Severská detektívka Motív X

9.7.2019 – Severské krimi Motív X je voľné pokračovanie bestsellerov Obeť bez tváre, Deviaty hrob a 18 pod nulou. Séria Fabian Risk si získala za dva roky desaťtisíce slovenských fanúšikov, ktorí čakajú na každú ďalšiu časť.
Tentoraz to je oveľa osobnejšie. A už na začiatku zažijete šok, po ktorom si dobre rozmyslíte, ako budete v budúcnosti používať svoju práčku…

Fabian Risk bdie pri lôžku dcéry Matilde v Helsingborskej nemocnici. Postrelili ju, leží v kóme – a vinu pripisuje sebe.
V tom čase brutálne zavraždia jedenásťročného chlapca, prisťahovalca zo Sýrie. Je to rasistický útok?

Mestská kriminálna polícia sa púšťa do komplikovaného vyšetrovania prípadu. Pribúdajú ďalšie zdanlivo náhodné vraždy a Liljaová, Bralo a ostatní z helsingborskej polície sa pri prenasledovaní viacerých páchateľov ocitnú pod príliš veľkým tlakom. Napokon sa Fabian musí vrátiť do služby, hoci rodina ho potrebuje.

Šéfka kriminálnej polície Astrid Tuvessonová preruší svoj dvanásťkrokový program odvykania od alkoholu, aj keď sotva začala, pretože musí viesť prácu v paralelných vyšetrovaniach. Fabian vyzbrojený informáciami, ktoré po sebe zanechal jeho mŕtvy kolega Hugo Elvin, začne vlastné vyšetrovanie, ktoré však môže súdržnú vyšetrovaciu skupinu navždy zmeniť, a v stávke je aj jeho vlastný život.

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky:

Stefan Ahnhem žije v Štokholme a už vyše dvadsať rokov píše scenáre pre televíziu aj film. V roku 2014 debutoval románom Obeť bez tváre, ktorým priviedol švédsky detektívny román k novým výškam prostredníctvom inteligentnej koláže psychologického trileru, americkej akčnosti a severskej detektívnej tradície. V roku 2015 zaň získal cenu za debut Crimetime Specsavers Award.
Postavu detektíva Fabiana Riska oživil aj v ďalšej časti série Deviaty hrob, ktorej dej sa odohráva pol roka pred udalosťami opísanými v Obeti bez tváre, ako aj v ďalších krimirománoch Osemnásť pod nulou a Motív X.
Diela vyšli v tridsiatich jazykoch a predali sa milióny výtlačkov po celom svete.

Viac mrazivých príbehov z drsného severu nájdete na
www.SeverskeKrimi.sk

Začítajte sa do novinky Motív X:

