6. februára 2019 PR správy Kultúra Knihy

Presný zásah. Mŕtvy!

BRATISLAVA 6. februára 2019 – Po fantastickom trileri Niet úniku, ktorý vyšiel vlani na jeseň, vychádza novinka Taylora Adamsa s názvom Zásah. Opäť napínavý a nervydrásajúci príbeh, pri ktorom si budete obhrýzať nechty a prevracať jednu stranu za druhou. Temný, zlovestný a nepredvídateľný.

James a Elle Eversmanovci sú mladý manželský pár, ktorý sa cestou za novým životom ocitol uprostred Mohavskej púšte. Keď sa im zo záhadných dôvodov pokazí auto, uviaznu uprostred územia nikoho s minimálnymi zásobami vody a bez mobilného signálu.

Z necelých dvoch kilometrov ich má na muške neznámy snajper. Zabíja neľútostne, bez príčiny a so supermodernou výbavou mieri presne. Jediné miesto, kam sa pred ním na širokom otvorenom priestranstve môžu živé terče ukryť, je priestor za ich nepojazdným vozidlom. Nemajú kam ujsť, nie je tam nikto, kto by im pomohol. Odmietajú stať sa bezbrannými obeťami, ale majú v nerovnom súboji vôbec nejakú šancu prežiť?

Zásah je znova majstrovsky napísaný triler z perfektnou zápletkou. Tá sa odohráva takpovediac na pár centimetroch štvorcových, no Adams dokázal z nej vyšťaviť všetko. Do poslednej kvapky a vy si to budete užívať. Premyslený príbeh a postavy, na ktoré len tak nezabudnete. Žiadna nie je navyše. K tomu si pridajte gradáciu napätia, prekvapivé momenty, vynikajúci rozprávačský štýl a akčné tempo, ktoré udržiava prakticky v celej knihe.
Dostanete triler, ktorý si jednoducho musíte prečítať.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky:

Taylor Adams získal prestížnu Cenu Edmunda G. Yarwooda a je režisérom viacnásobne oceneného krátkeho filmu A cítim sa fajn z roku 2008.
Filmový strih majú aj jeho trilery – doteraz ich napísal tri. Sú plné napätia a nečakaných zvratov. Spoločnosť 20th Century Fox pripravuje aj filmové spracovanie mrazivého trileru Niet úniku.

Začítajte sa do nového trileru Zásah:

William Tapp v tej chvíli vyzeral na zabijaka dosť hlúpo.
Silueta neurčitého tvaru z vetvičiek a tŕstia. Močiarna príšera, vysušená po dlhom treku pod mohavským slnkom. Napoly kráčal, napoly liezol svahom či skôr trasoviskom drobného skália, ktoré mu vytrvalo utekalo spod nôh. Pľúca mu sípavo pískali. Kolená sucho praskali a pukali. Netrénované srdce s námahou pumpovalo krv všade tam, kde bolo treba.
To, čo mal na sebe, tiež veľmi nepomáhalo. V podomácky vyrobenom snajperskom kamuflážnom plášti – volejbalová sieť dozdobená pásmi zafarbenej jutoviny a trsmi púštnej trávy – si pripadal, akoby mal na sebe skleník. Nemohol si poriadne čupnúť, bežať už vôbec nie, a ten jediný pokus o močenie, ktorý dosiaľ podnikol, dopadol katastrofálne.
Vyliezol až na vrchol pod nemilosrdným belasým nebom, zložil si batoh (v ňom obľúbené cheetos, veľké balenie gumových medvedíkov a šesť plechoviek energetického nápoja s hroznovou príchuťou) a skontroloval vybavenie. Z miesta, na ktorom stál, bol ohromujúci výhľad na krajinu. Nádherná panoráma nevadských lesostepí s fialovými vrcholkami hôr v pozadí by si zaslúžila Pulitzerovu cenu. Nič z toho si však nevšímal.
Stiahol si do tváre kapucňu, na perách ho pošteklil dotyk suchého stebla trávy, a ako tieň splynul s prériou.
V tom momente už William Tapp vyzeral, akoby vôbec nebol.

