6. decembra 2018 PR správy Kultúra Knihy

Miluj ma navždy

BRATISLAVA 6. decembra 2018 – Román Kataríny Gillerová Miluj ma navždy vychádza v novom vydaní, pretože pôvodné vydanie sa vypredalo. Malo totiž obrovský úspech u čitateliek, ktoré chytilo rozprávanie o Eme za srdce. Príbeh zo života, ktorý ukazuje, že nie všetko je len sladká romanca a nie každý sa zamiluje do konca života. Osud nám prináša rôzne prekvapenia…

Ema, tridsaťšesťročná šťastne vydatá žena, jedného dňa stretne na plese svoju bývalú lásku. Ich rozhovor vyplaví na povrch city, ktoré pokladala za dávno zabudnuté. Zároveň sa dozvie, že muž, ktorého kedysi milovala, je na plese s inou ženou, nie s tou, kvôli ktorej sa rozišli a s ktorou sa napokon oženil. Keď sa však Ema pokúša zistiť viac, narazí na nepreniknuteľný múr mlčania.

Po tragédii, ktorá sa odohrá na druhý deň, sa Eme v hlave postupne premieta film z vlastnej minulosti a pomocou neho sa pokúša nájsť odpovede na nezodpovedané otázky a vyrovnať sa so všetkým, čo sa deje v jej súčasnom živote.

Miluj ma navždy je krásny príbeh. A hoci ide o smutný príbeh zrelej ženy, ktorá zrazu odhaľuje nejasné veci zo svojej minulosti, odporúčame všetkými desiatimi.
Katarína Gillerová šikovne preskakuje v čase, súčasnosť a minulosť. Nebojí sa príbeh okoreniť humorom, ale cítiť z neho aj veľa nádeje i radosti.
Po jej dočítaní však vo vás asi zostane najmä smútok. Smútok z tej krásnej lásky, ktorá nedostala šancu…

Začítajte sa do knihy Miluj ma navždy:

Nečakané stretnutie

Vstúpila som do miestnosti zaliatej svetlom obrovských lustrov. Na mojich tmavomodrých taftových šatách s vlečkou odlesky svetla menili odtieň farby pri každom kroku, ktorým som po boku manžela smerovala k slávnostne prestretému stolu.
Na tento ples som sa tešila ako na nijaký iný. Predchádzalo mu rušné obdobie pracovných povinností a ich úspešné ukončenie, dôležité na to, aby som mohla do života vpustiť veľkú zmenu.
Kráčala som cez obrovskú sálu s úsmevom na tvári, netušiac, čo ma večer čaká. Vnútorná radosť rozvírila vo mne taký intenzívny pocit šťastia, aký som doteraz nepoznala. Musela som ho vedome tlmiť a nasadiť príslušný slávnostný výraz, ktorý sa hodil práve na túto spoločenskú udalosť.
Nie, nebol to len slávnostný pocit z dnešného večera, bolo to aj tajomstvo, ktorého majiteľmi sme boli len my dvaja.
Najradšej by som ho vykričala do celého sveta, ešte však nebol vhodný čas. Dnes sa chcem iba zabávať, smiať a tancovať.
Dnes som tu preto, aby som v tanci vírila na parkete. Aby som sa tešila zo života. A z toho, čo príde. Usmiala som sa na manžela, keď mi jemne stisol ruku, položenú na jeho predlaktí.
Blížili sme sa k nášmu stolu, kde už postávala väčšina manželových kolegov s partnerkami. Vnímala som žiarivé svetlá, veselú vravu. Šuchot drahých látok. Plesové črievičky, umelecké účesy. Zmes zvláštnych vôní. Svet elegancie a noblesy.
A vtedy sa to stalo.
Zbadala som ho v ľavom kúte rozľahlej miestnosti. Periférnym videním. Až po pár sekundách som si napriek odvrátenému zraku uvedomila, čo môj pohľad predtým zaregistroval. Neveriaco som otočila hlavu späť tým smerom. Určite sa mýlim! zvolala som v duchu. A vysmiala samu seba. Čo by tu robil?
Práve tu a teraz — taká hlúpa náhoda neexistuje!
Existovala. Potvrdil mi to aj stiahnutý žalúdok. Bol to on!
Marko. Moja energia vždy bezpečne našla jeho energiu, ktorú ku mne nevedomky vysielal. Vycítila som ju aj z tej diaľky.
Tak ako vycítite nebezpečenstvo, o ktorom ešte nič neviete, ale už na vás striehne.
Po tele mi prebehli zimomriavky. Napriek tomu, že bol ku mne obrátený chrbtom, bezpečne som ho spoznala. Tá vyššia postava, rozložité plecia, spôsob držania hlavy. Tmavé krátke vlasy. Pootočil sa, profil tváre mi potvrdil, že je to on. Stál v skupinke debatujúcich ľudí a pozorne počúval muža, stojaceho po jeho pravom boku. Medzi nimi však stála mladá žena v splývavých zlatých šatách a držala v ruke pohár, dopoly naplnený sektom. Srdce mi zamrelo v hrudi a z tváre zmizol úsmev.
„Ideme poslední,“ poznamenal môj muž s úsmevom.
„Všetci sú už tam.“
V panike som sa snažila sústrediť na to, čo mi hovorí. Kto všetci?
„Z tých, s ktorými budeme pri stole, spoznávam len jeden pár,“ prižmúrila som oči. Vlastne mi to bolo celkom jedno. Od tejto chvíle. Od sekundy, keď som nečakane zazrela toho muža v kúte miestnosti.
„A ešte jedného kolegu, toho, čo sa práve nakláňa nad stôl,“ pripomenul mi. „Peter, pamätáš si ho, nie?“
Prikývla som. Pamätala som si ho tak matne, že sa to ani neráta. Jeho partnerka mala dlhé krémové šaty s veľkou mašľou cez plece. Účes v podobe dlhých kučier, končiacich sa tesne nad mašľou, zjemňoval jej dlhú, úzku tvár.