Sovietska hegemónia sa skončila

BRATISLAVA 11. decembra 2018 – Po Prehre prichádza Rozpad.
V roku 1989 sa v štátoch strednej a východnej Európy všetko zmenilo po páde komunistických vlád a v Sovietskom zväze. Viedli k rozpadu sovietskeho impéria, pričom strata sovietskej hegemónie nad východnou a strednou Európou ukončila aj dlhé obdobie studenej vojny.

Podobne ako v prvej časti špionážnej trilógie pod názvom PREHRA, aj v jej pokračovaní sa ako červená niť vinie celým príbehom priateľstvo dvoch spolužiakov zo štúdií v Leningrade, Rusa Voloďu a Slováka Gulivera.
Zmena politických pomerov stavia dávnych priateľov pred nové rozhodnutia. Každý z nich sa svojím spôsobom snaží začleniť do novej situácie a nájsť uplatnenie v politickom živote.

Voloďa sa vracia z NDR do vlasti a rozhodne sa vystúpiť zo služieb KGB. Urobí bleskovú kariéru, ktorá ho vystrelí na vysokú pozíciu v Kremli.
Guliver sa na Slovensku zaoberá rozvojom ekonomiky, do ktorého patrí aj konverzia. Vyšlú ho do Švédska, aby sa oboznámil sa so švédskym modelom ekonomiky, no Peter, bývalý spolupracovník tajných služieb USA, zakrátko opäť zamieša karty. Gulivera delegujú na konferenciu do Washingtonu. Peter mu oznámi, že termín konferencie sa presúva, a ponúkne mu náhradný program –  výlet do Nového Mexika.
Krásna príroda, pamiatky, indiánska rezervácia a nečakané stretnutie s láskou Annou sú však len zásterkou nebezpečnej hry tajných služieb, do ktorej sa nič netušiaci Guliver zapletie. Príjemná dovolenka sa zvrtne na neľútostný boj, úskoky, intrigy a zápas o holý život.

Rozpad je skvelý špionážny triler, ktorý vychádza z najlepších tradícií.
Určite poznáte slávne mená tohto žánru, ako John Le Carré, Frederick Forsyth, Ken Follett, Robert Ludlum, Tom Clancy, Daniel Silva a ďalší. Aj na Slovensku sa ujala špionážna literatúra a začal sa jej venovať práve Mark Verin.

Začítajte sa do novinky Rozpad:

