To NAJ z obľúbenej TV šou
BRATISLAVA 7. decembra 2017
Viete, čo robia východniari, keď sú smutní?
Pijú.
A viete, čo robia východniari, keď sú veselí?
Pijú ešte viac.
V Košiciach pokrstili na Mikuláša novú knižku Všetko čo mám rád. Áno, ak vám to pripomína známu TV šou, je to ono. Nájdete v nej to najlepšie z hudobno-zábavnej relácie, ktorou sprevádza Štefan Skrúcaný a Ondrej Kandráč.
Knihu spolu s hlavnými moderátormi uviedol do života bývalý prezident Rudolf Schuster. Súčasťou bol aj minikoncert a po ňom autogramiáda.
Darčeková publikácia Všetko čo mám rád prináša skvelú atmosféru relácie spolu s množstvom fotografií a výberom tých najlepších vtipov od moderátorov a ich hostí.
Nechýbajú Ján Ďurovčík, Ivan a Miro Táslerovci, Miro Noga, Zuzka Vačková, Maťo Landl, Zuzka Norisová, či televízni Naši – Lujza Garajová Schrameková a Marián Miezga.
V knihe si môžete len tak listovať a usmievať sa popod fúzy J Veselé historky, zaujímavé príbehy a hostia, ktorých máme radi. Dozviete sa o nich, aké majú radi filmy, či ktoré osobnosti obdivujú.
„Vek je len číslo a človek je taký starý, ako sa cíti,“ tvrdí Števo Skrúcaný. „Naozaj starý je vtedy, keď vyjde z múzea a spustí sa poplašné zariadenie.“
Ak máte radi škodoradostný smiech, prídete si na svoje, pretože v knižke Všetko čo mám rád je aj množstvo vydarených trapasov. Ako ten od Zuzky Vačkovej:
„V puberte som sa naučila šiť. Ušila som si nádhernú sukňu, kvetovanú, dlhú. Dala som si krátke tričko, bolo mi vidno holý pupček. Takto vyobliekaná som sa vybrala do mesta. Nastúpila som do električky, chytila sa tyče a všetci sa na mňa pozerali. Ako som tam hrdo stála, nastúpil nejaký chlapec, niečo zdvihol a podával mi to so slovami: „Slečna, nie je táto sukňa vaša?“
Keď som nastupovala, pristúpila som si sukňu a celý čas som tam stála iba v nohavičkách.“
Súčasťou knihy Všetko čo mám rád je spevník s notami k piesňam, ktoré v show odzneli.
Zaspievať či zahrať si tak môžete aj slovenský megahit Hej, sokoly!
„Spomínam na to, ako sme nahrávali videoklip k skladbe Hej, sokoly!“ hovorí Ondrej Kandráč. „Šli sme už asi dvadsiatu kamerovú slučku, dvadsiaty raz sme hrali tú istú pieseň, lebo to potrebovali v rôznych záberoch a polohách. A jeden kameraman z Bratislavy len kýval hlavou: „Už tri hodiny nahrávame, furt to isté spievate a stále hráte, akoby išlo o život.“ Na to niekto poznamenal: „Keď východniari hrajú, vždy ide o život.“
