Psia cesta domov
BRATISLAVA 8. januára 2019 – Psia cesta domov je príbeh o láske a vernosti. Očarujúce a vtipné rozprávanie o nezlomnom pute medzi ľuďmi a ich zvieracími priateľmi. Ak máte radi psy, tento príbeh si budete naplno vychutnávať, užívať a rozhodne vás na mnohých miestach prinúti k zamysleniu.
Tentoraz sa pridáme k Belle, krížencovi viacerých rás vrátane pitbula, ktorý vyrozpráva príbeh vlastného života.
Narodila sa v brlohu pod domom určenom na demoláciu, plnom túlavých mačiek. Lucas Ray, budúci študent medicíny, sa pokúsi ohrozené zvieratá zachrániť a pohnevá si staviteľa aj miestneho zástupcu veterinárnej správy. Lucas sa šteniatka ujme, hoci v dome, kde žije s chorou matkou, vojnovou veteránkou, je chov zvierat zakázaný.
Bella plní svoje poslanie, obom prináša lásku a pohodu, neskôr aj ďalším pacientom nemocnice pre veteránov. Prísne predpisy mesta Denver však pre sučku znamenajú ohrozenie života, a tak je Lucas nútený umiestniť ju do pestúnskej rodiny v ďalekom Durangu.
Bella v túžbe po domove a „svojom človeku“ utečie a podujme sa na strastiplnú aj dobrodružnú cestu cez coloradské hory domov. Medzi zvieratami aj ľuďmi nachádza nových priateľov aj nepriateľov, trpí podvýživou, neraz bojuje o vlastný psí život, ale svojho cieľa sa nevzdáva.
Spisovateľ, publicista a milovník psov W. Bruce Cameron napísal viacero kníh. Ale najväčší rozruch a milióny fanúšikov po celom svete si získal až bestsellerom podľa rebríčkov New York Times a USA Today Psia duša/Psie poslanie. Nasledovala kniha Psia cesta a teraz vychádza novinka Psia cesta domov.
S manželkou Cathryn sú aj autormi scenára k celovečernému rovnomennému filmu, ktorý sa začal premietať v kinách, vrátane slovenských, od januára 2019.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Číta herečka Lucia Vráblicová:
Začítajte sa do knihy Psia cesta domov:
Prvá kapitola
Od samého začiatku som vnímalo mačky.
Boli všade.
Vlastne som ich ani poriadne nevidelo. Malo som síce otvorené oči, no keď sa obšmietali nablízku, neregistrovalo som nič iné, len pohybujúce sa tiene. Čuchom som ich však zachytilo vždy – rovnako jasne, ako som zaňuchalo vlastnú matku pri kŕmení či súrodencov mrviacich sa pri mne, keď sme si razili cestu za životodarným mliečkom.
Isteže, nevedelo som, že sú to mačky – vedelo som len, že tieto tvory, čo sa mi nepodobajú, ale žijú so mnou v brlohu, sa nekŕmia spolu so mnou. Až keď som neskôr vypozorovalo, aké sú malé, rýchle a svižné, došlo mi, že to nie sú „psi“, ale úplne iný, zvláštny druh zvieraťa.
Žili sme spoločne v chladnom tmavom dome vo vyhĺbenine vydlabanej v zemi, ktorá nám slúžila ako ležovisko. Z vlhkej zeme pod mojím ňufákom vyrážali pachy zatuchliny. S pôžitkom som do seba nasávalo rôznorodé, intenzívne vône. Z povaly sa zo spráchniveného dreva trúsil prach. Strecha sa klenula tak nízko, že vždy keď moja matka vstala, aby opustila mojich súrodencov a mňa, nechýbalo veľa a vztýčený chvost by jej siahal až k trámom. My sme vtedy na protest pišťali a tisli sa k sebe v snahe nájsť istotu a oporu. Netušilo som, kam sa moja matka podela, keď nás nechala samých. Vnímalo som len, aké sme boli stiesnené, kým sa nevrátila.
Jediným zdrojom svetla v brlohu bol štvorcový otvor na odľahlom konci. Cez túto dieru do sveta sa dovnútra vlievali ohromujúce vône zaváňajúce chladom, životom a vlhkom. Rozvoniavalo to tam po miestach a veciach ešte opojnejších, aké som vyňuchalo v brlohu. I keď som z času na čas pohľadom zachytilo mačku mihnúť sa otvorom von do sveta či vracajúcu sa nevedno odkiaľ, matka ma postrčila späť, vždy keď som sa pokúsilo odplaziť von.
