Novinka od autorky bestsellera Miniaturista
BRATISLAVA 12. apríla 2017 – Jessie Burtonová je anglická spisovateľka a herečka. Študovala na Oxfordskej univerzite a na Centrálnej škole prednesu a drámy. Jej Miniaturista vyšiel v roku 2014 v desiatkach krajín po celom svete. Rádio 4 ho označilo za najkrajšie čítanie pred spaním.
Druhý román Múza vydala v roku 2016. Je to strhujúci príbeh, ktorého dej sa rozvíja vo dvoch časových rovinách, a to v Španielsku počas občianskej vojny a v šesťdesiatych rokoch 20. storočia v Anglicku.
Španielsko 1936.
Olive Schlossová prichádza v 30. rokoch minulého storočia s bohatými rodičmi do Španielska na letný byt. Rada maľuje, no svoj talent musí pred otcom, viedenským obchodníkom s umením, tajiť. V prenajatej haciende sa zblíži so slúžkou Teresou a s jej nevlastným bratom, ambicióznym umelcom Isaacom, ktorý sníva o tom, že sa raz stane rovnako slávny ako jeho krajan Picasso. V tom čase sa už v Španielsku schyľuje ku krvavej občianskej vojne, ktorá neblaho zasiahne do osudov rodiny.
Anglicko 1967.
O niekoľko desaťročí neskôr prichádza do Londýna karibská emigrantka Odelle Bastienová. Podarí sa jej zamestnať v prestížnom Skeltonovom inštitúte výtvarného umenia a náhodou objaví obraz, ktorého autorom je vraj istý Isaac Robles. Jeho záhadná smrť kedysi nadlho rozvírila vody umeleckého sveta. Rozruch okolo obrazu neutícha, šíria sa klebety a Odelle sa postupne zaplieta do siete intríg a klamstiev. Už nevie, komu a čomu môže veriť. Možno ani svojej tajomnej kolegyni Marjorie Quickovej, ktorá akoby vedela viac, než je ochotná prezradiť.
Vypočujte si AUDIO úryvok z knihy.
Číta Dominika Žiaranová:
https://soundcloud.com/buxsk/citanie-z-knihy-muza-jessie-burtonova
Začítajte sa do nádhernej novinky Múza:
Žena po jeho pravici vyzerala šťastná. Mala úprimnú tvár – zrejme len nedávno prekročila tínedžerský vek, no dievčatá vyzerajú na starých fotografiách vždy staršie. Naplno sa smiala, oči jej nebolo takmer vidieť, také ich mala prižmúrené. Bola živo prirodzená, čo človeka vždy skrášľuje, hoci by na jeho tvári nebolo nič pozoruhodné. Účes mala trocha zvlnený, vlasy jej priliehali k hlave podľa módy tridsiatych rokov, ale boli dosť strapaté, akoby jej na tom nezáležalo.
„Kto je tá žena?“ spýtala som sa.
Quicková zavrela oči. „Jeho múza, asi. Alebo len modelka.“
„On je taliansky Paul Newman,“ prehodila som a Quicková sa zasmiala.
Fotografia ma čímsi vyrušovala. Pôsobila mocným dojmom, bola plná obsahu. Obrátila som ju a uprostred datovania v ľavom spodnom rohu bolo rukou napísané O a I.
„Videli ste toto, Quicková? Kto sú O a I?“ spýtala som sa. „I má byť Isaac?“
Quicková však už nemala náladu na špekulácie. „Nepostávajte tu s otvorenými ústami, slečna Bastienová,“ povedala. „Nemám veľa času. Choďte urobiť kópiu pre pána Scotta, dobre? No, berte sa.“
Jún
1967
1
Nie všetci nakoniec dospejeme k tomu, čo si zaslúžime. Mnohé chvíle, ktoré zmenia beh života – napríklad rozhovor s neznámym človekom na lodi –, sú iba šťastná náhoda. A predsa – nikto vám nenapíše list alebo si vás nevyberie za spovedníka, ak na to nemá pádny dôvod. Práve o tom ma poučila ona – že na šťastie musíte byť pripravení. Do hry musíte vložiť vlastné figúrky.