* * *

„Pozor!“
James Eversman prudko šliapol na brzdu a jeho Toyota Rav4 nadskočila ako rýchločln, z ktorého niekto z ničoho nič vyhodil kotvu. Svet sa na zlomok sekundy rozdvojil. Bezpečnostný pás ním trhol dozadu, v ústach sa mu rozliala chuť teplej medi. Vonkoncom netušil, či vrazil ústami do volantu, alebo si len zahryzol do jazyka.
Jeho žena Elle zareagovala o čosi lepšie, jej reflexy vďaka pravidelnému prísunu kofeínu fungovali omnoho rýchlejšie. Stihla sa zaprieť dlaňami o prístrojovú dosku, čokoládovohnedé vlasy sa jej zosunuli do tváre a pomedzi stisnuté zuby precedila čosi, čo Jamesovi znelo ako „bastardál“. Nadávky jej občas celkom nevychádzali.
Nebola to síce zrážka, ale pocit bol ten istý. Odstavené policajné auto – hnedo-biely ford so zaprášenými oknami – sa vynorilo uprostred cesty v druhej časti esovitej zákruty v úseku s povolenou rýchlosťou 100 km za hodinu ako prízrak. Diaľnica sa tu zarezávala hlboko do krajiny a z oboch strán ju ako mantinely vymedzovali žulové skalné bloky. Keby šliapol na brzdu čo len o stotinu sekundy neskôr, keby bol nesústredený alebo šiel rýchlejšie, alebo keby… Myslieť na to, čo všetko sa mohlo stať, mu však pripadalo zbytočné, a tak tie myšlienky jednoducho vypol. Vzápätí si spomenul, čo sa o dopravných kolíziách učili v základnom kurze prvej pomoci, kde raz jeden zo skúsenejších spoluúčastníkov kurzu mimochodom prehodil, že ľudské telo „sa neuveriteľne podobá rajčinám“. James pomaly, tempom, akým mu začínala prúdiť krv do hlavy a začínal vnímať pach spálených brzdových doštičiek, zodvihol oči k odstavenému vozidlu okresného policajného oddelenia Paiute. Zadné svetlá necelých šesť krokov od predného nárazníka toyoty. Jediné, na čo sa zmohol, bolo prekvapené wow.
„Uf,“ Elle si odhrnula vlasy z tváre. „To bola tesnotka.“
„To fakt bola.“
„Prečo zastal uprostred cesty?“
„Ne…“ Jamesovi vyschlo v hrdle. „Ale môžeme sa ho opýtať. Pozri.“
Ten, ktorého sa mohli opýtať, bol šľachovitý malý zástupca šerifa, ktorý sa k nim krokom blížil. Na boku sa mu hompáľala zbraň, jednou rukou si pridržiaval komicky obrovský služobný klobúk, ktorý vyzeral ako sombrero. Zostupoval k nim z vysokého násypu na pravej strane cesty, kde si James všimol druhé vozidlo zaparkované tesne vedľa zvetranej kamennej steny. Zánovný biely terénny voz. Nezdalo sa, že by bol nejako poškodený. Bol iba prázdny. James mal dosť času, aby mu blyslo hlavou: Kde je vodič?
„Ja…“ Elle stisla pery, aby sa nerozosmiala. „Musíme zavolať tomu medveďovi z reklamy, veď vieš, Smokeymu, že sme našli jeho klobúk.“
„Nedívaj sa tak naňho.“
„Ešteže si aj za volantom sám sebou, inak by sme to doňho napálili.“
„Elle, prosím ťa, nezízaj tak naňho.“ Končekmi prstov nahmatal tlačidlo, a keď otvoril okno, mal pocit, že odistil dvere vzduchotesnej kabíny. Dnu sa vovalil horúci vzduch a jeho hlas zanikol v zúfalých hltoch chvejúceho sa alkalického prachu.
Kroky šerifovho zástupcu zneli čvachtavo, akoby sa mu v tej horúčave rozpúšťal asfalt pod nohami. James sa opatrne nadýchol a robil, čo mohol, aby nezakašľal – hrdlo mal úzkostne zovreté a nenávidel sa za to. Bola to však preňho celkom nová skúsenosť. Ešte nikdy ho nestopli policajti, čo vždy pripisoval svojmu pozoruhodne nepozoruhodnému štýlu riadenia. Elle ho raz prirovnala k malým okrúhlym robotickým vysávačom, aké si kupujú bohatí ľudia. Ako sa im hovorí?
„Kristepane!“ policajt zalapal po dychu a oprel sa dlaňou o dvere ich auta. „Mal som nechať zapnuté výstražné svetlá.“
„Nič sa nestalo,“ prehodil James, hoci to tak vôbec nemyslel. Zarazilo ho, že s nimi hovorí vlastne celkom mladý chalan. Sotva po maturite, útly, tvár posiata akné a čímsi, čo vyzeralo ako pokus o fúzy a bradu. Dosť chabý.
„Len som… za deň tade prejdú sotva dve, tri autá. Max. Soráč.“ Chalan potiahol nosom, vzpriamil sa a ukázal na biely voz na kraji cesty. „To auto tam… niekto ho tu len tak nechal. Odomknuté. Motor normálne beží. V peňaženke dokonca štyridsať dolárov. Akoby to tu nejaký chlapík odstavil, že si uľaví, a už sa nevrátil. Chápete? Len tak ho nechal na krajnici.“
„Možno zaparkoval,“ Elle sa vyklonila z auta, „lebo niečo zbadal.“
