Triler Moje meno je Nikto

BRATISLAVA 15. februára 2018 – Nový špionážny triler  Moje meno je Nikto vás nadchne. Autor dokázal úžasne vystihnúť atmosféru podozrievavosti, pozná detaily zo zákulisia vysokej politiky i tajných služieb a šikovne to namixoval do napínavého príbehu. Teórie, pracovné hypotézy, stopy – falošné aj pravé… je to skôr temný komorný triler, kde sa nestrieľa kade tade, ale základom sú informácie. Tie hýbu svetom a rozhodujú o životoch. Kto sa k nim dostane ako prvý, získava moc!

Poznám tajomstvo… tajomstvo, ktorým sa všetko mení.

Solomon Vine patrí k najlepším špiónom svojej generácie a pred sebou má skvelé vyhliadky.  Keď však za nevysvetliteľných okolností zastrelia istého dôležitého väzňa, ktorého mal strážiť, čaká ho suspendácia a služobné vyhnanstvo.

Po troch mesiacoch v Istanbule unesú riaditeľa tamojšej expozitúry MI6 Gabriela Wilda z jeho vlastného bytu. Situácia sa komplikuje, nikto nevie, komu môže veriť, a vtedy si niekto spomenie na najstaršieho priateľa nezvestného muža: Solomona Vina.

Keďže ho postavili mimo služby, môže pracovať na vlastnú päsť a nikomu sa nemusí zodpovedať. Na pomoc mu pridelia Rose, manželku uneseného riaditeľa expozitúry a Vinovu niekdajšiu veľkú lásku. Vine sa zaťato snaží odhaliť pravdu, ale pri svojom pátraní čoskoro zistí, že za únosom sa skrýva niečo oveľa temnejšie. A že v stávke je viac ako život jedného špióna.

Matthew Richardson sa krátko živil ako novinár na voľnej nohe a potom prijal miesto vo Westminsteri ako výskumný pracovník a spoluautor politických prejavov. Okrem toho písal aj prejavy pre významné osobnosti v súkromnom sektore.

Prečítajte si úryvok z knihy Moje meno je Nikto:

Istanbul august 2016

„Poznám tajomstvo,“ vyhlási. „Tajomstvo, ktorým sa všetko mení.“
Solomon Vine si pritiahne vratkú plastovú stoličku a sadne si na opačnú stranu stola. Miestnosť je strohá a prázdna, steny pokrýva prach.
„Na to som sa vás nepýtal,“ upozorní ho Vine, pričom opätuje mužovi pohľad. Jeho bezfarebný hlas neprezrádza nijaké emócie.
„Viem, ale toto je moja odpoveď.“
„Tajomstvá ma nezaujímajú. Chcem počuť mená.“
Výsluch preruší škripot otvárajúcich sa dverí. Priestor vyplní postava Gabriela Wilda, ktorý namiesto ospravedlnenia sotva viditeľne kývne hlavou. Prejde po betónovej podlahe, sadne si po Vinovej ľavici a posunie k nemu svetlé papierové dosky. Vine na ne nepozrie, akoby ich obsah už poznal naspamäť. Nie je na nich nijaká úradná značka ani vyznačený stupeň utajenia, pôsobia anonymne a popierateľne.
Vine počká, kým na miestnosť padne stiesňujúce ticho  potrebuje, aby na podozrivého doľahlo celou svojou silou. Nie je tu nikto iný, kto by ho zachránil. Výsluch neprebieha na oficiálnej pôde veľvyslanectva zmäkčenej pravidlami, nariadeniami a vyhláškami. Podozrivý nemá so sebou armádu advokátov pripravených napadnúť spôsob vedenia výsluchu. Majú ho iba pre seba a môžu s ním robiť, čo sa im zachce.
„Vy ma nechápete,“ ozve sa znovu muž a v hlase mu zaznie ostrejší tón. Nakloní sa, celú váhu jeho trupu teraz nesú lakte. Napriek putám pohybuje rukami zručne a ukazovákom pichá do dosky stola v rytme svojich slov. „To, čo viem, všetko zmení. Mýlite sa, ak si myslíte, že tomu zabránite.“
Vine sa načiahne za spisom a zamáva ním. Keď ho otvorí, očami preletí prvú stranu.
„Záznamy hovorov z mobilného telefónu dokazujú váš nedávny kontakt s piatimi britskými občanmi, ktorí vycestovali do Sýrie,“ informuje podozrivého. „Máme dôkazy, že im dodali falošné pasy a ilegálne zbrane. Vláda jej veličenstva má samotku, ktorú pripravili špeciálne pre vás, až sa vrátite domov. Materiály v týchto doskách stačia na to, aby vás odsúdili na doživotie. Napíšte nám mená svojich kontaktov a potom sa môžeme porozprávať.“
Muž zdvihne oči a pery sa mu skrivia do úsmevu. Nie je to reflexný pohyb, ale premyslený ťah. Na tvári vyčarí pobavený výraz.
„Nečaká ma nijaký súdny proces, nijaký trest a nijaká cela,“ prednesie sebaisto.
„Na záchranu zvonku sa nespoliehajte, doktor Yousef,“ upozorní ho Vine. „Nikto netuší, že ste tu. Zmizli ste z povrchu zemského. Máte šťastie, že sme vás našli skôr ako Američania. No ak chcete, aby sme vás vydali im, určite sa to dá zariadiť…“
Muž pokrúti hlavou a jeho úsmev prerastie do smiechu. „Stačí jedno slovo a pustíte ma na slobodu… Oni zavolajú, verte mi.“
„Kto zavolá?“ preruší ticho Gabriel Wilde. Vstane zo stoličky a prechádza sa po malej miestnosti pripomínajúcej kocku.
„Vplyvní ľudia,“ odvetí Ahmed Yousef. „Vždy zavolajú. Ak sa chcú dozvedieť moje tajomstvo, zaplatia zaň. Je to len obchod, nič viac.“
„Tajomstvo, ktorým sa všetko mení?“ zopakuje Wilde. Zastane za Yousefovou stoličkou a stíši hlas do šepotu. „Už kvôli vám dúfam, že stojí za to. Donášač nemôže byť nikdy dosť opatrný…“
„Mám prvotriedny materiál,“ ubezpečí ho Yousef. „Zavolajú. Verte mi.“
„A čo ak nie?“
Yousef neodpovie. Pozrie na zatvorené dvere. V tej chvíli sa ako na povel rozsvieti výstražné červené svetlo a razom oživí fádnu miestnosť. Vine naplnený zlou predtuchou vstane od stola a vykročí k dverám.
