Očarený lord

BRATISLAVA 16. mája 2017 – Ďalšia čarovná regentská romanca, ktorá vám prenikne pod kožu a spôsobí jemné zimomriavky. Tracy Anne Warrenová patrí medzi najobľúbenejšie autorky nielen vo svete, ale aj u slovenských čitateliek. V slovenčine už vyšli knihy V posteli starého mládenca, Princezná a horal, Tvrdohlavá princezná, Podvedený vojvoda, Zvodný gróf a najnovšie si čitateľky vychutnajú príbeh s názvom Očarený lord.

Hlavná hrdinka Eliza Hammondová bola odjakživa tichá a zdržanlivá, čo nie sú najvhodnejšie vlastnosti, keď si chce žena nájsť lásku na celý život. A keď po tetinej smrti zdedí obrovský majetok, s novonadobudnutým bohatstvom prichádzajú aj ťažkosti. O Elizinu ruku sa totiž začnú uchádzať všetci chamtivci z vyššej spoločnosti.

Elizina najlepšia priateľka Violet sa rozhodne vziať hľadanie ideálneho manžela do vlastných rúk a o pomoc požiada svojho švagra lorda Christophera Wintera, prezývaného Kit, ktorý presne vie, čo sa očakáva od ženy z vyššej spoločnosti.
Pod jeho vedením sa plachá dievčina mení na očarujúcu krásku, ktorá si môže vyberať z vhodných nápadníkov. Má to iba jeden háčik. Eliza je už dávno tajne zaľúbená práve do Kita…

Začítajte sa do novinky Očarený lord:

Londýn, február 1820

Nájsť si manžela nebude vôbec príjemné, pomyslela si Eliza Hammondová, sediaca na šafranovo-bielej pásikavej pohovke v rodinnom salóne na poschodí sídla Raeburnovcov.
A keďže pôjde už o jej piatu sezónu (čo bolo samo osebe dosť ponižujúce), vedela, že bude potrebovať všetku pomoc, ktorá sa jej naskytne – napriek tomu, že nebohá teta jej len pred šiestimi týždňami nečakane zanechala obrovský majetok. Aspoňže sa môže spoľahnúť na neochvejnú podporu svojej najlepšej priateľky Violet Brantfordovej Winterovej, vojvodkyne z Raeburnu. S Violetinou pomocou to možno nebude až také strašné, ako sa obávala. Na druhej strane, keď pomyslela na všetkých tých niktošov a zlatokopov, ktorí už teraz súperili o jej ruku, to možno bude práve také strašné.
„Azda pán Newcomb,“ vyhlásila Violet, keď preberali aktuálny výber Eliziných nádejných pytačov. „Podľa mňa je to veľmi príjemný pán s nefalšovaným záujmom o umenie.“
„Áno, keď sme sa minule náhodou stretli v galérii, bol veľmi pozorný,“ súhlasila Eliza a spomenula si na mužove pravidelné črty a rovné gaštanové vlasy, ktorými jej pripomínal írskeho setra s lesklou srsťou. „Zdalo sa, že v dielach veľkých majstrov sa naozaj vyzná. Možno ho zaujíma aj história.“
„Zaujímajú ho najmä karty a na druhom mieste sú uňho kocky,“ prerušil ich hlboký zamatový mužský hlas, ktorý v Elize zakaždým vyvolal príjemné chvenie, hoci sa ho pokúšala potlačiť.
Preniesla pohľad na lorda Christophera Wintera, v rodine a medzi priateľmi známejšieho pod prezývkou Kit. Vysoký štíhly muž s mohutnými plecami sa uvoľnene vyvaľoval v neďalekom kresle. V priebehu dvadsiatich minút zjedol kôpku sendvičov so žeruchou, uhorkou a kuracím mäsom, a teraz sa predkláňal a skúmal tácku s dezertmi.
Do pekného čela mu padla tmavohnedá kučera. Položil si na tanier dva limetové koláčiky a malý kúsok rumového zákuska. Na hánkach mu zostala šľahačková šmuha, a keď si ich oblizol, Elize zovrelo žalúdok.
Prinútila sa sklopiť zrak na svoje topánky. Kit je Violetin švagor a nič viac, pripomenula si. Prinajmenšom nie vo vzťahu k nej. Isteže, kedysi doňho bola tajne zaľúbená, no s takými hlúposťami už dávno skončila. Takmer rok a pol strávil na cestách po Európe, a ona si ho zatiaľ nemilosrdne vytlačila zo srdca.
