Psychológia pre milujúcich rodičov. Ako mať šťastné bábätko?

29.10.2019 – Snom a túžbou nás, rodičov, je mať šťastné a spokojné dieťa. Niekedy sa nám to pri výchove darí menej, inokedy viac. Ak máte nejaké pochybnosti a chýbajú vám informácie ohľadom prvého roka života bábätka, odporúčame túto skvelú knihu.
Čo ponúka kniha Psychológia pre milujúcich rodičov?

Množstvo praktických tém, ktoré riešia mamičky hneď po narodení bábätka.
Nechať dieťa plakať, alebo ho brať hneď do náručia?
Koľko a ako bábätko stimulovať?
Čo robiť, aby dobre spalo?
Čo prežíva bábo?
Čo ho stresuje?
Ako mať múdre dieťa?
Čo je najdôležitejšie v prvom roku pre to, aby sme dieťatku postavili základy pre šťastný život?

Aj na tieto otázky odpovedajú tri odborníčky – Jana Bašnáková, Eva Vavráková a Jana Zemandl. Prakticky, konkrétne a autorky dávajú tipy, ako reagovať, čo robiť a ktoré kroky sú najlepšie, aby bolo vaše dieťa naozaj v pohode.
Napríklad hneď v prvej kapitole sa dozviete tipy, ako reagovať, aj je vaše bábo nepokojné, plačlivé alebo fakt náročné.
V ďalšej kapitole si prečítate o rôznych mýtoch – mýtus o prdíkoch, syndróm trasenia dieťaťom, príčiny nadmerného plaču ap. Výborný je Zoznam na prežitie – 10 trikov, ako byť v pohode s nadmerne plačúcim bábätkom.

Veľmi zaujímavá je kapitola o spánku – aké sú vlastne spánkové cykly dieťaťa? Spí letné a zimné dieťa inak? Ako na to, aby dobre spalo?

Na záver každej kapitoly dostanete Rýchlokurz pre zaneprázdnených rodičov. Pár postrehov a tipov, aby ste vedeli správne reagovať a vychovávať svoje dieťa tak ako túžite.
„O spánku sa síce píše veľmi veľa, ale zväčša len z pohľadu jednej kultúry. Píše sa, kedy má bábätko zaspávať, kde a ako dlho má spať, kedy sa má prestať v noci kŕmiť, ako ho vytrénovať, aby prespalo celú noc. To všetko pre jeden cieľ – aby malo zdravý, kvalitný spánok. Väčšina z týchto jasných rád však zabúda na to, že spánok nie je len fyzická potreba,“ tvrdia autorky.
Ponúkajú dokonca spánkový tréning – 6 dôvodov, prečo neodporúčajú tzv. vyplakanie. Alebo či spať s bábätkom v spoločnej posteli.

 „Mnohé informácie, ktoré kolujú mediálnym priestorom, sa nám však zdali príliš zjednodušené, často jednostranné a povrchné. Ako výskumníčky sme vedeli, že realita je oveľa zložitejšia než jednoduché rady typu – „keď ju budeš brať na ruky, rozmaznáš ju“. Bolo pre nás prirodzené obrátiť sa namiesto nich na kvalitné zdroje z vývinovej psychológie, odborné knihy a vedecké články,“ vysvetľujú autorky, prečo vznikla kniha Psychológia pre milujúcich rodičov.

Krátka ukážka z knihy Psychológia pre milujúcich rodičov:

