Priateľstvo? Alebo len ďalšie klamstvo?!
BRATISLAVA 22. augusta 2018 -Práve vyšla v slovenčine kniha Všetci za jedného od jednej z najvplyvnejších žien na svete. Cara Delevingne v nej podáva skutočný obraz bujarých tínedžerských rokov, keď sa človek cíti ako na horskej dráhe. „Mojím zámerom bolo napísať knihu o sile priateľstva a poukázať na to, aký môže byť človek silný, ak sa obklopí ľuďmi, ktorých má rád a verí im.“
Red, Leo, Rose a Naomi majú problém zapadnúť medzi spolužiakov.
Red má doma hotové peklo, jej mama je alkoholička a otec nikdy nie je doma, takže sa musí starať nielen o seba, ale aj svoju malú sestru Gracie.
Leov starší brat sa dostal na šikmú plochu a ťahá so sebou na dno aj jeho.
Rose zasa strieda frajerov a pije, aby zabudla na bolestivú skúsenosť z minulosti.
Naomi uteká z domu v nádeji, že nájde slobodu, po ktorej tak veľmi túži. Stoja sami proti svetu, až kým si nezaložia kapelu Zrkadielko, zrkadielko. Len v nej sú skutočne sami sebou.
Jedného dňa Naomi zmizne a po niekoľkých dňoch ju nájdu na hranici života a smrti v rieke. Nikto nevie, čo sa stalo, ale polícia je presvedčená, že si sama siahla na život. Jej priatelia sú zmätení – boli si s Naomi takí blízki, ako je možné, že si nevšimli varovné signály?
Vedeli o nej predsa všetko… alebo nevedeli?
Boli naozaj priatelia, alebo to všetko bolo ďalšie klamstvo?
Postupne sa na povrch začnú vynárať čudné okolnosti Naominho zmiznutia a zdá sa, že veci v skutočnosti nie sú také, ako sa na prvý pohľad javia. Doposiaľ úprimné priateľstvo Red, Lea aj Rose sa otrasie v základoch a nič viac nebude ako predtým – prasknuté zrkadlo sa totiž naozaj ťažko zliepa.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Daniel Fischer:
Na Instagrame ju sleduje vyše 41 miliónov ľudí. Na Twitteri ďalších 10 miliónov.
Známa je napríklad tým, že začala raziť trend hustého obočia – priznala, že nepoužíva pinzetu a keďže jej meno už bolo značkou, začalo sa jej „módou“ riadiť množstvo žien po celom svete.
V roku 2012 a 2014 získala ocenenie Modelka roka. Svoju hereckú kariéru začala vo filme Anna Kareninová a odvtedy sme ju mohli vidieť aj v ďalších veľkých filmoch, ako napríklad Papierové mestá, Jednotka samovrahov alebo Valerian a mesto tisícich planét.
Začítajte sa do novinky Všetci za jedného:
Pred ôsmimi týždňami…
Keď sme sa vracali domov, práve svitalo. Pomaly sme sa vliekli, držali sme sa za pás a vo vzduchu cítili blížiace sa leto. Rose si opierala hlavu o moje plece. Presne si spomínam na jej jemnú, teplú pokožku aj ako do mňa narážala bokmi, pretože každá sme kráčali v inom rytme.
Bolo pár minút pred piatou a v žiare ranných lúčov vyzerali všetky špinavé ulice ako nové. Často sme zostávali vonku dlho do noci a cestou domov sme sa kochali pohľadom na vychádzajúce slnko. Uchovávali sme si ho v mysliach, kým sme nezaspali. Až do tej noci sme si užívali, celý svet nám ležal pri nohách. Každú chvíľu sa nám prihodilo niečo nové, niečo, čo stálo za to.
Tá noc však všetko zmenila.
Pálili ma oči, v ústach mi vyschlo a srdce mi bilo ako divé. Nechceli sme ísť domov, ale nemali sme na výber.
