Ohyb rieky

BRATISLAVA 17. novembra 2017 – Hrabal som sa v tých sýtych letných vôňach, rozhŕňal snopy a kričal jej meno, až som ju napokon našiel ležať na chrbte so zatvorenými očami. Zdalo sa mi, že nedýcha, a od ľaku mi stislo srdce. Žeby som prišiel aj o druhú ženu? Krv nevidím. Hádam si nezlomila väzy? Odrazu otvorila oči, zdvihla ruky a pritiahla si moju hlavu k sebe na hruď, rovno medzi prsia. Aká tuhá vôňa z nej vystupovala! Tuhšia než z toho žita. Načisto ma omámila…

Nový román Petra Holku Ohyb riekyzachytáva osudy troch generácií otcov a ich synov pochádzajúcich od Nitry od začiatku 20. storočia po súčasnosť.

Prvú časť tvorí rozprávanie starého otca. Napriek tomu, že spomína najmä na pobyt v nacistickom Nemecku, kam ho zavliekli v roku 1944 na nútené práce, príbeh hýri vtipom a presvedčením, že aj v najťažších pomeroch môže vzklíčiť láska. Možno iba pudová, s potrebou zanechať na zemi svoje gény, ale vždy taká, čo pomáha prežiť aj tým najslabším. Starý otec rozpráva svoj príbeh už mŕtvy doma z rakvy, keď čaká na svoj pohreb.

Druhú časť tvorí rozprávanie jeho syna, ktorý bilancuje svoj život s dôrazom na rodinné vzťahy a väzby i pracovné pôsobenie v minulom režime.

Tretiu časť rozpráva na dovolenke pri mori starnúci spisovateľ, vnuk starého otca, ktorý žije s mladučkou Zuzanou.

Román Petra Holku Ohyb rieky je síce napísaný s humorom, často s iróniou, ale autor s nesmiernou ľahkosťou píše aj o vážnych dejinných udalostiach. Nenudí, nemoralizuje, dáva čitateľovi možnosť samému posúdiť, čomu by ho história mala naučiť.
Kniha vznikla s podporou Literárneho fondu.

Peter Holka debutoval v roku 1983 novelou Ústie Riečok, neskôr vydal knihy ako Leto na furmanskom koni, Piráti z Marka Twaina, Normálny cvok, Smrť, na ktorú sa čakalo, Biele noci, čierne dni, Môj život s Demi Moore, Pokušenie, či Láska prebýva na Kilimandžáre.
Peter Holka je laureátom Ceny Vladimíra Mináča, Ceny Trojruža, dvojnásobným nositeľom Ceny VÚB za najlepšiu prozaickú knihu roka, dva razy mu udelili výročnú Cenu SSS, spisovateľ získal aj cenu Zlaté pero a ďalšie literárne ocenenia.

Začítajte sa do novinky Ohyb rieky:

Nadránom dvanásteho apríla roku dvetisícšestnásť sa mi prisnilo o podobných aj rozdielnych životných rolách otcov a synov. Konkrétne o mojom starom otcovi, o mojom otcovi a o mne. Všetci traja sme sa spolu zhovárali a porovnávali svoje príbehy, no, žiaľ, nespomínam si, čo presne sme si povedali. Otvorene sme si však prejavovali vzájomnú náklonnosť, spolupatričnosť a lásku, hoci sme si mohli aj kadečo vyčítať, no ani nám to nezišlo na um; v našich srdciach nebola ani kvapka výčitky a zloby, tobôž nenávisti. Po zobudení mi zostal veľmi silný a čistý emocionálny zážitok. Tak to už s niektorými snami býva.
Môj starý otec Štefan, ktorého všetci vnuci a vnučky volali dedinko, sa narodil dvadsiateho prvého marca tisícdeväťstodva v Kereškýni. Oženil sa s Júliou Kuklovou, mladšou o päť rokov, ktorá vo veku dvadsaťsedem rokov zomrela na zápal pľúc. Neskôr žil s Annou Michaličkovou, rodenou Takáčovou, vdovou po Ondrejovi Michaličkovi, a vychoval šesť detí. Celý život ťažko fyzicky pracoval. Mal role (funduš) za Dríkom smerom na Janíkovce a na Tobole. V posledných rokoch rozvážal s koňom zapriahnutým do doštenáka uhlie z uhoľných skladov po Nitre a okolitých dedinách. Od furmančenia mal tvrdé a čierne dlane. Bol tuhý fajčiar. Zomrel na rakovinu pľúc v septembri roku tisícdeväťstošesťdesiat, dožil sa päťdesiatosem rokov. Zomieral v strašných bolestiach. V roku tisícdeväťstoštyridsaťštyri ho odvliekli na nútené práce (totálne nasadenie) do nacistického Nemecka. Prežil bombardovanie Drážďan a po vojne sa cez Poľsko vrátil peši domov. Prišiel vychudnutý na kosť, no odhodlaný žiť.
Môj otec Ján sa narodil, keď mal jeho otec Štefan dvadsaťšesť a jeho matka Júlia o päť rokov menej. Ako dvadsaťjedenročný sa oženil s o tri roky mladšou Irenou Mitterovou, splodil a vychoval s ňou dve deti (syna Petra a o osem rokov dcéru Elenu), okrem nich mu rástla v rodnom Kereškýni aj nemanželská dcéra. Takmer celý život robil poštového úradníka. Začal pri priehradke či okienku na Priehrade mládeže a v Púchove, skončil ako riaditeľ okresnej správy spojov, pod ktorú v tom čase patrili všetky pošty a telekomunikácie na Kysuciach. Bol tuhý fajčiar. Cigarety zahodil štyri roky pred smrťou, lebo ho napálilo, že znova zdraželi; odvtedy cumľal tvrdé cukríky a prvý raz v živote začal priberať. Zomrel na rakovinu pľúc, žalúdka a zhubný nádor na mozgu. Lekári už nedokázali určiť, ktorý nádor bol primárny. Neprežíval také muky ako jeho otec, lebo nádor na mozgu mu údajne zlikvidoval centrum bolesti. Dožil sa sedemdesiat rokov, šesť mesiacov a šestnásť dní.
Štefanov vnuk a Jánov syn Peter sa prakticky celý život živí písaním. Od dvadsiatich piatich rokov pôsobí ako novinár, redaktor a spisovateľ. Doteraz mu vyšlo osemnásť prozaických kníh. Táto je devätnásta. Bol dva razy ženatý. S prvou ženou Violou žil trinásť rokov a majú spolu dcéry Petru a Paulu. S Magdalénou žil dvadsaťšesť rokov a majú syna Marka. Paula zahynula pri dopravnej nehode, keď jej do osemnástych narodenín chýbal mesiac a jedenásť dní. Okrem toho je autorom nemanželského syna, ktorého jakživ nevidel a ani po tom nikdy netúžil. Po šesťdesiatke opustil aj druhú manželku a stratil sa v niektorej zo svojich kníh. Keď sa z textu vynoril, splietol sa s treťou. Zuzanka je od neho o tridsaťsedem rokov mladšia, čo je pre mnohých úplne nepochopiteľné, no Peter je s ňou šťastný. Vrátila mu vitalitu i chuť do života a vyznala sa, že jej životným poslaním je ľúbiť ho, mojkať a milovať sa s ním na gaučíku, o čom ho ustavične a s entuziazmom presviedča.