Nosenie detí a plač

V osemdesiatych rokoch sa dvaja kanadskí výskumníci, Urs Hunziker a Ronald Barr, rozhodli inšpirovať tradičnými kultúrami z africkej Botswany a preskúmať, či môže jednoduchá zmena správania rodičov znížiť množstvo preplakaných minút bábätiek počas dňa. V pôrodnici oslovili približne stovku prvorodičiek a náhodne ich rozdelili do dvoch skupín. Obom z nich vysvetlili, že skúmajú, ako bábätká reagujú na rôzne druhy stimulácie. V skutočnosti ich však zaujímalo najmä to, či budú bábätká plakať menej, ak ich budú rodičia počas dňa častejšie nosiť. Všimli si totiž, že mnohé komunity, ktoré stále žijú podobným spôsobom života ako kedysi lovci a zberači, nosia svoje deti takmer nepretržite. V západných krajinách sa medzi telo bábätka a mamu či otca stavia množstvo prekážok – postieľky, detské sedačky, polohovacie ležadlá. Výskumníci si všimli tiež to, že v týchto tradičnejších kultúrach bábätká menej plačú. Preto polovici čerstvých rodičov rozdali detské nosiče a poprosili ich, aby v nich svoje bábätká nosili hocikedy, keď sa im to bude počas dňa hodiť. Druhá polovica rodičov slúžila ako kontrolná skupina. Zároveň poprosili všetky rodičovské páry, aby od tretieho do dvanásteho týždňa veku bábätiek v určené dni podrobne zapisovali, čo bábätká robia: koľko spinkajú, koľko sa dojčia, a najmä, koľko minút denne mrnkajú, či plačú.

Keď porovnali rodičovské denníky nosiacej skupiny s kontrolnou, zistili, že nosené bábätká plakali a mrnkali výrazne menej. Najviditeľnejšie zmeny sa udiali večer – nosené deti plakávali v šiestom a ôsmom týždni oproti menej noseným až o polovicu menej. „Nosiaca“ skupina mala deti v náručí alebo nosiči v priemere takmer štyri a pol hodiny denne, čo je o približne hodinu a trištvrte denne viac ako kontrolná skupina. Možno sa vám to nezdá ako veľký absolútny rozdiel, ale ak tento údaj prepočítame na percentá, deti z experimentálnej skupiny strávili na tele rodiča o takmer 40 percent viac času ako deti z kontrolnej skupiny.

Prečo nosenie spôsobilo také výrazné rozdiely v množstve plaču bábätiek? Hunziker a Barr sa domnievajú, že dôležité bolo to, že rodičia dopriali bábätkám svoju blízkosť, ktorá znižovala ich nepokoj. Časté nosenie bábätka počas dňa – a to nielen vtedy, keď už plače, ale ako súčasť bežnej starostlivosti kedykoľvek – môže zároveň dopriať rodičom príležitosť lepšie si ho všímať a naučiť sa rozpoznať jeho potreby ešte skôr, ako prerastú do väčších problémov a dieťa začne byť veľmi podráždené.

Napríklad, ak je bábo hladné, najprv to môže dávať najavo nenápadne. V prvej fáze kriví tváričku, otvára pusinku, krúti hlavou z jednej strany na druhú alebo zhora nadol. Hlad sa zintenzívni a stále žiadna odozva. Nasleduje druhá vlna: pohyby rúk a nôh sú trhanejšie, bábo mrnká, potí sa, ohýba chrbátik. Keď sme blízko, všimneme si jeho signály skôr a nehrozí, že príde tretia vlna. Plač. V panike a z plných pľúc.

Mnohí ďalší výskumníci, ktorí si podrobne posvietili na detský plač, tieto závery potvrdzujú. Na väčšinu bábätiek „fungujú“ všetky metódy, pri ktorých rodičia doprajú bábätkám blízkosť a dostatok telesného kontaktu. Celkom obyčajné dojčenie je napríklad taký malý zázrak. Vďaka hormónom, ktoré sa počas neho vyplavujú, sa mama a bábo navzájom zosynchronizujú: spomalí sa im tep, uvoľnia sa svaly, klesne hladina stresových hormónov v krvi. (Mimochodom, nie je dôvod, aby ste si takýto príjemný zážitok nedopriali aj vtedy, keď kŕmite bábo fľašou, napríklad tým, že pritom budete v tesnejšom telesnom kontakte.) A ďalšie skvelé pomôcky? Nosenie, spievanie, hojdanie, kontakt koža na kožu, masáže, či jemné dotyky, sprevádzané upokojujúcimi zvukmi a očným kontaktom.

Viac o detskom plači a čo robiť pri nadmernom plači nájdete v knihe Psychológia pre milujúcich rodičov

Inzercia