A keď sa minulé Vianoce vrátil do Anglicka, už bola zvyknutá veľmi naňho nemyslieť.
To však neznamenalo, že by ho nemohla obdivovať ako pekného muža. A Kit Winter s nádhernými privretými zelenkavými očami, zmyselnými perami a nákazlivým očarujúcim úsmevom bol naozaj krásavec – neslávne známy chuťou do jedla, ktorá však očividne nemala žiadny vplyv na jeho štíhlu svalnatú postavu.
Zahryzol do jedného z koláčikov, ktoré si naložil na tanier, a so spokojným úsmevom na perách sa pohodlne usalašil v kresle. Bol taký zahĺbený do sladkých pochúťok, že si vôbec nevšimol, aké sklamanie zavládlo v miestnosti.
Violet sa naňho zamračila. „Čo tým chceš povedať, Kit?“
Prehltol a zdvihol zrak. „Hm?“ Odpil si z čaju a zdvorilo si utrel ústa obrúskom. „Ach, pýtaš sa na Newcomba?“
„Áno, pravdaže sa pýtam na Newcomba. Koho iného s Elizou rozoberáme?“
„Nuž, nemusíš byť taká prudká, Vi. Len som mal pocit, že vás treba varovať. Ten chlapík je takmer na mizine. Nedávno som sa dozvedel, že hral whist s Plimptonom, prehral dvadsaťtisíc libier a ani odvtedy sa naňho šťastie neusmialo.“
Obe priateľky si vzdychli.
„V tom prípade neprichádza do úvahy,“ vyhlásila Violet a uprela na Elizu modrozelené oči ukryté za okuliarmi. „Istotne si nechceš vziať za manžela nepoučiteľného hazardného hráča.“
Eliza mlčky súhlasila a odchlipla si z čaju.
„Možno sir Silas Jones,“ pokračovala Violet. „Minulý týždeň ti poslal tú krásnu kytičku skleníkových ruží. Dopočula som sa, že pochádza z veľmi peknej časti Kentu a vlastní pozemky, z ktorých má každý bohatú úrodu čerešní a jabĺk. Vraj to s rastlinami vie.“
„A nielen s rastlinami,“ zamrmlal Kit, dojedol poslednú sladkú pochúťku na tanieri a načiahol sa po ďalšie.
Violet naklonila hlavu s pekne vyčesanými svetlými vlasmi. „Chceš tým povedať, že ani on nie je vhodný?“
„To závisí od uhla pohľadu. Niektorí by povedali, že na ňom nie je nič zlé.“ Vložil si do úst drobný lievanec so štedrou dávkou egrešového džemu a mlčky jej podal prázdnu šálku z meissenského porcelánu, aby mu doliala čaj.
Violet bez váhania zdvihla ťažký strieborný čajník zo striebornej tácky a doliala mu. Z nápoja chvíľu stúpala jemná para, a potom si Kit pritisol šálku k perám.
„No?“ vyzvala ho, keď nič nehovoril.
Kit s jemným ťuknutím odložil šálku na tanierik.
„Ten chlap je sukničkár. Má šesť nemanželských detí so štyrmi rôznymi ženami, a to sú len tie, ku ktorým sa priznáva. Dalo by sa povedať, že Jones vie, ako poorať pole.“
Eliza cítila, ako jej zružovela tvár. Violet sa začala smiať, no potom sa ovládla.
„Kit,“ oslovila vyčítavo švagra, „nezabúdaj, že sa nachádzaš v spoločnosti dám vrátane mňa. Takéto reči sa v salóne nevedú.“
Prestal sa posmešne uškŕňať. „Prepáč. Máš, pravdaže, pravdu. Ospravedlňujem sa, dámy.“
„V každom prípade som rada, že som sa dozvedela, že sir Silas nie je muž, ktorému by moja drahá priateľka mala venovať čas a pozornosť.“ Violet zamyslene poklopkala prstom po zdobenom operadle pohovky. „Vieme, že spomedzi ostatných džentlmenov, ktorí sa v poslednom čase začali zaujímať o Elizu, netreba strácať čas ani s vikomtom Coylom a pánom Washburnom. Obom ide iba o majetok a ustavične hľadajú nejakú dedičku, ktorá by im naplnila peňaženky.“
„A čo lord Luffensby?“ opýtala sa Eliza. „Poslal mi veľmi peknú zbierku sonetov.“ Od Wordswortha, natešene dodala v duchu, jedného z jej najobľúbenejších básnikov.