James znásobil snahu o to, aby jeho falošný úsmev vyzeral o čosi úprimnejšie.
Zástupca šerifa Doogie Howser si však nič nevšimol. Rozprával smiešne, s dôrazom na prvé slovo vety, akoby každá jeho myšlienka bola odrážka v powerpointovej prezentácii. Takmer akoby sa usiloval zamaskovať prízvuk. Znova sa ospravedlnil (potom ešte raz) a opýtal sa, či nevideli nejakého stopára alebo človeka kráčajúceho popri ceste. Samozrejme, že nevideli. Najbližšie bolo Mosby, kedysi banícke mestečko, v ktorého okolí sa ťažilo striebro, dnes diera, no aj to bolo, podľa odhadu šerifovho zástupcu, ešte dobrých „jedenásť kliknutí“ smerom na východ (Kto by už dnes rátal vzdialenosť v kilometroch, no nie? prebehlo Jamesovi hlavou.). To, že niekto zastavil práve tu, uprostred mesačnej krajiny, kde okrem kamenia a neba nad hlavou nič nie je, bolo naozaj zvláštne. Veľmi pravdepodobne aj nebezpečné.
Potom sa šerifov zástupca opýtal niečo, čo Jamesa hlboko znepokojilo: „Ste policajt?“
„Nie.“ Priamy úder medzi oči by ho sotva prekvapil viac. „Prečo?“
„Požiarnik? Záchranár? Strážna služba?“ Chalan si ho s dôstojnosťou rómskeho vajdu premeriaval prižmúrenými očami spod širokej striešky smiešneho klobúka. „Prisahám, zakaždým uhádnem, kto je profík a kto obyčajný civil. Je to v očiach. Ten pátravý pohľad.“
James zdvorilo mykol plecom. „Bohužiaľ.“
„Má kurz prvej pomoci,“ ozvala sa Elle. „Ale to už bolo dávno.“
„Ech,“ pokrútil hlavou šerifov zástupca. „To sa nepočíta.“
Hovorí policajt v sombrere, pomyslel si James. Aj to, že Elle zrejme napadlo čosi omnoho vhodnejšie na jeho adresu, no dúfal, že si to nechá pre seba. Počkal, kým trápny okamih odznie, a s najväčšou možnou dávkou úprimnosti sa opýtal: „Môžem nejako pomôcť?“
Zástupca šerifa Doogie Howser si ho premeral prižmúrenými očami. „Keby ste niekoho zazreli kráčať popri ceste, niekoho staršieho, zmäteného, alebo čojaviem, zavolajte mi. Táto púšť zabíja. Na taký veľký okres sme veľmi malé oddelenie.“
„Aké malé?“
„Také malé, že päťdesiat percent z neho už poznáte.“
Rozlúčil sa s nimi úslužným kývnutím hlavou, otočil sa a odišiel k služobnému autu, podrážky čižiem číslo 39 sa mu cmukavo lepili na roztopený asfalt.
„A z tých päťdesiatich je tridsať percent klobúk,“ zašepkala Elle.
James bezmyšlienkovite prikývol, no ďalej sa díval za policajtom.
Táto púšť zabíja.
Dvere auta sa zatresli, akoby niekto vystrelil. Šerifov zástupca potiahol auto na kraj cesty, a len čo sa načerveno rozsvietili brzdové svetlá jeho auta, zamával im z okienka, že môžu prejsť. James zatvoril okno a čo najrýchlejšie sa pretisol popri policajnom aute. Pohľadom sa naposledy rozlúčil so záhadným bielym vozidlom. Vyzeralo celkom obyčajne. V oknách sa odrážalo slnko, takže dovnútra nevidel, len v poslednej chvíli zavadil pohľadom o nálepku na nárazníku – MPR, tri veľké písmená –, no to už bolo to čudné auto za nimi a postupne, čoraz rýchlejšie, sa im strácalo z dohľadu. Jamesova myseľ sa lenivo pohrávala s možným významom tej skratky. Čo to môže byť? Skratka pre mexickú rádiovú stanicu? MPR – Mexican Public Radio?
Cesta sa ďalej kľukatila pomedzi skaly, čoraz ostrejšie a nebezpečnejšie, akoby z tela zeme vytŕčali úlomky kostí. James čo najdôkladnejšie prečesával očami krajinu ubiehajúcu za oknom auta, či tam neuvidí kráčajúcu postavu, a zakaždým, keď zazrel nejaký podozrivý tieň, spomalil. Nebol nijaký záchranár, to ani zďaleka nie, vedel však dosť na to, aby mohol byť užitočný v krízovej situácii, a občas mu napadlo, že je ho ako obchodníka naozaj škoda.
Elle vydýchla. „Ešte šťastie, že jazdíš ako roomba.“
Prikývol. Roomba. Tak hovoria tým robotickým vysávačom, jasné.
Zavládlo rozpačité ticho. Znovu ich premohla monotónnosť dlhej cesty bezútešnou krajinou. O pár minút z nich budú tí istí dvaja nešťastní ľudia ako pred tým nečakaným incidentom, započúvaní do hukotu pneumatík na ceste. Náhly príliv adrenalínu bol príjemný, uvedomil si a nevdojak si zaželal, aby dnes nebol posledný. Ak pre nič iné, tak preto, aby im pomohol o čosi dlhšie ignorovať slona sediaceho s nimi v aute.
„Chceš sa o tom rozprávať?“ spýtal sa.
Pokrútila hlavou.
Dobre. Ani on.