Z priateľov sa stávajú udavači a pokrytci
BRATISLAVA 13. júna – Dojímavé rozprávanie o láske k rodine, o pokore a starostlivosti. Kniha plná dobrodružstiev, napätia i romantiky.
Vyznamenanie je veľkolepý emocionálny príbeh od jednej z najnadanejších autoriek Danielle Steelovej. Zachytáva historické udalosti a tragické osudy, no zároveň poukazuje na nezlomnosť ducha a silný charakter. Je to príbeh o nebezpečenstve a cene, ktorú musíme platiť za vojnu.
V roku 1940 obsadí nemecká armáda Francúzsko a šestnásťročná Gaëlle sa stáva svedkom vojnových hrôz. Jej najlepšiu priateľku Rebeku Feldmannovú aj s rodinou deportujú a v Gaëllinom rodnom dome sa usídlia Nemci. Nikomu nemožno veriť, z priateľov sa stávajú udavači a pokrytci.
Gaëlle sa po týchto skúsenostiach rozhodne pre nebezpečný krok a pripojí sa k Hnutiu odporu, pričom riskuje vlastný život. Karty zamieša aj nemecký veliteľ okupujúci ich dom, ktorý ju zatiahne do svojich tajných plánov. Spolupráca s Nemcom však Gaëlle na dlhé roky poznačí a ona je nútená odísť po vojne do Paríža, kde sa stáva Diorovou modelkou. Stále dúfa, že Rebeku ešte uvidí.
Každý román Danielle Steel sa stal bestsellerom. Jej príbehy milujú a čítajú ženy aj muži, starí i mladí v 47 krajinách a 28 jazykoch.
Väčšinu roka Danielle žije v San Franciscu, no niekoľko mesiacov trávi s rodinou vo Francúzsku. Aj preto umiestnila svoj príbeh Vyznamenanie do vojnového Francúzska. História v jej podaní je fascinujúca a pútavá, navyše sa vás priamo dotkne. Tam, kde je tma, je aj svetlo. Kde je krutosť, stále tam existuje aj súcit…
„Steelová je jednoducho jedna z najlepších,“ napísal o nej Los Angeles Times. Na Amazone získala kniha Vyznamenanie vynikajúce hodnotenia od čitateľov – vyše 700 hodnotení a 4,7 hviezdičky z maximálnych 5.
„Vynikajúce čítanie. Toto si musíte pridať na svoj zoznam kníh na čítanie,“ napísal jeden čitateľ a ďalší dodáva: „Prečítala som všetky Steelovej knihy, ale táto bola mimoriadna. Jedna z najlepších.“
Začítajte sa do novinky Vyznamenanie:
Delphine Lambertová sa vo svojom byte na ulici Rue du Cherche-Midi na Left Bank v Paríži pohrúžila do čítania denníka Le Figaro. Dva razy do roka, na Nový rok a štrnásteho júla, v ňom zverejňovali dôležitý zoznam. V ten deň bol 1. január. Dvadsaťdeväťročná tmavovláska pracovala ako politická novinárka a historička. Na svojom konte mala dve knihy, ktoré získali priaznivý ohlas, a pravidelne publikovala články v tlači. Sklonila sa nad noviny a dlhé rovné vlasy jej spadli do tváre. Jej priateľ Georges Poitier ju pohladil očami, veľmi dobre vedel, čo ju zaujíma, veď sa hnala za svojím snom už od sedemnástich.
„Čo hľadáš?“ spýtal sa jej vľúdne.
„Veď vieš… starú mamu,“ odvetila, ani nezdvihla zrak. Nechcela sa stratiť v zozname približne päťsto ľudí, ktorým bude udelený Rad čestnej légie. Lambertová každý rok dúfala, že medzi nimi uvidí meno svojej starej mamy, no obávala sa, že tam zase nebude. Navzdory mnohoročným snahám a neúnavnej práci jej úsilie vychádzalo nazmar. „Ako dlho chcú čakať?“ zašomrala. Zmocnilo sa jej sklamanie. Gaëlle de Barbet Pasquierová dovŕšila deväťdesiatpäť rokov, ale nehnala sa za veternými mlynmi ako jej vnučka. Pre Delphine sa to stalo svätou misiou. Pasquierová nikdy nedúfala, že vyznamenanie získa, a vnučkina námaha sa jej zdala zbytočná. Delphine trvala na tom, že spravodlivosti sa musí učiniť zadosť. Celá rodina vedela, ako tvrdo pracuje na tom, aby starkino meno očistili a udelili jej čestné vyznamenanie. Gaëlle sa s krivdami minulosti dávno zmierila, tie životné kapitoly sa udiali ešte za vojny, a ona urobila len to, čo považovala za správne. Gaëlle sa v spomienkach nerada vracala do dávno zabudnutých čias, bola ochotná hovoriť o tom len preto, lebo Delphine chcela poznať detaily. Odvaha starej matky bola pre ňu hnacím motorom, motivovala ju a inšpirovala. V jej očiach bola starká žiarivým príkladom toho, akí by ľudia mali byť. A či už vládni byrokrati dostanú rozum a napravia staré chyby alebo nie, pre Delphine a mnohých ďalších, ktorým zachránila pred sedemdesiatimi deviatimi rokmi život, bola stará matka idol.