Keď nadišiel môj deň, bolo tak horúco, že blúzka, akú dávali každému zamestnancovi predajne obuvi, mi pod pazuchami stmavla do polmesiacov. „Na veľkosti nezáleží,“ povedala žena, otierajúc sa vreckovkou. Boleli ma plecia, svrbeli ma popraskané končeky prstov. Nechápavo som hľadela. Pot jej zmenil farbu bledých chĺpkov obočia, vyzeralo ako mokrá myš. Londýnska horúčava. Vôbec neodchádzala. Ešte som to nevedela, no táto žena bola posledná zákazníčka, ktorú som v živote obsluhovala.
„Prosím?“
„Veď som povedala,“ vzdychla žena. „Hocijaká veľkosť je dobrá.“
Blížila sa záverečná, čo znamenalo, že bude treba povysávať z koberca všetky otrusinky suchej kože – hovorili sme im prstový džem. Cynth vždy hovorila, že by sme z tých odškrabkov mohli odliať celé chodidlo, potvoru, ktorá by zatancovala dupák. Prácu v predajni Dolcis Shoes mala rada a dohodila ju aj mne –, no keď prišla posledná hodina našej zmeny, túžila som po chlade svojej izby, po svojich lacných blokoch, po ceruzke čakajúcej pri úzkej posteli. „Nahoď si tvár, dievča moje,“ šepla mi Cynth. „Čo myslíš – kde pracuješ? V pohrebnom ústave vedľa?“
Odšuchtala som sa k vitríne s tovarom, kam som často unikala. Protivne tam razilo pogumovanými podrážkami, ale teraz som to nevnímala. Najradšej by som bola vo vitríne zmizla a nemo kričala do škatúľ s topánkami.
„Počkajte! Hej, počkajte!“ zavolala za mnou žena. Keď si takto vynútila moju pozornosť, zohla sa, stiahla si ošúchanú lodičku a ukázalo sa chodidlo bez prstov. Bez jediného prsta. Hladký kýpeť, kus mäsa, neškodne spočívajúci na vyblednutom koberci.
„Vidíte?“ povedala rezignovaným hlasom, keď zošuchla druhú lodičku, a ukázalo sa to isté, čo predtým. „Stačí… vypchať si špic papiermi, takže je jedno, akú veľkosť prinesiete.“
Bol to veru pohľad a ja som naň nezabudla. Angličanka, ktorá mi ukázala nohy bez prstov. V tej chvíli som azda aj pocítila odpor. Stále sa hovorí, že mladí neznášajú škaredosť, že sa nenaučili maskovať šok. Ja som až taká mladá nebola. Mala som dvadsaťšesť. Neviem, čo som v tej chvíli urobila, ale pamätám sa, ako som o tom rozprávala Cynth cestou do bytu, o ktorý sme sa spolu delili až v Clapham Common, a ako ona od radostného úľaku z bezprstých nôh zvýskla. „Príde si po teba tá bezprstá, uchmatne si ťa, Delly!“ A potom optimisticky, pragmaticky dodala: „Ale aspoň môže nosiť topánky, aké sa jej zachce.“
Tá žena bola možno bosorka, ktorá mi prišla zvestovať zmenu mojej životnej dráhy. Ale tomu neverím. O to sa zaslúžila iná žena. No jej prítomnosť akoby takto strašidelne predznamenala koniec tejto mojej životnej kapitoly. Videla vo mne čosi spriaznene zraniteľné? Zaberali sme my dve priestor, v ktorom je našou jedinou možnosťou vyplniť prázdno papierom? Neviem. Ostáva, pravdaže, možnosť, že chcela iba nové topánky. No jednako na ňu stále myslím ako na niekoho z rozprávky, lebo v ten deň sa pre mňa všetko zmenilo.
