Vydierajú starostu!
BRATISLAVA 6. septembra 2017 – „Vzrušujúci triler, ktorý vám ukáže, čo sa stane, keď zem vydá naše najhlbšie tajomstvá,“ povedal o knihe Tmavá komora kráľ hororu Stephen King.
Novinku vychvaľujú mnohí svetoví autori. Jeden z najpopulárnejších a najlepšie zarábajúcich spisovateľov na svete James Patterson dodáva: „Ak sa vám páčia detektívky Michaela Connellyho, Tmavú komoru doslova zhltnete. Neustále prekvapenia a skvelé zvraty.“
Gavin Cain je inšpektor z oddelenia vrážd sanfranciskej polície. Je práve uprostred exhumácie, keď mu zazvoní telefón. Starostu San Francisca Harryho Castelliho ktosi vydiera, preto sa Cain okamžite musí vrátiť do mesta. Helikoptéra je už na ceste. Truhla a Cainovo vyšetrovanie odloženého prípadu musia počkať, zatiaľ ho zastúpi jeho partner Grassley.
Na radnici starosta neochotne ukáže Cainovi štyri fotografie, ktoré dostal od neznámeho odosielateľa. Na prvej je vystrašená blondínka, na druhej nočný stolík s tabletkami, peňaženkou a putami, na tretej žena s fľašou v ruke a na poslednej tá istá osoba takmer nahá, pripútaná k posteli, už v bezvedomí, ale nie mŕtva. Priložený list hovorí jasnou rečou: čoskoro budú nasledovať ešte hrôzostrašnejšie odhalenia, ak si starosta predtým dobrovoľne nevezme život.
Cain sa pustí do vyšetrovania, no partner Grassley ho informuje o nečakanom náleze v truhle exhumovaného tela a oba prípady sa komplikujú – alebo ide len o jeden prípad?
Tmavá komora je majstrovsky napísaný triler, ktorému nechýba vynikajúca zápletka, detailné vyšetrovacie techniky a postupy, z ktorých by mala radosť aj forenzná antropologička Kathy Reichsová. Je to jedna z kníh, pri ktorých viete, čo sa teraz stane…a zrazu ste niekde úplne inde a vy si kladiete otázku: ako som sa sem dostal? Čo sa to práve, dočerta, stalo?! „Tmavá komoraje štýlový a neuveriteľne napínavý triler,“ napísal Lee Child, autor svetoznámej postavy Jacka Reachera.
Začítajte sa do novinky Tmavá komora:
1
bolo už po polnoci, keď Cain a jeho nový partner Grassley pozorovali lyžicu bagra, ako mizne v jame. O niekoľko sekúnd sa z nej vynorila s ďalšou hromadou hliny, ktorá skončila na rastúcej kope vedľa hrobu. Popoludní mu zavolal správca cintorína v El Carmele a spýtal sa ho, či by to nemohli urobiť v noci. Na celý nasledujúci deň mali naplánované pohreby a nerád by niekoho rozrušil. Cainovi to bolo jedno. Zostávať hore dlho do noci patrilo k jeho práci a túto chcel mať čo najskôr za sebou.
Po ďalších troch záberoch lyžicou správca otočil rameno bagra nabok a jeho pomocník skočil do jamy s lopatou. V tej chvíli dorazila na miesto dodávka z úradu súdneho lekára. Jej reflektory preleteli po Cainovi a Grassleym a potom sa zastavili na výkope. Správcov pomocník vyliezol z jamy a zažmurkal, lebo jasné svetlo ho oslepilo. Vzal si od svojho nadriadeného zdvíhacie popruhy a skočil späť do otvoreného hrobu.
Cain pozoroval technikov, ako vystupujú z dodávky a kráčajú hore svahom. Muž a žena, obaja mladí, nanajvýš niekoľko rokov po promócii. Grassleymu zazvonil mobil. Skôr ako ho zdvihol, skontroloval displej. Vrhol pohľad na Caina a ustúpil niekoľko krokov.
