Temný triler a náboženská symbolika
BRATISLAVA 2. októbra 2018 – Mlčať je zlato je remeselne výborne zvládnutý krimi román, ktorý si bez problémov viete predstaviť na televíznej obrazovke. Niektoré scény sú obzvlášť realisticky a plasticky popísané, takže skôr pre silnejšie povahy.
Leonard Lawson bol uznávaný profesor stredovekého umenia. Žil pokojný život na predmestí Liverpoolu spolu s dospelou dcérou. Nikto netušil, že by mohol mať nepriateľov, až kým ho Louise nenašla zavraždeného. Než skolabovala, naskytol sa jej bizarný pohľad na starcovo skaličené a deformované telo poskrúcané podľa výjavu z jedného umeleckého diela.
Detektívka hlavná inšpektorka Eve Clayová musí pri pátraní po vrahovi, ktorý v Merseyside oživil stredoveké hrôzy, bojovať s vlastnými démonmi, aby rozlúštila temnú symboliku miesta činu. Päťdesiat rokov trvajúce mlčanie prelomil odkaz napísaný krvou.
Svoj život zasvätil umeniu.
Jeho smrť bola majstrovským dielom
Triler s hororovými prvkami Mlčať je zlato je ďalším príbehom s hlavnou postavou vyšetrovateľky Eve Clayovej, ktorá sa prvý raz objavila v knihe Krvavá hmla. Nová kniha je nemenej pútavá a je to zároveň desivá krimidráma. Originálny námet s náboženskou tematikou, temný, plný nečakaných zvratov a strhujúci, takže nenudí.
Mark Roberts sa narodil a vyrástol v Liverpoole, kde navštevoval Univerzitu sv. Františka Xaverského. Dvadsať rokov bol učiteľom, pričom posledných trinásť rokov pracoval s deťmi s ťažkým mentálnym postihnutím.
Začítajte sa do novinky Mlčať je zlato:
Pieter Bruegel starší (1563)
Na svete niet milosrdenstva.
Prvorodený kľačal pri nohách postele a uprene hľadel na veľkú lesklú reprodukciu maľby v knihe ležiacej na prikrývke. Presne podľa príkazu. Pozeral na ňu cez roztiahnuté prsty na oboch rukách, každý predstavoval jeden rok jeho života.
Babylonská veža (2) 1563. V hlave obracal tie slová zo všetkých strán.
P-i-e-t-e-r B-r-u-e-g-e-l. Vyhláskoval maliarovo meno vytlačené pod názvom obrazu. Vedel, že to musí urobiť správne, inak sa hlas bude naňho zasa hnevať. Ten strašný hlas mu znel v hlave odjakživa, musel ho počúvať každý deň.
„Na svete niet milosrdenstva. Boha nikdy nebudú tešiť úspechy človeka. A Boh nikdy nedopustí, aby ho človek zatienil. Pozri na temnotu zeme, z ktorej sa veža dvíha.“
Prvorodený si skúsil pohmkávať, aby prehlušil hlas v hlave, no dosiahol iba to, že bol ešte hlasnejší, silnejší, zlostnejší.
„Pozri, ako sa temnota zeme šíri do vody a pohlcuje lode. Niet úniku. Ľudí, ktorí postavili vežu, nevidieť, pretože sa schovávajú vnútri. Pozri na oblúky nespočetných okien na každom poschodí.“
Prvorodený cítil, ako sa mu odkrvili nohy, ruky aj hlava. Zakvačil sa do prikrývky na posteli, aby sa nezvalil bokom na dlážku.
„Hovor pravdu!“ prikázal mu hlas v hlave.
Prvorodený naspamäť poznal slová, ktoré mal povedať. „Boh môže v hociktorom okamihu zostúpiť a potrestať ma za moje hriechy, rovnako ako zostúpil a potrestal ľudí, ktorí postavili Babylonskú vežu. Pokúsili sa ukryť. Pred Bohom však niet úkrytu.“ Cítil, ako mu búši v hrudi, slzy mal na krajíčku.
A nasledovali ďalšie slová, ktorým Prvorodený celkom nerozumel, otázka, ktorú hlas kládol stále dokola.
„Pozri na obraz. Je to začiatok zmätenia jazykov?“
Prvorodený pozrel na obrázok, hoci ho desil.
„Pozri, ako veža siaha do neba, ľudské dielo sa približuje až k hranici nebies. Pozri, ako preniká cez mraky. Pozri, ako jej nedokončený vrchol blčí načerveno ako oheň.“
Prvorodený odtiahol prsty od obrázka a opäť sa naň pozrel. Mraky pri vrchole veže vyzerali ako dym unikajúci z horiacej budovy. Pokúšal sa rozpoznať ľudí schovávajúcich sa v sčernetých oknách, hľadal nejakú známku ľudského života, videl však iba tmu. Všetko vyvolávalo pocit opustenosti. Zachvel sa.
„Takto naloží Boh s ľudstvom, keď sa ľudstvo spojí v práci a postaví spoločnú stavbu. V očiach Boha je to hriech. Si hriešnik. A dal si mi najavo, že chápeš, že hriech má jediný následok. Smrť.“
Prvorodený zatvoril oči a odpovedal, čo sa od neho očakávalo: „Pravý jazyk zanikol. Nastalo zmätenie jazykov.“
Hlas bol zrazu pokojný a vyrovnaný. „Na svete niet milosrdenstva.“
Milan Buno, literárny publicista
