Takýto príbeh ste už dávno nečítali!

10.11.2020 – „Originálne, diabolsky premyslené a skutočne výnimočné,“ napísali vo Waterstones a Daily Expres dodávajú: „Strhujúce čítanie pre všetkých milovníkov klasickej anglickej detektívky s netradičnou zápletkou… Ručíme vám za to, že takúto knihu ste ešte nečítali!“ Obrovské prekvapenie. Jeden z knižných šokov, ktoré chcete zažívať častejšie.
Príbeh Sedem smrtí Evelyn Hardcastlovej získal množstvo prestížnych ocenení, preložili ho do dvadsiatky jazykov, vychválili ho kritici aj čitatelia a dovtedy neznámeho autora vyniesol na najvyššie priečky predajnosti.⠀

Aiden sa zobudí v lese a na nič si nespomína. V starom sídle nájde svojich priateľov, ktorí sa o neho bálo a zisťuje, že bol pozvaný na oslavu… Áno, pôvodne to mala byť oslava, no večer sa skončil tragédiou. Nad hlavami hostí vybuchuje ohňostroj a Evelyn Hardcastlová, mladá a krásna dcéra majiteľov panstva, padá mŕtva k zemi.

Aidenovi sa Evelyn zapáčila, padli si do oka a o to viac ho jej smrť zaskočí. A pozor – Evelyn nezomrie iba raz. Aiden prežíva ten deň stále dookola.
Až kým nevyrieši zločin, ten deň sa bude opakovať znova a znova. A zakaždým sa skončí osudným výstrelom.

Existuje iba jediný spôsob, ako vystúpiť z tohto začarovaného kruhu – odhaliť vraha. Vyriešiť túto záhadu však nebude také jednoduché. Aiden sa každé ráno prebudí v tele iného hosťa a udalosti prežíva nanovo, vždy z iného uhla pohľadu. A niekto na Blackheathskom panstve sa rozhodol, že mu už nikdy nedovolí odísť. Sú aj iní, ktorí sa chcú dostať z nekonečnej časovej slučky…

Perfektne premyslená zápletka, originálny námet a vynikajúci štýl písania. To je Sedem smrtí Evelyn Hardcastlovej. Vzrušujúce a originálne čítanie. Kde bol doteraz Stuart Turton? Čo ďalšie ešte napísal?!⠀
Sedem smrtí Evelyn Hardcastlovej majstrovsky prepája žánre, kombinuje komerciu s klasikou. Turton sa šikovne pohráva s postavami a najmä s časom. Je to jedinečný príbeh o rodine, pomste a odpustení.
Rýchlo sa dostanete pod kožu Aidenovi, ktorý nevie, komu môže veriť…a čo vôbec môže veriť sebe samému v tele iného hosťa…

Začítajte sa do Sedem smrtí Evelyn Hardcastlovej:

Prvý deň

Pomedzi kroky zabúdam na všetko.
„Anna!“ skríknem a prekvapene zatvorím ústa.
V hlave mám prázdno. Netuším, kto je Anna a prečo na ňu volám.
Ani neviem, ako som sa sem dostal. Stojím v lese a zacláňam si oči pred lejakom. Srdce mi tlčie. Páchnem potom a trasú sa mi nohy. Zrejme som utekal, ale nespomínam si prečo.
„Ako som…“ Zaseknem sa pri pohľade na vlastné ruky. Sú kostnaté a nepekné. Ruky cudzieho človeka. Vôbec ich nespoznávam.
Pocítim prvý náznak paniky a snažím sa rozpamätať na niečo iné o sebe: na niekoho z rodiny, na svoju adresu či vek, na čokoľvek, ale nič sa mi nevybaví. Nemám dokonca ani meno. Všetky spomienky spred niekoľkých sekúnd sú preč.
Stiahne mi hrdlo. Dýcham hlasno a rýchlo. Les sa so mnou krúti a pred očami mám čierne bodky.
Zachovaj pokoj.
„Nemôžem dýchať,“ zastonám, klesnem na zem a zaborím prsty do hliny. V ušiach mi hučí krv.
Môžeš dýchať, len sa musíš upokojiť.
Ten vnútorný hlas je plný útechy a odmeranej autority. Zatvor oči a započúvaj sa do zvukov lesa. Pozbieraj sa. Poslúchnem ten hlas a tuho zažmúrim oči, ale počujem len vlastný spanikárený chrčivý dych. Dosť dlho prehlušuje všetko ostatné, ale napokon sa mi pomaly, nesmierne pomaly podarí nahlodať vlastný strach, cez ktorý preniknú aj iné zvuky. Dážď bubnuje na konáre stromov a nad hlavou mi šumia listy. Po pravej ruke mám potôčik a na stromoch sedia vrany. Zatrepocú krídlami a vznesú sa do vzduchu. V lesnom poraste počuť šuchot a dupot zajačích láb sa ozýva tak blízko, že by som sa ho mohol aj dotknúť. Spájam svoje nové spomienky, až kým nemám aspoň päťminútovú minulosť, do ktorej sa môžem pohrúžiť. Vďaka tomu sa mi podarí potlačiť paniku — teda aspoň zatiaľ.
Nešikovne sa postavím a prekvapí ma, aký som vysoký a ako ďaleko od zeme sa nachádzam. Trocha sa zatackám, oprášim si z nohavíc mokré lístie a až vtedy si všimnem, že mám na sebe smoking a košeľu fľakatú od blata a červeného vína. Zrejme som bol na nejakom večierku. Vrecká mám prázdne a chýba mi aj kabát, takže som sa určite nezatúlal priďaleko. To ma upokojí.
Súdiac podľa svetla je ráno, takže som sa vonku zrejme táral celú noc. Nikto sa nevyoblieka, keď má v pláne stráviť večer sám, čo znamená, že niekto už hádam vie, že som zmizol. Niekde za týmito stromami sa už určite prebúdza domácnosť a s obavami z nej vychádzajú skupiny pátračov, ktorí sa ma snažia nájsť. Pohľadom preletím stromy a tak trocha čakám, že sa spoza nich vynoria moji priatelia, potľapkajú ma po chrbte a so žartovnými narážkami ma odprevadia naspäť domov. Sny ma však z tohto lesa nedostanú a nemôžem v ňom zostať a spoliehať sa na záchranu.
Trasiem sa a drkocem zubami. Musím sa rozhýbať, aby som sa trocha zahrial, ale naokolo nevidím nič okrem stromov. Nemám ako vedieť, či sa tackám smerom k niekomu, kto mi pomôže, alebo sa od neho vzďaľujem.
Som bezradný, a tak sa vrátim k poslednej obave človeka, ktorým som bol.
„Anna!“
Nech je to ktokoľvek, zjavne som v lese práve kvôli nej, ale neviem si ju ani len predstaviť. Možno je to moja manželka alebo dcéra. Ani jedno z toho sa mi nezdá, a predsa ma to meno niekam ťahá. Cítim, ako sa ma snaží niekam zaviesť.
„Anna!“ zakričím skôr zo zúfalstva ako v nádeji, že sa ozve.
„Pomoc!“ zvrieskne nejaká žena.
Obrátim sa v snahe zistiť, odkiaľ ku mne doľahol jej hlas. Zakrúti sa mi hlava. Zbadám ju medzi vzdialenými stromami. Na sebe má čierne šaty a uteká ako o život. O niekoľko sekúnd sa v lese mihne aj jej prenasledovateľ.

Milan Buno, knižný publicista

Informačný servis