Akademik sa zobudil neskoro ráno so zlou predtuchou. Vlastne ani nie takou zlou ako skôr nepochopiteľnou. Od istého času mys­lel len v prítomnom čase. Minulosť ho netrápila a budúcnosť bola rozmazaná ako pohľad z okna jeho manzardky posiateho čiernymi mušacincami. Bolestne ťažko zišiel z rozheganej postele. Keď sa narovnal, praskalo mu v každom kĺbe, akoby vstal z rakvy. Na poschodí mal len malé umývadlo so studenou vodou. V čase núdze mu slúžilo aj ako záchod. Ale to iba keď ho zima zamkla v izbe, kde bol len malý radiátor. Večer už nemal kto priložiť do pece. Opláchol si tvár studenou vodou a na zlomok sekundy sa prebudil zo zakliatia. Pozrel sa do zrkadla nad umývadlom. Tvár, čo uvidel, v prvej chvíli rozhodne nespoznal. Na zlomok večnosti ho prepadol strach. Kto sa to na neho pozerá z druhej strany?
Keď zišiel dolu, v kuchyni pri starom sporáku našiel sedieť mamu zohnutú nad smaltovanou miskou. Lúskala suché struky. Strakaté fazuľky hlasno padali na plechové dno a každé zrnko mu dávalo najavo, že tu nie je vítaný. Akoby sa mu vysmievali:
„Vraj akademik, daj sa mi svete! Len sa naňho pozrite! Troska je to!“
Akoby počul hlasy žien postávajúcich pred potravinami oproti krčme, kam smeroval každý boží deň hneď po raňajkách.
Keď stará žena začula za chrbtom jeho hlas, narovnala sa. Otočila k nemu tvár zatienenú hrubou sivou šatkou zaviazanou pod špicatou briadkou na hrubý uzol, ktorý jej udržiaval hlavu vzpriamenú, aj keď už mala na pleciach ôsmy krížik.
„Dobre si sa vyspal, synak?“ zašumelo spomedzi vyschnutých pier. Hlásky sa v ústach už nemali o čo oprieť, ale on jej aj tak porozumel.
„Hádam to v hrobe nebude také ako v mojej posteli.“
Zohla sa nad miskou a pokračovala v práci. Možno ani nezačul jej tichú výčitku:
„Nemal by si tak, synak!“
Podišiel ku kredencu, akoby hľadal niečo, čo tam nie je. Matka poskrývala všetky fľaše s alkoholom, dokonca i dopoly minutý rum, ktorý používala na pečenie. Vrátil sa k stolu a sadol si na rozheganú stoličku. Sklonil sa nad veľkú šálku, z ktorej sa parilo horúce mlieko s nadrobenými kúskami lupáčika. Takmer si popálil nos. „Nič sa nevyrovná vôni čerstvého mlieka,“ pomyslel si slastne a netrpezlivo siahol po lyžici s vygravírovanými ornamentmi. Priniesol ju otec, keď bol navštíviť partizánskeho veliteľa v Tule. Nadšene mu rozprával, ako tam na ruskej rovine orú pôdu a v lete žnú pšenicu, ktorá vonia ako biely chlieb.
„Otecko, aj ste sa opýtali na ich hektárové výnosy?“
Nechápavo sa pozrel na syna, ale ten sa nedal predbehnúť a dodal: „Keby dosiahli tretinu z toho, čo máte vy tu na severe, dostali by za to metál.“
Matka s tichým stonom vstala a položila misku na okraj stola. Vrátila sa k peci, aby vysypala suché lusky do úzkych dvierok. Vzápätí z nich vyšľahol plameň. Zobrala si úzku lopatku a prácne ich popchala ohňu do pažeráka.
„Čo bude dnes na obed?“ opýtal sa spoza stola.
„Fazuľa s kapustou. Len neviem, či je kapusta ešte dobrá. Pôj­deš sa pozrieť?“
Bez slova vstal a vybral sa do komory.
„A pozri, či sú na povale ešte rebrá,“ volala za ním.
Z dubového suda páchlo kyslotou. Nahol sa až dolu, aby dočiahol rukou na dno. Nabral za hrsť bledoružovej kapusty a celý obsah si natlačil do úst. Chrumkala, akoby ju naložili len pred pár týždňami. I keď už štípala, stále bola chutná. Na polici našiel kameninovú misku. Zaplnil ju po okraj a zvyšok, ktorý mu ostal v dlaniach, skončil v ústach. Utrel si mokré ruky o flanelovú košeľu a načiahol sa po nôž, zapichnutý do drevenej hrady. Po rebríku sa vyškriabal na povalu. Spoza zlomenej škridly presvitalo denné svetlo. Keď sa predieral do opačného kúta, kde viseli údeniny, zakopol o veľký lavór, do ktorého stekala dažďová voda. Nahlas zaklial a chvíľu čakal, či sa zospodu neozvú hlasy.
Údené rebrá už boli takmer čierne a suché ako chlebová kôrka, ale keď odkrojil riadny kus, uvidel, že pri kosti je mäso ešte ružové. Šikovne oddelil z konca plátok a vložil si ho do úst. Slaná údená chuť mu po kyslej kapuste dobre padla. Nôž nechal zapichnutý v tráme na povale. Tak sa mu to zdalo lepšie.
Sám už nevie, prečo si každý deň dal na hlavu starú baranicu, ktorú nosieval jeho otec. Možno i preto, aby sa všetkým zdal čudný. Keby to robil ktokoľvek iný v dedine, bolo by to celkom normálne. Napríklad jeho otec. Ten skrýval pod baranicou „žabie chlpy“, ako vravievala mať. On však mal riadne hustú hrivu, hoci celkom šedivú. Nikomu nebolo jasné, prečo sa šuchce po chodníku ako starý dedo.
„Už len palica mu chýba,“ smiali sa ženičky. „Veď to bol junák na pohľadanie. Nejedna dievčina by preňho ploty preskakovala.“
Ale odkedy sa vrátil z hlavného mesta, je z neho len troska. Predtým raz do roka chodieval s celou rodinou k rodičom na prázdniny. Pomáhal kosiť i ostrmovať, zvážať drevo i štiepať. K inej práci ho otec nepustil. Ani na poli, ani v hospodárstve.
„Každý nech robí to, čo vie najlepšie,“ odbil pomocníka. „Ja sa ti do tvojich kníh nemiešam. I keď ktovie, či by som si aj s tým neporadil.“
Pred evanjelickým kostolom zbadal farára. Bol v civilnom a v ru­kách držal veľkú koženú aktovku. Lúčil sa so ženou a ešte jej niečo vykladal. Keď sa im pohľady stretli, vedel, že ho už nemôže obísť. Vykročil k nemu s vystretou rukou:
„Česť práci, pán farár!“
Muž bol od neho len o niečo starší, ale nedal si ujsť príležitosť a posmešok mu vrátil:
„Až naveky, súdruh akademik! Kamže, kam hneď zrána?“
„Tam, kde skončia všetci. Aj ovečky z tvojho košiara, aj tie odnaproti,“ ukázal prstom na nízku vežu katolíckeho kostola.
„Aj ateisti?“
„My sme len do počtu. Ovečky sa vracajú do vašich košiarov,“ odvetil s úškrnkom farárovi.
Ten sa len sa trpko usmial. Nechcel pokračovať v rozhovore, ale jeho spolubesedník sa už riadne rozbehol.
„A ty kamže, kam v takúto dobu? Vyzeráš, akoby si šiel na schôdzu toho, ako to volajú, fóra…“
Muž sa zahľadel do hlbokých belasých očí človeka, ktorého v detstve považoval za dobrého kamaráta. Vždy sa ho zastal, nastavil za neho chrbát. Keď sa v zbore dozvedel, že sa vrátil domov, k mame, sám a akýsi divný, nechcel veriť babským povedačkám. Teraz si bol istý, že tento kráľ Lear to nemá v hlave pomútené. Ale veľmi sa snaží, aby to tak vyzeralo.
„Keď ti poviem, kam ma zavolali, budeš sa mi smiať,“ odpovedal priateľsky. „A keď ti to nepoviem, aj tak ti budem na posmech. Takže nemám na výber. Idem na biskupský úrad. Neviem ani načo, ani s čím sa vrátim. Ako rýchlo sa svet zbláznil! Vraj aj my musíme ísť s dobou. Aby nás nezmietli nové časy.“
Uprel na neho zrak. Mal sto chutí povedať mu, nech sa spoľahne, že lepšie to už nebude. Ale rýchlo ho to prešlo. Radšej si zahryzol do jazyka a len zavrtel nechápavo hlavou.
„Ešte stále sa u vás nájde dobré omšové?“
Farár sa na neho prekvapene pozrel. Usmial sa a prikývol.
„Iste. Ale podávame ho len pri spovedi.“
„To je škoda. Je to pre mňa dlhý prípitok a príliš málo vína. Ale ktovie, možno k tebe raz zablúdim.“
„Nebudem sám, kto sa tomu poteší…“
„Tak to už bolo priveľa,“ uvažoval po ceste od kostola do krčmy. „Takmer by som sa prezradil.“ Obzrel sa k dlhej ulici, čo viedla na stanicu. Pohľadom sledoval kamaráta. V duchu mu bolo ľúto, že za ním nikdy nezašiel. Ani na Vianoce, keď ho mama volala na bohoslužbu.
„Dnes sa určite niečo stane,“ zašomral si popod nos a pridal do kroku.