„Prečo práve teraz?“ spýtala sa Rose. „Všetko bolo v pohode. Darilo sa jej a vyzerala šťastne. Tak prečo?“
„Neurobila to prvýkrát…“ poznamenal Leo. „Preto fízlov ani netrápi, že zase zmizla. Koľkokrát si už zbalila ruksak s jedlom, peniaze, gitaru a na pár týždňov sa vyparila. To je proste celá Naomi.“
„Ale odkedy máme Zrkadielko, tak to nespravila,“ namietla Rose. „Nie odkedy sme sa dali dokopy. Predtým si ubližovala a zdrhala z domu, ale keď sme si založili kapelu, prešlo ju to. Bola… všetci sme boli dobrí. Mali sme na viac.“
Pohľadom sa ma pýtala na názor. Popravde, za posledný rok sa život každého z nás obrátil naruby. Pred kapelou sme všetci boli istým spôsobom stratení a potom sme sa zrazu našli. Spolu sme boli silní, obľúbení a totálne úžasní rockeri. Mysleli sme si, že aj Naomi je v rovnakej eufórii a že už nepotrebuje utekať z domu. Verili sme tomu až do včera.
V tú noc sme boli vonku do rána, pobehali sme hádam celé mesto.
Hľadali sme ju všade, na každom mieste, kde sme boli spolu.
Prehľadali sme miesta, o ktorých sme povedali aj rodičom, aj tie, ktoré sme doma radšej zamlčali.
Presondovali sme podniky, kam by nás ani nemali púšťať, pretože sme primladí. Na parkete sme sa predierali masou rozhorúčených a spotených tiel a snažili sa ju nájsť.
Zakrádali sme sa po tmavých uličkách za krčmami, kde si človek všeličo zoženie. Potichu sme spovedali nervózne decká s kruhmi pod očami, ktoré tu ponúkali trávu. V tú noc sme však trávu nechceli.
Prehľadali sme tmavé suterény za neoznačenými dverami, kam vás pustia, len ak poznáte správnych ľudí. Vznášalo sa v nich toľko cigaretového dymu, že sme nevideli na krok, z hlasnej hudby nám zvonilo v ušiach, srdcia nám splašene bili a podlaha vibrovala do rytmu hudby.
Okrem pajzlov sme prezreli aj všeličo iné. Skúsili sme šťastie v parku na sídlisku, kam sme sa chodili len tak flákať, aj pri rieke, kde vystavali komplex s luxusnými milionárskymi bytmi. Prešli sme i po Vauxhallskom moste, na ktorom sme na seba vždy museli kričať, aby sme sa pre premávku vôbec počuli. Bol to náš most. Chodili sme cezeň tak často, že už sme ho brali ako kamoša, ktorý o nás vie priveľa.
Nakoniec sme sa zastavili aj v opustenej stávkovej kancelárii s vylomenými dverami. Vzadu bol matrac a niektoré decká tam chodili, keď chceli byť samy. Mňa tam nikdy nelákalo, pretože neznášam samotu.
Noc sa krátila a my sme verili, že ju už-už nájdeme. Presviedčali sme sa, že zase len vystrája, ako vždy, keď ju dačo trápilo a snažila sa na seba upriamiť pozornosť. Dúfali sme, že Naomi, naša najlepšia kamoška a členka kapely, sa skrýva na mieste, ktoré sme poznali iba my. Boli sme si istí, že tam niekde na nás čaká.
Človek predsa nemôže z ničoho nič zmiznúť. To nedávalo zmysel. Nikto sa nevyparí len tak, bez stopy.
Prízvukovali sme si to v prvú noc pátrania a potom aj počas ďalších nocí, až kým nám to rodičia nezatrhli so slovami, že sa vráti, keď sama bude chcieť. Keďže už veľakrát predtým utiekla, nakoniec ju prestala hľadať aj polícia.
Lenže nám sa to nepozdávalo, pretože tentoraz bola situácia iná. Aj Naomi sa zmenila. Policajti so znudenými tvárami a s prázdnymi zápisníkmi nás ignorovali. Ako ju mohli hľadať, keď o nej nič nevedeli?
No my sme sa nevzdávali a pátrali ďalej, aj keď ostatní sa na to už vykašľali. Pozreli sme sa všade.
Nebola nikde.
Našli sme iba prázdne miesta, na ktorých sa kedysi zdržiavala.