„Áno, poručíčka,“ ozval sa do telefónu a potom chvíľu mlčky počúval. „Nie, sme v El Carmele na Pacific Grove – veď viete, vyšetrujeme ten Hanleyho prípad.“
Grassley sa znovu započúval, pričom si tlačil prst na voľné ucho, aby stlmil vrčanie bagra s dieselovým motorom. „Je tu, počkajte chvíľu.“ Grassley podal mobil Cainovi. „To je poručíčka. Chce s tebou hovoriť.“ Cain si vzal telefón a cez dlhé tiene za náhrobnými kameňmi prešiel k cyprusom na kopci, aby unikol pred hlukom motora bežiaceho naprázdno.
„Tu Cain,“ ozval sa do mobilu. „Čo môžem pre vás urobiť, poručíčka?“
„Niečo sa stalo. Potrebujem vás inde.“
„Práve na niečom robíme.“
„Neodtŕhala by som vás od práce, keby som nemusela,“ ubezpečila svojho podriadeného, „ale nemám inú možnosť. Hanleyho môže odtiaľ odviezť Grassley.“
„Sme dve hodiny cesty na juh.“
„To nie je problém,“ vyhlásila. „Ste… kde presne sa nachádzate?“
„V El Carmele,“ informoval ju Cain. „Na cintoríne.“
„Vydržte chvíľu.“
Vedel, že poručíčka kontroluje mapu vo svojom počítači. Na vrchole kopca bolo príliš hlučno, aby bolo počuť ťukanie klávesov. O necelých dvadsať sekúnd sa znovu ozvala.
„Kúsok od vás je golfové ihrisko. Môžu vás tam vyzdvihnúť.“
„Kto?“
„Chlapci z diaľničnej polície.“
„Pošlete po mňa helikoptéru?!“
„Bude tam o desať minút,“ odvetila.
„Čo sa vlastne deje?“
Najprv mu zišla na um Lucy, ale poručíčka by mu kvôli nej nevolala. Veď o Lucy vôbec nevedela.
„Porozprávame sa, až sem prídete. Zoči-voči, nie po telefóne. A teraz mi dajte Grassleyho. Potrebujem s ním prehodiť pár slov.“
Cain vykročil ku kolegovi, ale pri pohľade na jamu zastal. Musí to ešte skúsiť. Rukou ochránil mikrofón mobilu, aby ho jasne počula.
„Trvalo mi tri týždne, kým som sa dostal až sem.“
„Poľujete na divé husi, Cain. Na tom prípade nikto nepracoval už tridsať rokov. Pred necelou hodinou sa objavil nový problém a odteraz je váš. Dajte mi Grassleyho.“
Cain sa vrátil ku kolegovi a podal mu telefón. Bolo zbytočné lámať si hlavu, prečo ho poručíčka sťahuje z prípadu. Namiesto toho podišiel k okraju vykopaného hrobu a posvietil doň baterkou. Asistent správcu kľačal na vrchnáku truhly. Vykopal okolo nej ryhy a teraz sa nad ňu skláňal, aby pripevnil zdvíhacie popruhy.
Chlapec aspoň nebude ťažký, lebo tri desaťročia strávil pod zemou. Cain vedel, že keď napokon zomrel, do truhly nebolo veľmi čo uložiť. Asistent znovu vyliezol z jamy a podal nadriadenému konce štyroch popruhov.
Cain pozrel na kopec. Grassley stál pod stromom a telefonoval s poručíčkou. Ľavé ucho si zapchával prstom, aby ju lepšie počul.
„Inšpektor Cain?“
Otočil sa a rukou si zatienil tvár pred lúčom svetla.
„To som ja.“
Žena z kancelárie súdneho lekára spustila ruku s baterkou, obišla hrob a zastala vedľa neho. Nahla sa a nazrela do jamy.