PROLÓG
24. augusta 2007

INGA DAHLBERGOVÁ SA SNAŽILA myslieť na niečo iné. Len niekoľko minút. Na bezoblačnú augustovú oblohu alebo na hudbu v slúchadlách. Na fakt, že sa necíti vôbec unavená, hoci už má za sebou tretí okruh na modrom ovále. Alebo na Ramlösa Brunnspark, ktorý bol taký zelený a tienistý, že sa nedalo vidieť viac než niekoľko metrov každým smerom.
No ako mravce, čo nájdu cestu do kuchyne, myšlienky trvali na tom, aby si prešla plán, ktorému v posledných týždňoch venovala väčšiu časť bdelých chvíľ. Plán, ktorý sa spustí za menej ako tri hodiny a zmení jej život.
Tentoraz sa nesmie nič pokaziť. Jediný nesústredený pohľad alebo neistý hlas a bude stratená. Po všetkých tých rokoch poznala Reidara naozaj dobre. Okamžite by využil trhlinku v jej výraze, prevzal by kontrolu a znova ju deklasoval na úroveň poslušného vykonávateľa príkazov podobného dobre vycepovanému psovi.
Nech sa stane čokoľvek a nech Reidar zareaguje akokoľvek, Inga je pevne rozhodnutá konať tak, že ho donúti siahnuť po pere a podpísať. A hneď ako to bude za ňou, vezme zbalenú tašku a odkráča k vchodovým dverám.
Takmer sa neodvažuje uveriť, že zostáva len niekoľko hodín a odídu. A zo všetkých miest práve do Paríža. Najromantickejšieho mesta zo všetkých. Konečne dá zbohom všetkému tomu zakrádaniu sa a tajnostkárstvu. Všetkým zašifrovaným SMS správam, obavám, že zakaždým riskuje, že ju prichytia pri čine. Nehovoriac už o úzkosti, že každú noc si musí ísť ľahnúť s nesprávnym mužom.
Už dnes večer sa budú môcť vonku slobodne pohybovať. Budú cítiť, že si môžu sadnúť na lavičku a iba sa držať za ruky. Bude si mu môcť položiť hlavu na kolená a zároveň pozerať naňho i na hviezdy na oblohe.
Ona a jej milenec.
Vychutnávala to slovo. Milenec. Páčilo sa jej. Znelo nielen láskyplne, ale aj hriešne. A ako hrešili! Aj uňho, aj u nej, pod sprchou i v aute. Nehovoriac o miestečku na pláži v ústraní, hneď vedľa Rååny, kde robili také veci, o ktorých ani nevedela, že sú možné.
Teraz sa kapitola končí. Čoskoro bude z jej milenca jej milovaný. Kastrup nechajú za sebou, pripijú si šampanským a užijú si to, že sen sa stal konečne skutočnosťou.
Nikto však nemôže povedať, že to šlo samo. Spočiatku vzdoroval, odmietal počúvať. Pripadala si takmer ako otravné decko. Až keď stavila všetko na jednu kartu a pohrozila mu, že prezradí ich aférku všetkým zúčastneným stranám, vzal rozum do hrsti.
Vlastne to vôbec nebol jej štýl vyhrážať sa a hysterčiť, no nemohla večne žiť v klamstve. Neskôr sa ukázalo, že bol na tom rovnako. Zrazu sa chopil kormidla a predložil plán, ako postupovať.
Ona síce rozhodla, že pôjdu do Paríža, no on zodpovedal za letenky. Dokonca sa udrel po vrecku a kúpil business class. Keď teraz premýšľala o tom, že už o niekoľko hodín tam budú sedieť, držať sa za ruky a mať priestor na nohy, musela sa uštipnúť do ruky, aby sa uistila, že nesníva.
No zatiaľ nebola úplne hotová so všetkými prípravami. Len čo príde domov, osprchuje sa a naposledy poupratuje. Okná sú už umyté, kvety dostali mimoriadne veľa vody. Posteľná bielizeň je vypratá. Skôr než ustelie, musí ju vymangľovať. Boeuf bourguignonen, Reidarovo obľúbené jedlo, bublalo pod pokrievkou a čakalo, kým ho ochutná a naposledy dochutí.
Keďže je piatok, po práci si dá jedno pivo a chvíľu pred siedmou bude doma. V smrdiacich pracovných šatách, ktoré poslednýkrát vytriedi a vloží do koša na pranie, zakiaľ sa bude sprchovať. Potom mu podá večeru a počká, kým si sadne za stôl.
A vtedy niekedy, ak to pôjde podľa plánu, zareaguje na to, že nie všetko je ako zvyčajne, a bude uvažovať, prečo si nesadla oproti a neje. Prípadne povie niečo sarkastické o všetkých jej neúspešných diétach. Ako je po nich ešte tučnejšia, hoci odkedy začala behať, schudla dvanásť kíl.
No tentoraz ho nenechá nerušene ironizovať. Najpokojnejším a najovládanejším hlasom mu povie, že ho mieni opustiť.
Isteže by bolo jednoduchšie, keby mu len nechala na stole napísaný odkaz a odišla z domu, skôr než sa vráti. No aby mala vôbec šancu donútiť ho k podpisu, niet inej cesty, než spraviť to správne. Pozrieť mu do očí a donútiť ho, aby pochopil, že sa naozaj rozhodla a že nikdy viac nebudú spolu večerať.
Vzhľadom na to, ako bolo v práci, jestvuje riziko, že vyskočí zo stoličky a bude násilný. Neublíži jej. Nie tam a nie vtedy. No vie si predstaviť, že by mohol hodiť tanier, možno dokonca prevrátiť stôl. Je pravdepodobné, že by mu od hnevu navreli tepny v tvári, kým by sa jej s rovnakým pokojom, aký je v tlakovom hrnci, pýtal, kam sa, dopekla, podeje. Ako môže byť taká kurevsky naivná, že si čo i len na chvíľu pomyslela, že si poradí bez neho.
Potom zaženie sám seba do kúta tým, že jej pripomenie predmanželskú zmluvu. Spýta sa, či jej zmätený omámený mozoček zabudol, že dom, auto aj väčšina nábytku patria de facto jemu.
Reidar veľmi rád hovorí de facto. Akoby ho to robilo o pol metra vyšším a spôsobovalo, že jeho tvrdenie je pravdivé a neodvolateľné. Vtedy, keď bude najviac nadutý a plný adrenalínu, pristanú rozvodové papiere na stole.
Spočiatku nepochopila, prečo sa jej slúchadlá pripojené k malému iPodu zrazu vytrhli z uší. Ani to, čo sa jej pritislo a takmer vrezalo do oboch prsníkov, o chvíľu neskôr do kľúčnych kostí a hrdla. Až keď bezmocne spadla dozadu, zbadala, ako sa vo svetle leskne natiahnuté rybárske lanko.

