Slovenským rekordérom je subjekt so 495 žiadosťami o sprístupnenie informácií
BRATISLAVA 28. septembra 2017 – Čo nie je tajné, je verejné. Inak povedané, orgány verejnej správy a iné povinné osoby musia širokej verejnosti sprístupňovať informácie, okrem tých, ktoré zákon zo sprístupnenia vylučuje. Ide o základný princíp zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý na Slovensku platí už vyše 17 rokov. Čo všetko tento zákon za obdobie svojej existencie priniesol a aké sú jeho nedostatky?.
Podľa názoru JUDr. Jána Azuda, partnera advokátskej kancelárie Ružička Csekes:„Zákon o slobodnom prístupe k informáciám za obdobie svojej 17 ročnej existencie prispel významným spôsobom k otvorenosti verejnej správy. Za najväčší benefit tohto zákona považujem zásadné posilnenie princípu transparentnosti verejnej správy a zavedenie praktického nástroja na kontrolu činnosti orgánov verejnej správy. Ďalším kľúčovým prínosom vo vzťahu k posilneniu zodpovednosti verejnej správy voči občanom je, samozrejme, povinné zverejňovanie zmlúv na internetovom portáli Centrálneho registra zmlúv.“
Akým spôsobom je potrebné podať žiadosť a ako prebieha proces sprístupnenia informácií v praxi? Okrem špecifikácie informácie, ktorú žiadateľ chce sprístupniť, žiadosť musí obsahovať identifikačné údaje žiadateľa, označenie orgánu, ktorému je určená a navrhovaný spôsob sprístupnenia informácie. Povinná osoba musí žiadosť vybaviť najneskôr do ôsmich pracovných dní. Informácie sa sprístupňujú bezplatne s výnimkou úhrady, ktorá nesmie prekročiť výšku materiálnych nákladov spojených so zhotovením kópií a s odoslaním informácie žiadateľovi. Za veľké pozitívum zákona možno označiť neformálnosť procesu podávania a vybavovania žiadostí. Nakoľko žiadosť možno podať a zároveň aj vybaviť formou e-mailu, v čase komplikovaných papierových formulárov, od ktorých sa naše úrady do dnešného dňa nevedia oslobodiť, ide o jeden z nedocenených prínosov tohto zákona.
Vybavovanie množstva žiadostí však nie je také jednoduché, ako sa môže na prvý pohľad zdať.„Nakoľko informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho dôvodu alebo záujmu, zamestnanci orgánov verejnej správy bývajú často preťažovaní vybavovaním veľkého počtu žiadostí, čo sa odzrkadľuje na rýchlosti vybavovania ich primárnej agendy. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na zneužívanie práva na slobodný prístup k informáciám, ktoré spočíva v zahlcovaní povinných osôb žiadosťami, ktorých účelom nie je reálne získanie informácií, ale úmyselné zahltenie zamestnancov povinných osôb v snahe vyvolať prieťahy v prebiehajúcich konaniach.“ dodáva JUDr. Ján Azud.
Keďže ľudská vynaliezavosť nepozná hranice, súdna prax pozná aj prípady, keď sa subjekty snažili takýmto spôsobom umelo vykonštruovať súdne spory a následne zarobiť na trovách konania. Rekordérom je subjekt, ktorý poslal obciam v Banskobystrickom kraji 495 žiadostí o sprístupnenie informácií a následne tieto obce žaloval za to, že nevybavením žiadostí došlo k porušeniu jeho práv. So žiadosťou na náhradu trov konania však tento subjekt na Najvyššom súde neuspel, a tak sľubný podnikateľský plán skončil v troskách.
Zatiaľ čo subjekty úmyselne zahlcujúce povinné osoby nezmyselnou agendou nemožno nijakým spôsobom postihnúť, vedúcemu alebo zamestnancom, ktorí sú podľa vnútorného organizačného predpisu poverení plniť úlohy súvisiace so sprístupňovaním informácií, hrozí za nevybavenie žiadosti v priestupkovom konaní pokuta do výšky 1 650 eur. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že zákon je veľmi reštriktívny z hľadiska dôvodov, z ktorých nie je možné informácie sprístupniť. JUDr. Ján Azud v tejto súvislosti uvádza: „Bez ohľadu na obrovský prínos zákona o slobodnom prístupe k informáciám k posilneniu občianskej spoločnosti a zmene filozofie riadenia štátu, môže byť vhodné kriticky zhodnotiť niektoré prípady, v ktorých má zverejnenie informácií potenciál spôsobiť štátu značnú škodu, pričom pre spoločnosť ako takú neprinesie zodpovedajúce výhody. Toto môže nastať napríklad v prípade sprístupňovania informácií, ktoré môžu byť využité v sporových konaniach osobami, ktoré vznášajú rôzne špekulatívne nároky voči orgánom verejnej správy.“
Napriek jednoznačným pozitívam zákona tak možno konštatovať, že je tu stále priestor na jeho zlepšenie. V každom prípade platí, že iba riadne informovaní občania môžu skutočne kontrolovať verejnú moc a používanie verejných financií. Nie je veľa zákonov, pri ktorých existuje aspoň relatívna zhoda, že svojimi účinkami posunuli spoločnosť a výkon verejnej moci na vyššiu úroveň kvality. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám však medzi ne určite patrí.