„Vrátite sa s nami v dodávke?“ spýtala sa ho. „Povedali nám niečo v tom zmysle.“
„Bohužiaľ, ja nie,“ vzdychol si Cain. „Práve ma poverili inou prácou.“
Ukázal na Grassleyho postávajúceho na kopci.
„Ale on pôjde s vami. Vy alebo váš partner môžete ísť za dodávkou v jeho aute.“
„Poverili vás inou prácou? Sú dve hodiny po polnoci a my sme…“
Zmĺkla a sledovala Cainov pohľad upretý na lúč svetla, ktorý sa k nim blížil zo severu. Keď sa helikoptéra vynorila z oblakov, počuli tlmené hučanie rotorov. Cain znovu ukázal na svojho partnera na kopci.
„To je inšpektor Grassley,“ vysvetlil žene. „Postarajte sa, aby nastúpil do dodávky a odviezol sa späť s jedným z vás. Pravdepodobne sa bude chcieť vrátiť vlastným autom, ale nedovoľte mu to. Musíme dodržať predpísaný postup, jasné? Nechcem, aby neskôr vznikli problémy a aby obhajca na súde roztrhal náš prípad na franforce.“
„Chápem,“ odvetila žena.
„Už musím ísť,“ oznámil Cain. Naposledy pozrel do jamy a baterkou si posvietil na čierny vrchnák truhly. „Dotiahneme to do úspešného konca.“
Cestou dolu kopcom zastal a obzrel sa na Grassleyho. Oči sa im stretli, obaja muži prikývli a tým sa to skončilo. Cain potom rýchlo zamieril po príjazdovej ceste k dlhej lúke, ktorá sa rozprestierala medzi cintorínom a Del Monte Boulevard.
* * *
Keď prišiel na golfové ihrisko a pod nohami pocítil krátku trávu, zahľadel sa na severnú stranu oblohy a odhadol, že helikoptéra pristane o necelú minútu. Vybral si z vrecka mobil a vytočil Lucino číslo.
„Gavin?“
„Prepáč… nechcel som… myslel som si, že sa dovolám do tvojej hlasovej schránky.“
„Ešte som nespala.“
Pozrel na hodinky. Ukazovali štvrť na tri. Trávu na ihrisku pokrývala rosa a vo vzduchu cítil vôňu mora.
„Niečo nie je v poriadku?“
„Ale nie.“
„Zase sa cítiš zle,“ uhádol. Prezradil mu to jej tón.
„Nie je to nič strašné, naozaj,“ upokojovala ho.
„Tak fajn.“
„Kde si?“ zaujímala sa.
„Na juhu neďaleko Monterey. Ide o Hanleyho.“
„Hanleyho?“
„Ten videozáznam, ktorý sme dostali. Je na ňom chlapec, ktorého…“
„To stačí,“ prerušila ho. „Už si spomínam. Teraz na to nemám žalúdok.“
„Sľubujem, že sa o ňom už nikdy nezmienim,“ vyhŕkol previnilo.
„Vrátiš sa čoskoro?“
„Niečo sa vynorilo,“ vzdychol si. „Posielajú po mňa helikoptéru, ale vôbec netuším, čo sa deje.“
„Takže sa ponáhľaš?“
Cain pozrel na oblohu. Helikoptéra sa otáčala a blížila k pristávacej ploche. „Už musím ísť.“
„Tak mi zavolaj, až budeš môcť,“ šepla. „Alebo radšej rovno príď ku mne.“
„Prídem, len čo budem môcť,“ sľúbil.
„Dávaj na seba pozor,“ varovala ho. „Gavin, myslím to vážne.“
„Neboj sa o mňa a trochu si pospi.“
Obaja zavesili a Cain odložil mobil. Helikoptéra preletela nad korunami stromov a teraz sa s rozsvieteným reflektorom vznášala nad trávnatým ihriskom. Cain vykročil k bielemu kruhu a zamával na pilota, aby s ňou pristál.