Delphine kĺzala očami po zozname. Vtom zmeravela a prekvapene zhíkla. Znovu sa zahľadela na novín, aby sa uistila, či dobre vidí. Neveriacky pozrela na Georgea.
„Panebože… je tam… je na zozname!“ Napokon sa to podarilo. Všetky roky neúnavného pátrania, a listy s prosbami adresované kompetentným úradom, boli korunované úspechom. Jej stará mama bude vyznamenaná Radom čestnej légie za statočnosť.
V očiach sa jej zaleskli slzy, keď Georgeovi roztrasene podala noviny. Gaëlle de Barbet Pasquierová. Čítala to meno dookola. Nebola to tlačová chyba. Dokázala to. George sa usmial od ucha k uchu a pobozkal ju. Vedel, koľko úsilia ju úspech stál. Ani stará mama neverila, že by sa dožila zadosťučinenia. Napokon zvíťazili.
„Bravo! Skvelá práca,“ vyhlásil hrdo George. Gaëlle bola výnimočná žena a teraz sa to dozvie celý svet.
Delphine vstala od stola a roztrasenými rukami navolila číslo starej mamy. Nedočkavo čakala, kedy sa ozve známy hlas a ona jej oznámi obrovskú novinu. Stará mama zaiste ešte nečítala raňajšie noviny, na rozdiel od vnučky neverila v spravodlivosť byrokratickej mašinérie a so smiechom hovorila, že sa jej už nedožije. Delphine jej dokázala opak. Jej vytrvalosť priniesla ovocie.
Telefón vyzváňal, no po chvíli sa ozval záznamník.
„Načo má mobil, keď ho nepoužíva,“ posťažovala sa Delphine Georgesovi ponad plece. Stará mama tvrdila, že mobil je pre ňu zložitý a nepotrebuje ho. Radšej využívala pevnú linku. Delphine zavolala aj na ňu a nechala telefón dlho zvoniť pre prípad, že by bola stará mama zaneprázdnená alebo vo vani. Nedvíhala a záznamník bol vypnutý. Delphine sa sklamane vrátila k stolu.
„Možno išla do kostola,“ pripomenul jej Georges.
„Alebo venčí psa. Skúsim to neskôr.“ No bezúspešne. Delphine sa potrebovala niekomu pochváliť, preto zavolala matke, ktorú novina rozrušila, a len čo si ju vypočula, prepukla do plaču. Obe vedeli, ako veľmi si Gaëlle vyznamenanie zaslúži, hoci ona vlastné hrdinské skutky zo skromnosti nestavala na obdiv. Obe znepokojilo, že starkú nezastihli. Navzdory veku bola vitálna a samostatná, vstávala zavčasu, aby stihla všetko, čo si naplánovala. Bola v pozoruhodne dobrej fyzickej kondícii a mala bystrý úsudok. Rada navštevovala priateľov, chodila do múzeí a divadla alebo so psom na dlhé prechádzky po susedstve a okolo Seiny.
„Zavolám jej neskôr,“ povedala Delphine matke. Znovu sa zahľadela do novín. Nebola to ilúzia a naozaj slávia triumf. Tento deň bol pre všetkých vyvrcholením a splneným snom.
Gaëlle Pasquierová bola ranné vtáča. Zacvičila si, na raňajky si urobila toast a veľkú šálku kávy s mliekom. Každodenné rituály ju upokojovali. Okúpala sa, učesala si snehobiele vlasy zostrihané do elegantného mikáda, ktoré rámovalo jej aristokratické črty, a obliekla sa. V ten deň sa chystala navštíviť priateľku Luise. Obe žili v siedmom obvode. Z námestia Place du Palais Bourbon, kde sa nachádzal Pasquierovej malý, zato vkusný byt, bolo k Louisinmu domu na Rue de Varenne len na skok a Gaëlle Pasquierová vítala krátku zdravotnú prechádzku. Domy v susedstve boli moderné, ale nie výstredné a príliš okázalé. Gaëlle z bytu vykúzlila útulné a príjemné prostredie, ktoré skrášľovali nádherné obrazy a drahé starožitnosti. Pred rokmi jej vnúčatá darovali malého dlhosrstého jazvečíka, bez ktorého sa nepohla ani na krok. Sučka počúvala na meno Josephine a s paničkou tvorili nerozlučnú dvojicu. Keď Josephine zbadala vôdzku, radostne zavrtela chvostíkom. Panička jej ju pripla, pritom sa psíkovi láskyplne prihovárala a sľubovala dlhú vychádzku.