Obloha bola krásna, presne taká jasne modrá a bez mrakov ako po celé leto. Okrem vlastného pulzu počula štebotanie tisícov vtákov, ktoré sa schovávali niekde mimo jej zorného poľa. Ale počkať, nepočúvala práve hudbu? A prečo leží na chrbte uprostred bežeckej dráhy?
Chytila sa za krk, ktorý ju bolel, a posadila sa. Zadná časť hlavy ju bolela a trešťala. Pravdepodobne stratila len zopár minút. Nebude problém stihnúť všetko, skôr než sa Reidar vráti domov.
Pozbierala sily, aby vstala. Šikmo za ňou sa zlomilo niekoľko vetvičiek. Obrátila sa a zbadala, ako sa husté lístie vedľa bežeckej trate pohlo.
„Haló? Je tam niekto?“ zvolala, hoci o tom nebolo pochýb. „To vy ste tu natiahli to lanko? Haló!“ Bola nahnevaná a veru to nechcela nechať len tak, hoci vlastne nemala čas.
No v okamihu, keď sa muž vynoril z lístia, hnev zmizol. Pochopila, že sa musí rýchlo postaviť na nohy a zmiznúť odtiaľ. Nešlo to. Akoby zemská príťažlivosť bola mimoriadne silná práve tam, kde ležala. To isté platilo aj pre pohľad, ktorý nemohla od neho odtrhnúť, keď s lopatou v ruke vyšiel na cestu.
Napriek letnej oblohe bez mráčika mal oblečený tmavosivý pršiplášť a také vysoké čižmy, že mu siahali až nad kolená a zrástli s nohavicami. Pod natiahnutou kapucňou pršiplášťa mal lupičskú kuklu, ktorá mu okrem zízajúcich očí zakrývala tvár.
Naplnila si pľúca, aby zakričala o pomoc, no nikdy sa nedostala až tak ďaleko. Keď dvihol lopatu nad plece, všimla si na jeho zápästí náramkové hodinky. Boli to Omega Speedmaster, presne také, ktoré ju stáli takmer celý mesačný plat.

Milan Buno, literárny publicista

Inzercia