„Isteže. Stretla som sa s ním síce len raz a strávili sme spolu iba krátky čas, no zdal sa mi veľmi milý. Veľmi ohľaduplný a mierny.“
Kit ticho, ale nepochybne predsa len vyprskol.
Violet naňho vrhla ďalší pohľad, tentoraz podráždený. „Prosím, nevrav mi, že ani lord Luffensby nie je vhodný. To hádam nie! Poznám jeho sesternicu, ktorá mi naznačila, že má celkom slušný príjem a netrpí žiadnou zo zvyčajných nerestí.“
„Nie, netrpí, to je isté.“
Dlhú chvíľu čakala na jeho ďalšie vysvetlenie. „Pokračuj, skôr ako s Elizou zomrieme od zvedavosti.“
„Neviem, či vám to môžem povedať. Ako si mi už pripomenula, som v spoločnosti dám.“ Kit sa odmlčal a pozrel na Elizu. „Slobodných dám.“
„Bože dobrý, o čo ide? Hádam to nie je také strašné, že by to Eliza nemohla počuť. Okrem toho nie je dievčatko, čo práve vyšlo zo školy.“
Kit si zamyslene poklopkal prstom po perách. „Niektorí ho prezývajú… lord Bukvica.“
Bukvica? Eliza zvraštila obočie. Na čo Violetin švagor naráža? Pozrela na priateľku, ktorá sa tiež zmätene mračila.
„Prepáč, ale musíš to povedať jasnejšie,“ ozvala sa Violet.
„Jasnejšie?“ Kit prevrátil oči a utrápene si vzdychol. „Hoci čítaš grécke a latinské diela a rozprávaš piatimi jazykmi, občas si pozoruhodne neznalá.“
„Nemusíš ma urážať. Len to povedz. Som si istá, že to nie je až také zlé.“
„Dobre. Má rád… ehm… mužov.“
„A čo je na tom také pozoruhodné? Mnohí džentlmeni radi trávia čas v spoločnosti iných mužov. Nechápem, prečo z toho robíš takú… Aha.“ Violet stíchla a zdvihla obočie. „Aha. Aha!“
Eliza preniesla pohľad z jedného na druhého. Ešte vždy celkom nepochopila, o čom sa tí dvaja rozprávajú. No vtom si spomenula na úryvok textu z knihy o starovekých dejinách o mužoch, ktorí cítia lásku k iným mužom. Vtedy jej to pripadalo veľmi zvláštne, no ani na um jej nezišlo, že sa také niečo deje dodnes. Istotne nie v súčasnom Anglicku!
Líca jej znova očerveneli.
„Presne tak.“ Kit si vystrel nohy a prekrížil ich v členkoch. „Nie je ten typ, čo by si s vami založil rodinu, teda za predpokladu, že po nej túžite.“
Rodina, uvažovala Eliza, je presne to, po čom túžim. Najmä preto sa rozhodla nájsť si manžela a vydať sa. Zvesila plecia, skľúčená celým rozhovorom.