Navzdory pokročilému veku Pasquierová žila sama a vyhovovalo jej to. Pomocnica k nej chodila v pracovné dni, ale Gaëlle si sama varila a voľné chvíle trávila s priateľmi. Pred siedmimi rokmi oslávila osemdesiate ôsme narodeniny a neochotne odišla do dôchodku. Milovala prácu kurátorky malého súkromného múzea. Pomáhala pri jeho zrode a zasvätila mu takmer päťdesiat rokov života.
V Paríži chodila na všetky dôležité výstavy a priateľka Louise ju sprevádzala. Bola o desať rokov mladšia a tešila sa vynikajúcemu zdraviu. Jej dcéra žila v Indii a syn v Brazílii, preto bola Gaëlle vďačná za spoločnosť. Obe ženy sa priatelili už päťdesiatdva rokov, odkedy sa Gaëlle vrátila do Francúzska. Predtým žila šestnásť rokov v New Yorku. Louise bola patrónkou múzea, ktoré Gaëlle zakladala, a odvtedy sa z nich stali oddané a nerozlučné priateľky a spojenkyne na celý život.
Gaëlle mala dve dcéry, jednu v New Yorku, druhú v Paríži, a tri vnúčatá. Na rozdiel od Louise mala rodinu nablízku. Tá vídala svoje deti a vnúčatá raz za rok, keď za nimi vycestovala. No navzdory občasnej osamelosti Louise bola vždy dobre naladená a veselá. Jej manžel pracoval v diplomatických službách a od mladosti žil prevažne v zahraničí.
Gaëllina staršia dcéra pracovala v New Yorku a ako investičná poradkyňa a finančná odborníčka kráčala v šľapajách zosnulého otca. Mladšia dcéra Daphne bola pôrodníčka a vydala sa za kardiológa. Obaja trávili v práci väčšinu času. Nechceli, aby sa Gaëlle cítila opustená a zvali ju k sebe čo najčastejšie, no ona im nerada narúšala súkromie, tvrdila, že má dosť záľub a priateľov aj medzi oveľa mladšími. Nie všetci seniori žili tak aktívne.
Vnučka Delphine bola novinárka, pre mladšieho brata boli vzorom rodiča, a tak študoval medicínu, a najmladší z nich navštevoval prestížnu ekonomickú univerzitu. Stará mama bola pyšná na všetky svoje vnúčatá.
S priateľkou Louise si vedeli zaplniť voľný čas, zabávali sa spolu, plánovali si spoločné činnosti a výlety, občas navštívili zaujímavú výstavu v Ríme, zašli si na operu do Viedne, na kultúrne podujatie do Londýna či Madridu, alebo sa poprechádzali po promenáde v Deauville. Svižným krokom a s Josephine na vôdzke zamierila k Louise. Gaëlle sa radovala z príchod nového roka, tešila, čo jej prinesie. Ku všetkému si zachovávala pozitívny prístup, žila prítomnosťou, minulosť v sebe neživila. Nezaoberala sa tým, čo sa skončilo, nemalo to pre ňu zmysel, radšej sa dívala vpred.
Stále sa pýšila štíhlou postavu a mala vrodený vkus a zmysel pre módu, aj keď sa obliekala konzervatívne a primerane veku. V mladosti prežila šestnásť rokov v Štátoch, ale štýlom a dokonalou eleganciou zosobňovala typickú Francúzku. Bola pravou Parížankou do špiku kosti.
Prešla okolo Rodinovho múzea a Matignonského paláca a zabočila do ulice, kde bývala Louise. Zastala pred impozantným domom z osemnásteho storočia s masívnymi starými dverami natretými žiarivou tmavozelenou farbou. Mal vnútorný dvor s garážami, prestavanými z prístreškov na koče, a udržiavanú záhradu. Gaëlle zabúchala mosadzným klopadlom na ťažké dvere. Objavil sa v nich správca domu a úctivo ju pozdravil. Gaëlle vyšla predným schodiskom a zazvonila na zvonček bytu, ktorý obývala Louise. Otvorila jej pomocnica. Kabát si odložila v predsieni, psíkovi odopla vôdzku a Josephine vbehla do obývačky. Jej priateľka sedela pri kozube. Pri nohách jej ležal vyčesaný biely pekinský pinč, ktorý poslúchal na meno Fifi. Psy sa radostne zvítali a okamžite sa začali hrať. Louise sa na priateľku široko usmiala.
