Temný triler Krvavý pomaranč

BRATISLAVA 14. marca 2019 – Výborný tip pre fanúšikov psychotrilerov, ako bolo Dievča vo vlaku, alebo Žena v okne. Krvavý pomaranč je napínavý triler o dvojakom živote a tajomstvách, ktoré skrývame pred ostatnými.

Alison má všetko. Milujúceho, aj keď trochu suchopárneho manžela, rozkošnú šesťročnú dcérku a kariéru advokátky na vzostupe – práve dostala svoj prvý prípad vraždy. Lenže nič nie je také, ako to navonok vyzerá…
Už len jednu noc. Potom s ním skončím.
Alison priveľa pracuje, priveľa pije a zanedbáva svoju rodinu. Má vášnivý románik s kolegom, ktorého záľuba posúvať hranice je občas nad jej sily.
Urobila som to. Zabila som ho. Mala by som zhniť vo väzení.
Klientka jej prvého prípadu vraždy Madeleine nepopiera, že dobodala svojho manžela na smrť, a chce sa priznať. Lenže niečo na jej príbehu nesedí. Pri príprave obhajoby Alison nachádza isté paralely medzi svojím a Madeleininým životom. Záchrana tejto ženy môže byť prvým krokom k tomu, aby zachránila aj sama seba.
Sledujem ťa. Viem, čo robíš.
Niekto pozná jej tajomstvá. Niekto chce, aby zaplatila za všetko, čo urobila aj čo neurobila. A nemieni s tým prestať, kým Alison všetko nestratí.

Harriet Tyceová pracovala 10 rokov ako advokátka, neskôr si však zvolila magisterské štúdium kreatívneho písania na University of East Anglia. Krvavý pomaranč je jej vynikajúci debut, v ktorom naplno zúročila svoj talent aj bohaté skúsenosti z advokátskej praxe.

Prečítajte si úryvok z knihy Krvavý pomaranč:

Nad hlavou mi visí sivá októbrová obloha a kufrík na kolieskach je ťažký, ale trpezlivo čakám na autobus a v duchu vyratúvam všetko dobré, čo ma dnes postretlo. Vyhrala som prípad, sudca v polovici ukončil pojednávanie s tým, že chýbajú dôkazy. Pocit, že som lepšia ako žalobca a môj klient je za vodou, ma vždy zahreje pri srdci.

Najviac zo všetkého ma však teší, že je piatok. Víkend. Domáca pohoda. Rozhodla som sa, že dnes urobím všetko ináč než zvyčajne. Jeden pohárik, možno dva, ale nič viac. Konečne príde autobus, nastúpim a ponad Temžu sa vraciam do kancelárie.
Vojdem do budovy a zamierim rovno na sekretariát. Chvíľu čakám, kým si ma uprostred vyzváňania telefónov a hluku kopírovacieho stroja niekto všimne. Mark zdvihne hlavu.
„Dobrý večer, madam. Práve volal advokát, s ktorým ste robili na tom prípade lúpeže. Veľmi sa teší, že vášho klienta oslobodili.“
„Vďaka, Mark,“ odpoviem. „S chabými dôkazmi, čo predložila obžaloba, to bola hračka. Ale aj tak som rada, že to už máme za sebou.“
„Načo toľko skromnosti, madam? Mimochodom, niečo tu pre vás mám. Doručili vám to pred len chvíľou.“ Ukáže na tenký spis previazaný ružovou stužkou. Nepôsobí veľmi lákavo.
„Výborne, vďaka. Čo je to?“
„Vražda.“ Mark na mňa žmurkne a podá mi spis. „Vediete obhajobu. Blahoželám.“
Kým stihnem odpovedať, vyjde z kancelárie. So spisom v ruke stojím uprostred zvyčajného piatkového ruchu. Vražda! Môj prvý prípad vraždy! Konečne! Toľké roky som tvrdo pracovala, aby som to dosiahla.
„Alison, Alison!“ z myšlienok na vytrhne známy hlas. Obzriem sa a zbadám Sankara a Roberta, advokátov okolo tridsiatky s hlúčikom koncipientov v pätách.
„Ideš s nami na drink? Práve odchádzame. V Docku sa máme stretnúť s Patrickom.“
Zbystrím pozornosť. „S Patrickom? Ktorým? S Bryarsom?“
„Nie, so Saundersom. S Eddiem vyhrali prípad sprenevery, a tak oslavujú.“
„Fajn. Len si toto odložím. Prídem za vami.“ Spis si pritlačím k hrudi a so sklonenou hlavou vyjdem z miestnosti. Do tváre mi stúpa horúčava a nechcem, aby si to niekto všimol.
V bezpečí svojej kancelárie zavriem za sebou dvere a pozriem sa do zrkadla. Na pery si nanesiem rúž a rumenec prekryjem púdrom. Na očné linky si netrúfam, ruky sa mi priveľmi trasú, tak si aspoň prečešem vlasy a navoňavkujem sa, aby som sa zbavila zápachu väznice.
Na stole odsuniem spisy a vyrovnám fotografiu v ráme. Piatkové posedenie pri poháriku. Ale dám si len jeden. Presne ako som si naplánovala.

