Prežila 3 koncentračné tábory a pri oslobodení mala 36 kíl
28.4.2023 – Toto je skutočný príbeh, ktorý prináša mnoho otázok, na ktoré asi nikto nikdy poriadne neodpovie…a predsa sú to dôležité témy, ktoré treba otvárať.
„Jmenuji se Eva…“ je príbeh jednej z priamych svedkýň holokaustu, Evy Smolkovej-Keulemansovej.
Osud ju skúšal ako málokoho. Prežila strašné veci a predsa dokázala zostať sama sebou. Zachovala si svoje hodnoty a dar tešiť sa zo života.
„V živote som spoznala mnoho pamätníkov druhej svetovej vojny, čítala som knihy na tému holokaustu, ktorý sa bytostne dotýkal aj mňa, pretože časť našej rodiny ho neprežila. Počúvala som rozprávanie ľudí, ktorí ho prežili. Väčšinu preživších obklopovala akási temnota, výčitka, smútok a bolesť. Eva bola však iná. Jej láskavý úsmev, záujem a svieža energia sa pre mňa stali záhadou. Čoraz viac som túžila poznať jej príbeh, zároveň som však vedela, že o tom nikdy nechcela ani dnes nechce hovoriť,“ tvrdí Jana Mirovská, ktorá si príbeh Evy vypočula a zapísala ho.
V marci 1943 Evu nacisti odviezli do geta v Terezíne a oddelili ju od otca. Neskôr ju aj s matkou previezli do koncentračného tábora v Osvienčime, kde zažila šesť skutočne príšerných mesiacov. Posledný transport bol už bez mamy do koncentračného tábora Bergen-Belsen, ktorý čoskoro oslobodili.
Terezínské ghetto bylo pochmurné místo, tisíce lidí jako v mraveništi.
Někteří se přišli podívat na nový transport, na nově příchozí, hledali své příbuzné a známé, volali různá jména a ptali se „neznáte ho?… nepřijel tímto vlakem?“
Rodiče se rozhlíželi v davu lidí, neuvidí-li babičku Gabrielu s dědou a tetu Růžu, ale nikde je nezahlédli, Eva rentgenovýma očima probírala postavu za postavou, chtěla najít svou Evu, ale také marně.
Zažila strašné časy, trpela chorobami ako úplavica, žltačka, dostala týfus aj tuberkulózu. Pri oslobodení vážila neuveriteľných 36 kíl. Medzinárodný Červený kríž jej nedovolil vrátiť sa do rodného Česka, ale poslali ju spolu s ďalšími 6000 väzňami na ozdravovací pobyt do Švédska.
Napokon sa koncom roku 1945 vrátila do Prahy a začala študovať. Dokončila gymnázium, z ktorého ju vylúčili, keď začali platiť počas vojny protižidovské zákony. Objavila v sebe lásku k chémii, ktorú študovala na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity a neskôr sa z nej stala prvá dáma chromatografie. Ide o fyzikálno-chemickú separačnú metódu, ktorej podstatou je rozdeľovanie zmesi.
Eva bola prvou profesorkou chémie v Česku a jednou z prvých v Európe.
V Terezíne vraj pracovali ťažko, ale bolo to aspoň ako-tak zmysluplné. V Osvienčime museli povedzme len ťahať ťažké veci a to iba preto, aby ich nacisti vyčerpali a zničili. Ťažké kamene vláčili hore a potom zasa dolu. To bolo všetko…
„Knihu venujem rodičom, ktorí mi darovali život, šťastné detstvo a dospievanie, dar tešiť sa zo všetkého krásneho – prírody, umenia i priateľstva. To všetko mi pomohlo prežiť vojnové časy a ťažké obdobia v mojom živote,“ píše v úvode knihy „Jmenuji se Eva…“ Eva.
Informačný servis
