Mlč ako hrob

Mlč ako hrob je napínavý triler s vynikajúcou zápletkou, skvele prepracovanými postavami a výbornou pointou. „Kniha, ktorá chytí čitateľa od prvých strán a nedovolí mu ju odložiť až do záverečnej bodky,“ napísal Associated Press.

Sudca Scott Sampson vedie dokonalý život, má prestížnu prácu a žije v kruhu milovanej rodiny. Ako každú stredu aj teraz sa chystá vyzdvihnúť svoje šesťročné dvojčatá zo škôlky a ísť s nimi na plaváreň.
Jeho žena Alison mu však napíše esemesku, že po deti sa zastaví ona.

Až večer si Scott uvedomí, že sa vrátila domov bez nich. A žiadnu správu mu vraj neposlala. Vtom zazvoní telefón a ten znamená začiatok ich nočnej mory. Niekto im zmeneným hlasom oznámi, že uniesol ich deti. Sudcu varuje, že ak sa počas najbližšieho pojednávania nebude riadiť jeho pokynmi, trest bude krutý.

Prominentný sudca je zdesený, nikdy nič podobné nezažil. Obavy, podozrenia a nervozita sa stupňujú, v manželstve im to začína škrípať, Scott si zrazu nie je istý ani vlastnou ženou. Napriek tomu sa s Alison nezastavia pred ničím, aby deti dostali späť, bez ohľadu na to, akú cenu za to zaplatia.

Brad Parks vie, ako vystavať kvalitný príbeh a v čom spočíva dobré tajomstvo. Ešte dôležitejšie je, že ho vie podať čitateľovi pútavo. Atraktivite príbehu pridávajú aj scény zo súdnych siení. Vrelo odporúčame. Mlč ako hrob sa rozhodne oplatí prečítať.

Začítajte sa do novinky Mlč ako hrob:

Prvá kapitola

Prvý ťah proti nám bol takmer nenápadný, len sotva počuteľné cinknutie na pozadí veľmi hlučného pracovného zhonu, preto som ho ani poriadne nezaregistroval.

Prišiel v podobe esemesky od manželky. V telefóne som si ju prečítal v stredu popoludní o 15.28:

Ahoj, prepáč, zabudla som ti povedať, že dnes popoludní idú deti k lekárovi. Skočím po ne do školy.

Ak som aj zareagoval na toto nečakané vyrušenie, tak len miernym sklamaním. V stredu som totiž chodieval s deťmi plávať. V našej rodine ide o natoľko uctievaný obrad, že si zaslúži veľké písmeno. S dvojčatami sme sa na ňom pravidelne zúčastňovali už vyše troch rokov. Spočiatku sa ma zmocňoval strach z predvídateľného nešťastia – v prvej fáze nešlo ani tak o plávanie, skôr o to, aby sme sa vyhli utopeniu –, ale postupom času sa z neho vyvinulo oveľa radostnejšie podujatie. Z našich šesťročných detí, Sama a Emmy, sa stali, ľudovo povedané, nadšené vodné myši.

Plávaniu sme sa venovali štyridsaťpäť minút a veľmi sme si ho užívali dovtedy, kým sa aspoň jednému z dvojčiat nerozdrkotali zuby, čo mi jasne naznačilo, že majú vody dosť. Špliechali sme sa a pretekali z jedného konca bazéna na druhý. Zabávali sme sa vodnými hrami, aké sme si sami vymysleli. Deťom sa najväčšmi páčila hra na malého hrocha. Ak sa rodič vie s deťmi vyšantiť, máva to blahodarný účinok na jeho dušu, hoci mu zakaždým pridelia úlohu hrošej mamy.

Tešil som sa na plávanie tak ako na všetky týždenné obrady v našom malom rodinnom svete. Napríklad v piatok sme mávali na programe spoločenskú hru. Nedeľa sa vždy zmenila na lievancový deň. V pondelok prišiel na rad Klobúkový tanec, tancovali sme v klobúkoch.

