od iPodu.
„Kto volal?“
„Nikto dôležitý. Poď si pozrieť dom.“
„Vari to nebol…“
„Nie, nebol,“ odtušil Fabian. No v jej očiach zbadal, že mu neverí, tak zdvihol mobil, aby naň videla. „Bola to moja budúca šéfka, ktorá nás určite chcela iba privítať. Poď už.“ Vzal od nej reproduktor, zakryl jej oči rukou a gestom ju lákal dnu do domu. „Ta-dam!“ Zložil ruku a ona sa obzerala dookola po nezariadenej obývačke s kozubom, po priľahlej kuchyni, ktorá viedla von do malej záhrady za domom, kde bolo vidieť Theodora a Matildu, ako skáču na veľkej trampolíne.
„Ach. To je úplne… Úplne skvelé.“
„Tak to schvaľuješ? Páči sa ti?“
Sonja prikývla. „Povedali sťahováci, kedy prídu?“
„Niekedy neskoro popoludní, navečer. Ale môžeme dúfať, že budú meškať a neprídu skôr ako zajtra.“