Vonku je chladno. Za Vinom sa ozve ďalší zvuk, a keď sa otočí, zbadá Wilda, ako za ním kráča po dlhej sivej chodbe k dispečingu. Strážnik kráľovskej vojenskej polície s neposednými očami a s nervóznymi pohybmi tam už čaká s telefónom v ruke.
„Kto je to?“
„Spojovateľka z centrály,“ odvetí vojak a odovzdá červené slúchadlo. Kým Vine čaká na spojenie, strážnik sa obráti k Wildovi.
„Volala aj vaša manželka, pane. Potrebuje, aby ste sa vrátili na základňu. Vraj je to súrne.“
Wilde nedá najavo úzkosť. Namiesto toho osloví Vina: „Dokončíš ten výsluch už sám? Vrátim sa, len čo budem môcť…“
Vine prikývne, dá si pozor, aby nezareagoval na zmienku o Rose. Dispečing je plný monitorov, sklená panoráma betónových podláh a nevetraných zákutí. Sleduje Wilda kráčajúceho po chodbe smerom k parkovisku. Cez praskanie na druhom konci linky k nemu zrazu prenikne hlas.
„Prosím, neskladajte, volá vás riaditeľ…“
Po ďalšom zaškrípaní sa v reproduktore ozve hlboký chrapľavý hlas sira Alexandra Cecila.
„Je to pravda?“ spýta sa odmerane.
„Prosím?“
„Je to pravda, Vine? Naozaj ste zadržali Ahmeda Yousefa?“
„Áno,“ potvrdí mladší muž. „Zatiaľ neprehovoril, ale už čoskoro začne spievať. To, čo mal u seba, by tentoraz malo stačiť na jeho uväznenie.“
Na druhom konci linky zavládne ticho. Vine doslova cíti jeho váhu, znie ako nehlučné odkašľanie. „To, čo vám teraz poviem, ste odo mňa nikdy nepočuli, Vine, jasné?“
„Prosím?“
„Hneď prepustite Ahmeda Yousefa. Je mi jedno, kde ho vysadíte, no urobte to v priebehu nasledujúcej polhodiny.“
Poznám tajomstvo… Tajomstvo, ktorým sa všetko mení…
Vine na chvíľu stratí reč. Na čele mu vyrazí pot a stiahne sa mu žalúdok. „Zle vás počujem, pane. Zopakujte to, prosím.“
„Počuli ste ma dobre, Vine. Urobte to a hotovo!“
Vine sa znovu odmlčí, aby sa ovládol. Napokon sa spýta: „Čo sa deje?“
„Nič,“ odsekne Cecil. „Vysaďte ho a pokračujte v práci. Už nechcem počuť nijaké otázky.“
„Pane, máme priamy dôkaz o spojení Ahmeda Yousefa s aspoň piatimi britskými občanmi, ktorí vycestovali do Sýrie. Je číslom jeden na zoznamoch najhľadanejších zločincov Rady pre národnú bezpečnosť a CIA. Zhromaždili sme dostatok materiálu na jeho trestné stíhanie. Vaša žiadosť pôsobí nelogicky.“
Cecilov hlas zmrzne, jeho slová znejú krehko ako cencúle. „Nebudem o tom diskutovať, Vine. Dejú sa tu dôležitejšie veci, než si vôbec viete predstaviť. Splňte rozkaz, inak si na to nájdem niekoho iného, dočerta!“
Spojenie sa preruší. Cecilov hlas nahradí monotónne praskanie. Vine vráti slúchadlo strážnikovi kráľovskej vojenskej polície a pozrie na monitory.
Potom sa otočí k mužovi v uniforme. „Je v budove ešte niekto?“
„Nie, pane,“ odvetí strážnik. „Iba vy, ja a ten väzeň.“
Vine zaváha. Až tie slová vysloví, už ich nebude môcť vziať späť. „Dobre. Vypnite kamery a čakajte na moje ďalšie príkazy. Ak sa vás niekto spýta na dôvod, vyhovorte sa na výpadok prúdu.“ Všimne si, že mužovou tvárou sa mihla obava. „S prípadnými otázkami ich posielajte za mnou.“
Vine naposledy pozrie na monitory a uvidí auto Gabriela Wilda, ako sa pomaly vzďaľuje po príjazdovej ceste  s bezchybným načasovaním uniká pred dôsledkami. Sleduje strážnika, ako metodicky vypína kamery. Každá obrazovka zabliká a potom zhasne.
Keď Vine vyjde z budovy, oveje ho horúci vzduch. Vyberie si z vrecka zapaľovač a cigaretu. Slnko mu pohladí tvár. Priam cíti, ako sa okolo neho zvierajú kliešte. Cecil v Londýne určite zariadil, aby jeho telefonát nikde nezaznamenali. Ak sa to skončí zle, bude môcť poprieť, že vydal pokyny na prepustenie Ahmeda Yousefa. No ak Vine jeho príkaz nesplní, na vlastnej koži zažije moc piateho poschodia. Hra si vyžaduje obetného baránka a tentoraz si vybrali jeho.