Viem, možno nič z toho vám nepripadá svetoborné. Určite by ste v časopise Cosmopolitan neuverejnili článok s titulkom AKO MANŽELOVI PRIPRAVIŤ NAJKRAJŠÍ LIEVANCOVÝ DEŇ V ŽIVOTE! Ale ja som dospel k názoru, že zabehaná pravidelnosť je základom šťastnej rodiny, zároveň, samozrejme, šťastného manželstva, a zároveň, samozrejme, šťastného života.

Preto ma trochu rozladilo, keď ma v tú stredu manželka obrala o potešenie z nášho pravidelného obradu. Ak ste sudca, máte jednu výsadu, o svojom pracovnom čase rozhodujete sám. Moji zamestnanci o tom dobre vedia. Nech v stredu popoludní nastane akákoľvek súdna kríza, jeho ctihodnosť Scott A. Sampson odchádza z kancelárie o štvrtej, aby vyzdvihol deti z družiny a odviezol ich do plavárne.

Blyslo mi hlavou, či si aj bez detí neskočím zaplávať niekoľko dĺžok. Štyridsaťpäťročný beloch s ochabnutým svalstvom a so sedavým zamestnaním by nemal vynechať ani jednu možnosť na precvičenie tela. Čím dlhšie som však o tom uvažoval, tým väčšmi som sa prikláňal k myšlienke, že ísť na plaváreň bez Sama a Emmy sa nepatrí. Nakoniec som šiel radšej domov.

Posledné štyri roky sme bývali v starom typickom americkom gazdovskom dome pri rieke York, familiárne sme ho volali „farma“, lebo v týchto veciach sme tvoriví. Nachádza sa v poľnohospodárskej časti Virgínie nazývanej Stredný polostrov, v okrese Gloucester, asi tri hodiny južne od Washingtonu a nespočetne veľa krokov od vyšliapaného chodníka.

Príbeh o tom, ako sme na tomto mieste zakotvili, siaha až do Washingtonu, kde som pracoval ako poradca u vplyvného senátora Spojených štátov amerických. Pokračuje zápletkou v podobe nehody – aj tú by sme mali označiť veľkým písmenom: Veľká nehoda, bola významným medzníkom – lebo po nej som skončil na nemocničnom lôžku. Keď sa raz človek na ňom ocitne, obyčajne sa hlboko zamyslí a dospeje k tomu, čo je preňho najdôležitejšie. Rozprávanie sa končí mojím vymenovaním za federálneho sudcu vo východnej oblasti Virgínie, konkrétne v Norfolku.

Keď som ako šiestak po prvý raz chytil do rúk Kongresový štvrťročník, ani vo sne by mi nenapadlo, že sa raz stanem sudcom. Ani to, že sa tohto postu ujmem ako politický dôchodca. Z hľadiska pracovného zaťaženia sa federálny sudca podobá na kačicu: viac z jeho činnosti, než si viete predstaviť, sa odohráva pod hladinou, či pod povrchom.

Ale nesťažoval som sa, lebo po Veľkej nehode som mohol skončiť aj v márnici.

Po celkovom zvážení situácie sa vám otvorene priznávam, že sa mám až čertovsky dobre so svojimi dvoma zdravými deťmi, s milovanou manželkou, s náročným, ale výnosným zamestnaním a so šťastnou pravidelnosťou.

Aspoň tak som si to myslel až do spomínanej stredy, presne do 17.52.

Vtedy manželka dorazila domov.

Sama.

V kuchyni som krájal ovocie do zajtrajšej desiatej pre dvojčatá.

Alison vydávala zvuky ako vždy, keď prichádzala domov: otvárala dvere, odkladala tašku a prehrabávala sa v pošte. Každý deň od deviatej do pol šiestej pracuje s takými intelektuálne narušenými deťmi, že ani miestny školský systém nie je schopný vyhovieť ich potrebám. Z môjho pohľadu ide o priam zničujúcu prácu a mňa by určite odrovnala. Ale ona takmer vždy prichádza domov v dobrej nálade. V oblasti výchovy predstavuje skutočnú osobnosť.