Len čo mi zmocneli nohy a zostril zrak, hrávalo som sa s mačiatkami, ako keby to boli moji súrodenci. Často som si vytypovalo jednu mačaciu rodinku v zadných zákutiach nášho spoločného domova, kde žila zvlášť priateľská dvojica mačiatok a ich matka ma občas oblízala. V duchu som ju nazývalo Mačacia mama.
Vždy po nejakom čase strávenom nespútaným šantením s drobnými mačencami si ma prišla moja vlastná matka vyzdvihnúť – jednoducho ma vytiahla za zátylok z mačacej kôpky. Keď ma položila k súrodencom, vždy ma podozrievavo oňuchávali. Ale určite im neprekážalo, že som napáchlo mačacinou.
Takto zábavne a krásne sa odvíjal môj život a nemalo som nijaký dôvod predpokladať, že sa to niekedy zmení.
…
Práve som sa celé omarené kŕmilo a počúvalo pípavé zvuky bračekov a sestričiek, ktorí robili to isté, keď odrazu mama vyskočila na rovné tak nečakane, že mi najprv nadvihlo labky zo zeme a až potom som odpadlo z jej struku.
Okamžite mi bolo jasné, že sa deje dačo mimoriadne.
Brloh zachvátila panika, preskakovala z mačky na mačku ako v poryvoch vetra. Uháňali do kúta brloha a matky niesli svoje mňaukajúce ratolesti za kožu na krku. Ja a moji súrodenci sme sa privalili k našej matke a pišťali ako najaté. Boli sme vyplašené, lebo aj ona sa veľmi zľakla.
Oblúkom po nás prechádzal silný lúč svetla, z ktorého nás pálili oči. Lúč vchádzal dnu otvorom, rovnako ako aj zvuky: „Prekristapána! Tam dolu sú haldy mačiek!“
Nemalo som ani poňatia, odkiaľ sa nabral ten hluk ani prečo odrazu brloh zalialo prebleskujúce svetlo. Otvorom sa ku mne niesol pach úplne nového druhu tvora. Hrozilo nám nebezpečenstvo, a práve tieto tvory skryté nášmu zraku boli jeho zdrojom. Mama prerývane dýchala, spustila hlavu a zvolila ústup. My sme sa úporne teperili za ňou, slabými hláskami sme žobronili, aby nás neopúšťala.
„Tamto. Prepánajána, len pozri, čo ich je!“
„Bude to problém?“
„Dofrasa, jasné, že hej.“
„Čo urobíš?“
„Musíme zavolať firmu špecializujúcu sa na ich likvidáciu.“
Rozlišovalo som dva odlišné druhy zvukov, iné vo výške aj tónine, i keď som si nebolo isté, čo to znamená.
„Nemôžeme ich jednoducho otráviť sami?“
„Máš niečo so sebou?“
„Nie, ale dačo zoženiem.“
Matka nás naďalej odmietala utešiť svojimi strukmi.
Mala stuhnuté svaly, uši jej priliehali k hlave a bedlivo lovila zvuky. Chcelo som sa nakŕmiť a tak získať istotu, že sme v bezpečí.
„Nuž, ak to však urobíme, budeme mať celé okolie zamorené mačacími zdochlinami. Je ich celá záľaha. Keby sme mali skántriť len jednu či dve, bolo by to okej, ale toto je celá mačacia kolónia.“
„Chcel si mať prezentáciu projektu do konca júna. Nezostáva nám veľa času, aby sme sa ich zbavili.“
„Viem.“
„Vidíš tie misky? Niekto tie prekliate mrchy kŕmi.“
Svetlá sa ponorili hlbšie, zliali sa do žiarivého kruhu na dne diery.