Naša spoločnosť obsadila polovicu vinárne v suteréne. Je to ošumelé miesto, ktoré často navštevujú advokáti zaoberajúci sa trestným právom a ich asistenti. Keď schádzam dolu schodmi, Robert na mňa zamáva s pohárom v ruke a naznačí mi, aby som si prisadla.
„Víno?“
„Určite. Ale len jeden pohárik. Dnes chcem byť skoro doma.“
Robert môjmu vyhláseniu nevenuje pozornosť a naleje mi. Rozhliadnem sa okolo seba. Patrick sedí na opačnej strane stola, popíja červené víno a živo diskutuje s Alexiou, koncipientkou. Ani ma nepozdravil. Znechutene odvrátim zrak.
„Vyzeráš výborne, Alison. Máš nový účes?“ zakričí na mňa cez stôl Sankar. „Však vyzerá výborne? Čo poviete, Robert, Patrick? Patrick!“ zdôrazní. Patrick však nereaguje. Robert preruší rozhovor s akýmsi asistentom, prikývne a zdvihne ku mne pohár.
„Nielenže dobre vyzerá, ale žne jeden úspech za druhým,“ vyhlási. „Najnovšie vedie obhajobu v prípade vraždy. Blahoželám, Alison. Ani sa nenazdáš a staneš sa kráľovskou radkyňou. Čo som ti vravel po tom úspechu na odvolacom súde minulý rok?“
„Nepreháňaš trochu?“ namietnem s úsmevom. „Ale vďaka. Vidím, že dnes máš dobrú náladu,“ veselo dodám. Je mi fuk, že si ma Patrick nevšíma.
„Veď je piatok a odchádzam na týždeň do Suffolku. Aj ty by si mala občas vypnúť.“
Usmejem sa a prikývnem. Jasné, že by som mala. Týždeň pri mori by mi určite prospel. Na okamih si predstavím, ako skáčem do vĺn ako v nejakom dovolenkovom prospekte. Potom sa zabalím do osušky, aby som sa chránila pred chladným októbrovým vetrom vanúcim od Severného mora, a na pláži si dám pečenú rybu s hranolčekmi. Večer si vo vysnívanom domčeku zapálim oheň v kozube a budem relaxovať. Vzápätí si však spomeniem na kopu spisov na stole. Nie, teraz si to nemôžem dovoliť.
Robert mi naleje ďalší pohár. Neodmietnem. Ľudia okolo mňa sa prekrikujú, počujem útržky hlúpych vtipov a smiech. Ktosi mi opäť naleje. Prichádzajú ďalší advokáti a niekto hodí na stôl balíček cigariet. Fajčíme vonku, jednu, druhú, nie, nie, idem kúpiť cigarety, nemôžem si predsa stále brať z vašich. Hľadám drobné a tackavo vyjdem po schodoch k baru. Marlboro Lights nemajú, len camelky, ale je mi to jedno. Vypijem ďalší pohár, potom ďalší. Hlučná vrava okolo mňa sa krúti čoraz rýchlejšie.
„Nevravela si, že dnes chceš ísť skoro domov?“ Patrick stojí priamo predo mnou. Z niektorých uhlov mi pripomína postriebreného Cliva Owena. Aby som tú podobu opäť našla, nakláňam hlavu na jeden bok, potom na druhý.
„Bože, veď ty si opitá!“
Vystriem k nemu ruku, ale prudko sa odtiahne a rozhliadne sa okolo seba. Sadnem si späť na svoje miesto a odhrniem si vlasy z tváre. Zrazu si uvedomím, že všetci už odišli. Ako to, že som si to nevšimla?
„Kde sú všetci?“
„V klube Swish. Ideme za nimi?“
„Myslela som, že si tu s Alexiou.“
„Tak predsa si si ma všimla. Zdalo sa mi…“
„To ty si ma ignoroval. Ani si nezdvihol hlavu na pozdrav.“ Skrývam nevôľu.
„Hej, nemusíš sa hneď rozčuľovať. Alexia ma len požiadala o odbornú radu.“
„To určite!“ Už nedokážem potlačiť žiarlivosť. Prečo mi to stále robí?

Keď kráčame spolu do klubu, párkrát ho chcem chytiť za ruku, ale zakaždým sa odtiahne. Už sa blížime k vchodu, no zrazu ma zatlačí do tmavého kúta v uličke a chytí za sánku. „Keď vojdeme dnu, neopováž sa ma dotýkať.“
„Na verejnosti sa ťa predsa nikdy nedotýkam.“
„Ale choď, Alison. Keď sme tu boli naposledy, div si ma nezačala obchytkávať. Bolo to nápadné. Chcem ťa len chrániť.“
„Skôr seba. Nechceš, aby nás spolu videli. Som pre teba pristará…“ Hlas sa mi zlomí.
„Ak mieniš trepať také nezmysly, radšej choď domov. Chránim len tvoju dobrú povesť. Sú tam všetci tvoji kolegovia.“
„Chceš sa ma zbaviť, aby si mohol byť s Alexiou.“ Rozplačem sa, dôstojnosť ma už dávno opustila.
„Nerob scénu,“ zašepká mi do ucha. „Ak sa neovládneš, v živote s tebou viac neprehovorím. A neopováž sa ma dotýkať.“
Odstrčí ma od seba a zahne za roh. Zatackám sa a rukou sa zachytím o stenu, aby som nespadla. Na dlani zacítim niečo lepkavé. Keď opäť nadobudnem rovnováhu, ovoniam si ruku a napne na ma vracanie. Nejaký idiot natrel stenu výkalmi. Z toho smradu takmer vytriezviem.
Mám to brať ako znamenie, že je čas ísť domov? Ani náhodou! Nenechám predsa Patricka v klube samého napospas tým žiadostivým mladiciam, ktoré sa predháňajú, aby urobili dojem na jedného z najdôležitejších advokátov v komore. Najväčšiu špinu si zotriem na kúsku čistej steny a sebavedome vykročím k vchodu. Pri dverách sa milo usmejem na vrátnika. Ak si riadne vydrhnem ruky, smradu sa zbavím. Nikto si nič nevšimne.

Milan Buno, literárny publicista