„Koho sme ešte nespomenuli?“ Violet vytiahla z vrecka na šatách bielu hodvábnu vreckovku, zložila si okuliare a začala si leštiť sklíčka. „Dostala si množstvo kytíc a iných drobností a nejaká istotne bola od niekoho vhodného.“
„Nie, nebola,“ zastonala Eliza. „Ach, Violet, nevidíš, že to nemá zmysel? Ani jeden z nich nie je vhodný. Buď im ide len o môj majetok, alebo majú nejaký hrozný osobný problém, ktorý chcú zakryť vhodným manželstvom.“
Violet si nasadila okuliare, načiahla sa a potľapkala priateľku po ruke. „Ale no tak, nedaj sa tým odradiť. Sezóna sa ešte ani nezačala. Nevieme, akí vhodní slobodní muži prídu v nasledujúcich týždňoch do mesta. Muži, ktorí by si dali vytrhnúť aj očné zuby, len aby si sa stala ich manželkou.“
„Možno nejakú pokazenú stoličku, ale to je všetko.“ Eliza pokrútila hlavou. „Nie, treba sa pozrieť na fakty. Smutnou pravdou je, že nijaký vhodný džentlmen ma nechcel ani pred tetinou smrťou a nechce ma ani teraz. Občas ľutujem, že sa teta tak pohádala s bratancom Philipom, že ho vyškrtla zo závetu. Občas mi chudoba pripadá ako oveľa ľahšia voľba.“
„Chudoba nie je nikdy ľahká. Prestaň viesť také porazenecké reči. Viem, že by si sa nechcela vrátiť k predchádzajúcemu spôsobu života. Odpusť mi, že to poviem takto priamo, no pod strechou tej mrzutej stareny si prežila priveľa rokov, takže si teraz môžeš užiť trocha pohodlia. Ak si niekto zaslúži jej majetok, si to ty.“
„Možno, no zatiaľ mi veľmi nepomáha.“
„Potrebuješ učiteľa,“ vyhlásila Violet. „Niekoho, kto sa vyzná v spoločnosti a vydláždi ti cestu. Niekoho, kto ťa naučí, ako sa uvoľniť v prítomnosti iných a nabrať sebavedomie, aby ťa nesmelosť nepripravila o reč, takže nemôžeš ukázať, aká si v skutočnosti milá.“
Na chvíľu sa odmlčala a prstom si poklopkala po elegantných levanduľových šatách z merinovej vlny. „Ako si istotne spomínaš, kedysi som mala ten istý problém ako ty. Na verejnosti som bola taká nesmelá, že som nedokázala ani len pozliepať pár slov. No počas tých bláznivých mesiacov, keď som sa vymenila s Jeannette a vydala za Adriana namiesto nej, som nemala na výber a musela som sa zmeniť. Keby nebolo Kita…“ Stíchla, dlhú chvíľu veľavýznamne hľadela na švagra, a potom sa jej z úst vydral veselý smiech. „Pravdaže! Prečo mi to nezišlo na um skôr?“
„Čo také?“ opýtala sa Eliza.
„Ty a Kit. To je úžasný nápad! Kit ti pomôže nájsť si vhodného manžela.“
„Čo mám urobiť?“ Mladík sa strhol v kresle a šálka mu nebezpečne zahrkotala na tanieriku. Len vrodený zmysel pre rovnováhu ho zachránil pred tým, aby si pooblieval moderne obtiahnuté jelenicové nohavice horúcim čajom. Nechcel riskovať, že sa obarí, a najmä nie na takom citlivom mieste, a tak porcelán odložil na najbližší stolík.
Neušlo mu, že Eliza Hammondová sa tvári rovnako zhrozene, ako sa sám cítil. Bledé pery mala pootvorené a jemnú tvár ohromene naklonenú.
Oboma rukami zovrel vestu a prudko si ju narovnal. „Zrejme som zle počul. Zdalo sa mi, že si navrhla, aby som sa zahral na dohadzovača tuto slečny Hammondovej.“
„Nie na dohadzovača, to nie. Predpokladám, že Eliza nebude mať núdzu o džentlmenov. Ako som vravela, tvojou úlohou bude skôr stať sa jej učiteľom. Pomôžeš jej zhodnotiť perspektívnych pytačov, a čo je dôležitejšie, urobíš pre ňu to isté čo pre mňa. Naučíš ju, ako sa má v spoločnosti správať sebavedomejšie. Vysvetlíš jej, čo má robiť, aby nemala pocit, že musí byť taká zdržanlivá.“
„Nuž, podľa mňa nie som ten, kto by jej mohol pomôcť,“ vyjachtal v úsilí zastaviť Violetin bláznivý nápad, skôr ako ho stihne rozvinúť.
„Pravdaže si,“ vyhlásila jeho švagriná s vážnym výrazom. „Si ten najvhodnejší človek, ktorý by jej mohol pomôcť. Po prvé, si členom rodiny, takže sa nemusíme báť, že celému svetu vytáraš všetky podrobnosti o našom malom projekte. Po druhé, poznáš úplne všetkých v spoločnosti. A ak náhodou s niekým nie ste priatelia, poznáš aspoň niekoho iného, kto sa s ním priatelí. Okrem toho sa dozvedáš tie najdôležitejšie informácie, čo si dokázal dnes popoludní.“
„Nepoznám úplne všetkých. A mal by som ti pripomenúť, že som strávil dosť dlhý čas v zahraničí. Ešte teraz všetko dobieham.“ Obviňujúco privrel oči. „A hádam len nenaznačuješ, že som klebetný.“