V krčme sedával vždy vzadu na konci dlhého stola, rovno pod oknom. Nezvykol si na cigaretový dym a keď ho niekto otravoval, stačilo len dokorán otvoriť okno a prievanom odohnať votrelca. Videl odtiaľ všetko dôležité: výčapný pult, za ktorým stál krčmár. Taký odroň, skaderuka-skadenoha. Pod dohľadom mal aj dvere, so škripotom sa otvárali dovnútra a obe krídla vždy tresli o seba, i keď ich zatváral „Samo“. Stávalo sa, že mu miesto obsadil cudzí. Ani sa veľmi nepajedil. Sadol si naproti a už pri prvom pive začal vydávať rôzne zvuky, ktoré by neboli príjemné nikomu. Po chvíli mal svoje miesto opäť voľné. Otvoril okno, aby vyhnal vlastný smrad, a pohodlne sa usadil.
Na túto fintu bol obzvlášť hrdý. Prvý raz ju použil v decembri, keď sa rozhodol, že odíde z hlavného mesta. Raz a navždy. Dodnes sám nevedel prečo. Možno preto, že nemal rád mesto „červených aristokratov“, či preto, že konár, na ktorom sedel, praskal čoraz hlasnejšie. Najprv ho opustila žena. Nemohla už zniesť „jeho egoiz­mus a zásadovosť“. Dva roky žil sám vo veľkom štvorizbovom byte s výhľadom na Slavín. Deti vídal zriedka, ale vždy mu pripomenuli, aká je to škoda, že tam všetko chradne. Už si nepamätá, kto navrhol, aby ho vymenili za dva. Garsónka s výhľadom na tržnicu za veľkou križovatkou sa mu nakoniec zdala celkom útulná. Do veľkej izby sa mu zmestili všetky knihy a rukopisy. Malú kuchynku delila tenká stena so skleným výklenkom. Za ňou bola kúpeľňa s veľkou vaňou, umývadlom a staršou práčkou. Prvý týždeň v no­vom bydlisku si užíval pokoj, až kým nezistil, že otvárať okná v kuchyni je nebezpečné. Najprv ho prekvapila sladká vôňa čokolády. No samozrejme! Figaro je vzdušnou čiarou len na skok. To sa ešte dalo vydržať. Ale keď zavialo od Dimitrovky, takmer sa udusil.

Milan Buno, literárny publicista