„To je teda úžasné. Čo sa tí ľudia zbláznili?“
„Mám zistiť, kto to má na rováši?“
„Nie. S mačkami sa zbavíme aj problému. Niekoho zavolám.“
Dotieravé svetlá ešte raz preblesli dookola a potom zhasli. Vnímalo som hýbajúcu sa zem a vzdialené ťažké kroky, oveľa hlučnejšie ako tiché našľapovanie mačiek. Pomaličky sa stopy po prítomnosti nových tvorov v brlohu vytrácali a mačence sa celé rozradostené začali zasa hrať. Kŕmilo som sa vedľa svojich súrodencov a potom som šlo navštíviť mačiatka Mačacej mamy. Zvyčajne len čo denné svetlo prúdiace štvorcovým otvorom vystriedalo šero, dospelé mačky sa vyhrnuli von. V noci som ich počulo vracať sa a niekedy som aj zacítilo pach krvi malých zvierat, čo ukoristili a nosili svojim mladým.
Keď lovila Mačacia mama, nezašla ďalej ako k veľkým miskám so suchým žrádlom, položeným hneď za štvorcovým otvorom vnútri brloha. Dych jej voňal mäsom. Rybacinou, rastlinami a mäsom. Prebudila sa vo mne zvedavosť, ako to asi chutí.
Nech už tú paniku vyvolalo čokoľvek, pominulo to.
…
Hralo som sa s neúnavne dorážajúcimi mačencami Mačacej mamy, keď vtom sa nám zrútil náš svet. Tentoraz to nebol ojedinelý lúč svetla, ale oslepujúca svetelná explózia, ktorá rozžiarila všetko navôkol.
Mačky sa s hrôzou rozpŕchli na všetky strany. Ja som zmeravelo od neistoty, čo si počať.
„Priprav siete. Keď vyrazia na útek, pobežia všetky naraz!“
Zvonku sa ozval zvuk. „Ideme na to!“
Tri ozruty liezli za svetlom. Boli to prví ľudia, ktorých som v živote uzrelo, no zaňuchalo som aj ďalších. Ani som si nevedelo predstaviť, ako asi vyzerajú. Niečo hlboko v mojom vnútri sa dralo na povrch a vyvolalo vo mne záblesk uvedomenia – niečo ma k nim zvláštnym spôsobom priťahovalo a chcelo sa mi k nim rozbehnúť, keď sa plazili hlbšie do brloha. Ale zmätok, ktorý prepukol medzi rozrušenými mačkami, ma primrazil na mieste.
„Jednu mám!“
Kocúr zasyčal a hlasno zamňaukal.
„Dokelu!“
„Dávaj si bacha, jeden párik práve ubzikol!“
„Čertovská robota!“ prišla odpoveď zvonku.
Odlúčili ma od matky. Pokúšalo som sa ju vysnoriť medzi mačkami, ale potom som len nevládne ovislo, keď som pocítilo ostré zuby na krku. Mačacia mama ma ťahala späť, hlboko do prítmia, na miesto, kde veľká prasklina pretínala kamennú stenu. Pretlačila ma cez puklinu do malého, stiesneného priestoru, zložila ma k svojim mačiatkam a natiahla sa okolo nás. Mačiatka ani nemukli, vzali si príklad z Mačacej mamy. Ležalo som s nimi v temnote a počúvalo som, ako ľudia po sebe pokrikujú.
„Je tu aj celý šteňací vrh!“
„Ty si zo mňa robíš blázna? Hej, chytaj ju!“
„Doparoma, tie sú ale rýchle!“
„Hybaj sem, cica, neublížime ti.“
„Je tu aj mater tých šteniat.“
„Je od hrôzy celá bez seba. Dávaj pozor, aby ťa neuhryzla.“
„Jasné. Neboj sa, dievča. Poď sem.“
„Gunter nespomínal nijakých psov.“
„Neupozornil nás ani, že tu bude toľko zasratých mačiek.“
„Hej vy tam, chytáte ich vonku do sietí?“
„Sprostá robota!“ zakričal niekto zvonku.
„Ku mne, psíček. Doriti! Bacha! Ďalší pes!“
„Je to v suchu, máme ho!“
„Tu je šteňa, tu ďalšie. Sú také malé!“
„Ale chytajú sa ľahšie ako tie prekliate mačky, to je jasné.“
Počúvali sme ten huriavk, no netušili sme, čo to znamená. Aj do nášho útočiska za múrom preniklo cez štrbinu trochu svetla, no ľudské pachy sa ani trochu nepriblížili k našej skrýši. Pachová zmes strachu a mačaciny vo vzduchu sa postupne vytrácala a potom stíchli aj zvuky.
Napokon som tuho zaspalo.
Milan Buno, literárny publicista