„Šťastný a veselý Nový rok!“ zaželala jej Gaëlle. Pobozkala ju a ponorila sa do pohodlného kresla vedľa nej. V kreslách pred kozubom už strávili nejedno popoludnie či večer, zhovárali sa o múzeu, deťoch či budúcich plánoch.
„Gratulujem!“ odvetila Louise naradovane.
„K čomu?“ prekvapila sa Gaëlle. Netušila, o čom Louise hovorí. „Že sa v ďalšom roku dožijem deväťdesiatpäťky?“ zachichotala sa. „V tom prípade ti aj ja gratulujem,“ hoci Louise mala len osemdesiatpäť. Bola drobnejšia a plnšia než Gaëlle, pôsobila usadenejšie, vyzerala ako typická babička. Bola však rovnako aktívna, preto sa rady bavili spolu. Psy sa naháňali po miestnosti a Josephine vláčila v papuli jednu z Fifiných hračiek.
„Nečítala si raňajšie noviny?“ spýtala sa jej Louise. Bolo to prvé, čo ráno urobila, a obe ženy mali prehľad a informácie o udalostiach vo svete. Prečítali všetky najnovšie knihy a vymieňali si ich. Daphne hovorievala, že ju matka zahanbuje, pretože ako zaneprázdnená lekárka nemá čas čítať romány, sotva sa dostane k medicínskym časopisom. Gaëlle s Louise boli vášnivé čitateľky.
„Nerada čítam noviny pri raňajkách,“ poznamenala Gaëlle. „Deprimujú ma všetky tie tragédie vo svete, zločiny proti ľudskosti a prírodné katastrofy. Dnes ráno som sa tým nechcela dať rozladiť.“
„To si mala,“ namietla Louise záhadne. Priateľkin úspech ju zjavne potešil.
„Má snáď prezident ďalšiu aféru? Zmeškala som najnovší škandál?“ spýtala sa Gaëlle pobavene.
„Nie, drahá,“ odvetila láskyplne Louise. „Som nesmierne rada, že ti ako prvá môžem zablahoželať k Radu čestnej légie.“ Gaëlle na ňu chvíľu bezvýrazne zízala, neverila vlastným ušiam.
„Myslíš to vážne? Určite nie. Chuderka Delphine celé roky prenasleduje úrady, no nikdy by som si nepomyslela, že sa jej to podarí.“ Louise vedela, že Gaëlle pracovala v mladosti pre Hnutie odporu a počas vojny hrdinsky riskovala vlastný život. Potom ju nespravodlivo obvinili z kolaborantstva s Nemcami. Tento tieň ju celý život prenasledoval a vnučka neúnavne bojovala o to, aby prízrak zahnala. Napokon to dokázala.
„Nuž, tvoje meno očistili. Čokoľvek im Delphine povedala, presvedčila ich. Získaš úctu a vyznamenanie, ktoré si zaslúžiš.“ Louise bola na ňu zjavne hrdá, vedela, že aj Delphine je určite v siedmom nebi.
„Ako vieš, že to, čo tvrdili, nie je pravda?“ zosmutnela Gaëlle pri spomienke na minulosť. „Možno som ti klamala.“
„Nikdy som o tebe nepochybovala. Poznám ťa. Spravodlivosť si ťa našla, Gaëlle, za všetko dobré, čo si vykonala.“
Gaëlle ticho sedela a hľadela do ohňa, potom pozrela na priateľku. „Bolo to už dávno. Čo na tom teraz záleží? Ja pravdu poznám. Toľko životov som nedokázala zachrániť či zmeniť…“ Ani Rebeka, pomyslela si. S Rebekou, ktorú stratila, keď mali obe sedemnásť, sa to všetko začalo. V malej koženej truhlici v písacom stole schovávala prúžok jej stužky do vlasov a z času na čas ho vytiahla… Rebeka… jej milovaná priateľka.
„Mala by som zavolať Delphine a poďakovať jej,“ vyriekla zamyslená Gaëlle. „Nadrela sa na tom.“ Gaëlle novina vykoľajila, čo Louise neušlo. Naklonila sa k nej a potľapkala ju po ruke.
„Zaslúžiš si to, Gaëlle,“ chlácholila ju Louise, „nemáš sa prečo cítiť previnilo. Urobila si pre nich, čo bolo v tvojich silách.“ Gaëlle prikývla, ponorená do myšlienok. Kiežby to bola pravda.
Milan Buno, literárny publicista
Vyznamenanie: https://www.bux.sk/knihy/389612-vyznamenanie.html