Spoznali sme sa v druhom ročníku na vysokej škole. Zamiloval som sa do nej preto, lebo bola krásna a jej sa na mne zapáčilo to, že som vedel vymenovať všetkých štyristotridsaťpäť členov Kongresu aj so štátom, aký zastupujú, a ich stranícku príslušnosť. Ak ste chlap ako ja a nájdete si ženu ako ona, držíte sa jej ako pijavica.

„Ahoj, zlato,“ zavolal som.

„Ahoj, miláčik,“ odvetila.

Okamžite som si však uvedomil, že nepočujem dvojčatá. Šesťročná ľudská bytosť je hlučný tvor a dve šesťročné ešte viac. Sam a Emma zvyčajne vrazili do domu s dupotom, búchali, pokrikovali a džavotali, vytvárali svojskú, prirodzenú kakofóniu.

Ešte podozrivejšia než ich hluk je už len jeho neprítomnosť. Utrel som si ruky vlhké od jabĺk a prešiel po chodbe do predsiene, aby som prišiel tejto nezrovnalosti na koreň.

Stála v nej manželka s hlavou sklonenou nad účtom.

„Kde sú deti?“ spýtal som sa.

Zarazene na mňa pozrela.

„Čo tým myslíš? Veď je streda.“

„Viem. Ale ty si mi predsa poslala správu.“

„Akú správu?“

„O lekárovi,“ odvetil som a hrabal sa vo vrecku, aby si ju mohla prečítať. „Nech sa páči.“

Do telefónu sa ani nepozrela. „O lekárovi som ti nič neposlala.“

Odrazu som pochopil, aké to asi je, keď človek sedí na pláži a voda sa pred príchodom vlny cunami odrazu záhadne vzďaľuje. Nevie si predstaviť záľahu vody, aká o chvíľu zaplaví pevninu.

„Počkaj, chceš naznačiť, že si nevyzdvihol dvojčatá?“ spýtala sa Alison.

„Nie.“

„Sú teda s Justinou?“

Justina Kemalová je turecká študentka, zadarmo býva v našej chate a za to nám niekoľko ráz do mesiaca dozerá na deti.

„Pochybujem,“ odvetil som. „Je streda. Dobre vie…“

Zazvonil mi telefón.

„Asi volajú zo školy,“ prehodila manželka. „Povedz im, že hneď som tam. Bože, Scott.“

Alison už vybrala kľúče z misky. Na displeji sa objavilo, že číslo je utajené. Prijal som hovor.

„Scott Sampson,“ predstavil som sa.

„Haló, sudca,“ ozval sa hrubý, hlboký, tlmený hlas, akoby prechádzal filtrom. „Určite sa tešíš, že ti už manželka prišla domov.“

„Kto volá?“ spýtal som sa hlúpo.

„Pravdepodobne chceš vedieť, kde sú vaše dvojčatá,“ pokračoval hlas.

Telom sa mi prehnala vlna prapôvodných štiav. Srdce sa mi rozbúšilo a odrážalo sa od hrudného koša. Do tváre sa mi nahrnula krv a vrazila mi do uší.

„Kde sú?“ zahabkal som. Znovu ako hlupák.

Manželka zastala v otvorených dverách. Hlas ma tak vyviedol z miery, že by som bol najradšej niekoho zbil.

„Skavron,“ vyštekol hlas.

„Skavron,“ zopakoval som. „A čo je s ním?“

Spojené štáty verzus Skavron. Zajtra som mal v súdnej sieni vyniesť rozsudok nad priekupníkom drog. Polovicu týždňa som sa naň pripravoval.

„Zajtra dostaneš v esemeske pokyny o rozhodnutí, aké požadujeme,“ dodal hlas. „Ak chceš ešte vidieť svoje deti, postupuj presne podľa nich.“

„Podľa akých pokynov? Čo…“

Milan Buno, literárny publicista

Viac na : Mlč ako hrob: https://www.bux.sk/knihy/299001-mlc-ako-hrob.html