Niekoľko minút fajčí pred budovou a snaží sa pochopiť, čo sa práve stalo. Napokon zahasí poslednú cigaretu a otočí sa. Pri chôdzi sa mu v mysli ustavične vynárajú Cecilove slová a narážajú do seba.
Dejú sa tu dôležitejšie veci, než si vôbec dokážete predstaviť…
Zvedavosť ho poháňa dopredu. Tajomstvo sa vznáša vo vzduchu ako výzva. Vracia sa pochmúrnymi chodbami a ešte nevie, čo urobí. Zrazu zatúži odtiaľ vypadnúť. Už ho unavuje strážiť baraky a areály, zomiera túžbou po kyslíku a prírode. Rozhodnutia a voľby ho vyčerpávajú.
Stlačí gombík pri dverách do zabezpečených priestorov, a keď sa so zabzučaním otvoria, vojde do poslednej úzkej chodby. Vyšetrovacia miestnosť, belšia ako ostatné, sa nachádzala na jej samom konci. Vine si znovu položí otázku, akú páku má Yousef na Londýn. Čo vie? Akú špinavú dohodu uzatvoril, keď mu zaručila imunitu pred ďalším vypočúvaním? Prečo by sa riaditeľ britskej tajnej spravodajskej služby osobne domáhal jeho prepustenia?
Poznám tajomstvo… tajomstvo, ktorým sa všetko mení…
Vine zastane predo dvermi a chvíľu počká. Opäť sa ho zmocní hnev, pomaly mu stúpa zo žalúdka až do hrdla.
Pritisne preukaz k snímaciemu zariadeniu a počuje šťuknutie otvárajúcich sa dverí. Horko-ťažko zaženie posledné pochybnosti a vstúpi do jasnejšieho svetla. Už vie, čo urobí… čo musí urobiť.
Vtom sa prudko zarazí. Pred sebou uvidí prázdnu stoličku, nezaplnený priestor, v ktorom by sa mal nachádzať Ahmed Yousef. Lenže tam nie je. A ešte niečo nie je v poriadku. Pozrie na podlahu a na sivom podklade zbadá prvé striekance farby. Zdá sa mu, že na ňom vytvárajú obrazce podľa svojej vlastnej logiky. Vine pomaly posúval zrak, kým nenájde zdroj tekutiny – temný tieň za stolom.
Ahmed Yousef leží na chrbte a okolo hlavy má krvavú svätožiaru. Vyzerá to na strelné zranenie. Vine nepremýšľa o dôsledkoch svojho činu a stlačí núdzové tlačidlo. Budovou sa rozľahne prenikavé kvílenie.
Vonku sa čoskoro ozvú kroky strážnika kráľovskej vojenskej polície a dvere sa s hlasným šťuknutím otvoria.
Vine si uvedomuje, že im zostáva nanajvýš niekoľko minút. Vzhľadom na veľkú stratu krvi možno prišli neskoro. Skúša mužovi nahmatať pulz, ale pod prstami cíti len šmykľavé surové mäso.
„Zavolajte záchranárov!“ kričí. „Musíme ho odtiaľto dostať.“ Keď sa strážnik otočí, Vine dodá: „A potom zistite, kto vošiel dnu a ako sa to, dočerta, mohlo stať!“
Čakanie na záchranárov mu pripadá ako celá večnosť. Vine vyberie lekárničku a snaží sa zranenému zastaviť krvácanie, no krv z otvorenej rany mu postrieka prsty aj celé ruky. Oblečenie mu zvlhne a prilepí sa mu na telo. Znovu sa pokúsi zistiť, či je muž pri vedomí, ale nahmatá iba slabnúcu ozvenu pulzu.
Strážnik sa o niekoľko minút vráti. „Evakuačný tím je už na ceste zo základne, pane. Mal by sem doraziť do piatich minút.“ Vojde do miestnosti, ale vtom sa zarazí.
„Čo sa deje?“
Vine sa obráti k nemu a uvedomí si, že zrejme vyzerá ako mäsiar alebo chirurg.
„Pane, našiel som kartu, pomocou ktorej sa dostali do budovy,“ informuje ho strážnik. „Vnikli do nej pred desiatimi minútami. Keďže kamerový systém som vypol, je to jediný identifikátor, ktorý máme.“
„A ďalej?“ spýtal sa netrpezlivo Vine. „Kto tu bol? Kto to urobil?“
Strážnik hneď neodpovie. Tvári sa nervózne, akoby mu tie slová viazli na jazyku.
„Boli ste to vy, pane.“

Milan Buno, literárny publicista