Odkedy som pred piatimi rokmi priplávala na lodi z Port of Spain do Anglicka, uchádzala som sa o mnohé iné zamestnania a nič. Keď vlak zo Southamptonu dodychčal na londýnsku stanicu Waterloo, Cynth si zmýlila komíny domov s továrňami, čo sľubovalo prácu. Bol to prísľub, no ukázalo sa, že jeho splnenie je ťažké. Často som fantazírovala, že odídem z Dolcis, raz som sa hlásila do celoštátnych novín ako kávičkárka. Doma s titulom a so sebaúctou sa mi nikdy neprisnilo, že by som niekedy niekomu servírovala kávu alebo čaj, a Cynth skonštatovala: „Vidíš, Odelle, zvládla by to aj jednooká chromá hluchonemá žaba, ale tebe to nechcú dať.“
Cynth, s ktorou som chodila do školy a pricestovala do Anglicka, bola posadnutá dvoma vecami – topánkami a svojím snúbencom Samuelom, s ktorým sa zoznámila v našom miestnom kostole na Clapham High Street. (Ukázalo sa, že Sam je veľké dobrodenie, keďže tam bolo zvyčajne plno starých tetiek, ktoré nám rozprávali o starých dobrých časoch.) Keď si ho Cynth našla, naše postavenie ju nejatrilo tak ako mňa a občas to bolo zdrojom napätia medzi nami. Ja som podchvíľou frflala, že to už nevydržím, že nie som ako ona, a Cynth na to reagovala slovami: „Aha, lebo ja som len taká ovca a múdra si tu ty, čo?“
Obtelefonovala som nespočetné inzeráty, v ktorých sa hovorilo, že prax nie je potrebná, a tí ľudia vždy hovorili tak prívetivo – a keď som tam potom zašla, zázrak, zázrak! – už to bolo vždy obsadené. A predsa, hovorte tomu bláznovstvo, hovorte tomu snaha urobiť zadosť tomu, čo som si v sebe niesla ako dedičstvo, ale stále som to skúšala. Posledné – a najlepšie, na čo som natrafila – bolo miesto pisárky v Skeltonovom inštitúte výtvarného umenia, samý stĺp a arkády. Raz som tam dokonca bola, v jednu sobotu, ktorú som mala raz mesačne voľnú. Celý deň som sa potulovala po sieňach, chodila som od Gainsborougha k Chagallovi, medzitým som si pozerala akvatinty Williama Blakea. Cestou domov do Claphamu sa na mňa vo vlaku zadívalo dievčatko, akoby som bola obraz. Vystrelo pršteky, pošúchalo mi ušný lalôčik a spýtalo sa mamy: „Zíde to?“ Mama ho nepokarhala – tvárila sa, akoby bola najradšej, keby na to odpovedal lalôčik.
Pre nič za nič som nesúperila s chlapcami, aby som dostala titul z anglickej literatúry na University of West Indies s najlepším hodnotením. Pre nič za nič som nestrpela štípanie toho dieťaťa vo vozni. Doma som dostala od britského konzulátu prvú cenu Commonwealth Students za báseň Karibská pavúčia ľalia. Je mi ľúto, Cynth, ale nehodlám celý život obúvať topánky spoteným popoluškám. Prišli, pravdaže, aj slzy, prelievané najmä do preliačeného vankúša. Kvasil vo mne tlak túžby, hanbila som sa za to, no tá túžba ma jednako poháňala. Chcela som niečo väčšie a odslúžila som si to päťročným čakaním. Medzitým som písala pomstivé básne o anglickom počasí a klamala som mame, že Londýn je priam nebo.
Keď sme s Cynth prišli domov, na rohožke ležal list. Skopla som z nôh topánky a ostala som na chodbe stáť ako soľný stĺp. Pečiatka na liste hovorila Londýn W. 1, stred sveta. Na bosých chodidlách ma chladili viktoriánske dlaždice. Prsty nôh mi ležali na modrej a hnedej. Ukazovákom som podobrala záklopku obálky, dvíhala som ju ako spadnutý list. Hlavička na liste hlásala Skeltonov inštitút.
„No?“ spýtala sa Cynth.
Neodpovedala som. V šoku som čítala až do konca, mimovoľne zarývajúc necht do plastického vzoru na ozdobnej tapete nášho domáceho.
