Kumánska princezná
BRATISLAVA 14. novembra 2017 – Kumánska princezná je nádherný príbeh o skutočnej, čistej láske, o odpustení. Príbeh o Kumánke Damare a čestnom Juliánovi Bakšaiovi, o ich manželstve, ktoré však od začiatku stálo tak trochu na klamstve. Môže takýto zväzok prežiť?
Julián Bakšai sa kvôli otcovým dlhom zaviaže, že bude slúžiť grófovi Ratoldovi a jeho zhýralému synovi Františkovi. Keď mu gróf po synovej smrti navrhne, aby od Kumánov priviedol jeho jediného vnuka, Julián neváha ani chvíľu: za odmenu mu totiž Ratold sľúbil vrátiť rodinné sídlo – hrad Kamenec.
Krásna Kumánka Damara je hrdá, slobodomyseľná žena. Po krutej zrade uhorského šľachtica žije iba pre svojho syna a celé roky odmieta ponuky na sobáš. Netúži byť celý život zviazaná s nemilovaným mužom, uväznená v manželstve bez lásky, bez úcty, bez rešpektu. Zvädla by ako poľná kvetina, ktorú odtrhnú necitlivé ruky iba pre preto, lebo od nej chcú okamih krásy. Vyschla by ako tráva spálená žeravým slnkom či krutým mrazom. Prišla by o všetko, čo si tak krvopotne vybojovala. Chcela viac, chcela… to, čo videla v očiach svojej matky, keď sa dívala na otca, chcela cítiť to, čo cítila ona… o čom im po večeroch rozprávala a oni to vnímali ako rozprávku pre deti, no dnes vedela, že to bolo skutočné!
Julián je rozhodnutý dodržať sľub grófovi Ratoldovi, no Damara v ňom prebudí hlbokú náklonnosť a lásku, a tak jej ponúkne ochranu i svoje meno.
Ako však dopadne manželstvo, ktoré je od počiatku založené na klamstve?
Dokáže Damara Juliánovi odpustiť a uverí, že jediné, o čo kedy stál, je jej láska?
Jana Pronská píše romance so šťastným koncom, možno oproti realite trošku zidealizované, no vždy šťastné. „Myslím si, že čitateľky to chcú, páči sa to aj mne, keď sa niečo skončí pekne. Keď nemusím po dočítaní rozmýšľať, prečo sa to tak pokazilo, prípadne plakať,“ vysvetľuje obľúbená autorka.
Šťastie je dar, ktorý sme od života nedostali zadarmo.
No mali by sme sa on vedieť podeliť.
Začítajte sa do novinky Kumánska princezná:
V miestnosti sa už niekoľko hodín ozývali hlasné stony rodičky a tichý šepot starších žien. Ani jedna sa nenáhlila, trpezlivé čakanie bolo neoddeliteľnou súčasťou tejto posvätnej chvíle. Do chánovej rodiny pribudne ďalší člen. Ak to bude chlapec, dostane vlastnú jurtu a o jeho matku sa časom bude uchádzať bojovník kmeňa, žena získa postavenie a chlapec ochrancu. Ak to bude dievča, nájdu jej manžela a jeho rodina sa postará o matku aj o dieťa. Tak to bolo po celé generácie a kmeň už nechcel na svojich zvykoch nič meniť. Zmena, o ktorú sa raz pokúsili, sa skončila desivým krviprelievaním, zradou a potupou.
Plamene z ohniska vyhrievali priestrannú jurtu, ktorou lomcoval divoký mrazivý vietor, preháňajúci sa po pastvinách. Kvílil a v divokom tanci víril v povetrí biele chumáče čerstvého snehu. Odchádzajúca zima sa ešte nechcela vzdať, vyčíňala a pustošila zem, tvrdohlavo odmietala prepustiť trón nesmelej jari.
Zvonka k nim doliehal krik honcov vzdorujúcich nečasu, ktorí sa pokúšali udržať pokope ohromné stádo nepokojných koní i dobytka.
Kožená plachta na jurte sa odhrnula a dovnútra sa spolu s chánovou prvou ženou a dvoma dievčatami vovalil štipľavý vietor so snehovými vločkami.
„Ako je na tom?“ opýtala sa Ugajda a najstaršia zo žien pokrčila plecami.
„Už to trvá pridlho…“ šepla. „Decku sa nechce na svet a Damara je vyčerpaná. Obávam sa, že nebude vládať tlačiť… Už roky som nevidela taký ťažký a dlhý pôrod,“ priznala.
„Je to Kumánka! Mala by rodiť ľahko, aj v sedle, ako my všetky!“ zamrmlala Ugajda a z diaľky pozrela na rodičku, ktorá mala tvár skrivenú od bolesti, z hrdla jej vychádzali chrčivé stony a na pokožke sa jej perlil pot.
„Na vine je to decko!“ vyštekla Kaľja hnevlivo a jej prísne zovreté pery jasne naznačovali, že s tým nesúhlasí. A ani nemôže. Nepatrí k nim, nepatrí k hrdému kumánskemu kmeňu. Patrí k vierolomným Uhrom, tým, čo im zabili chána.
Ugajda mávla rukou. Nikto s tým už nič nenarobí, ak sa dieťa narodí, jej muž, nový chán Ugrin, ho prijme a s ním i celý kmeň. Damara je jeho sestra, Kuthenova dcéra, a dieťa, aj keď bez otca, bude mať tú istú krv.
Žena pristúpila k lôžku, sadla si na kožušiny, chytila rodičku za ruku.
„Damara…“ oslovila ju potichu a z čela jej zotrela pot. „Prišla som sa rozlúčiť.“
„Ja ešte nezomieram…“ vzdorne zasyčala Damara, zatínajúc zuby.
„To by som ti ani nedovolila, no kmeň už nemôže viac čakať,“ pokračovala pokojne Ugajda. „Kone sú vysilené, aj naše stáda! Ak sa hneď nepohneme, všetci pokapeme. Musíme tiahnuť na juh, za potravou a do bezpečia. Tatárske hordy sú už na hraniciach a Ugrin sa zaprisahal, že nebude bojovať za Uhrov! Necháme ti tu zopár mužov, ktorí ťa bezpečne odprevadia za nami, keď porodíš.“
„Nemali ste toľko čakať…“ vzdychla si Damara, no na ďalšiu odpoveď nezostal čas. Telo mala ako v ohni, šlo ju roztrhnúť vo dvoje, akoby sa jej bohovia vysmievali za to, že sa opovážila veriť a ľúbiť. Zvrieskla a v tej chvíli netušila, či od ukrutnej bolesti, alebo preto, že sa v nej nahromadila nenávisť. Bublala v nej, syčala a prskala, dobýjala sa na svet ako to dieťa. Chcela ho nenávidieť tak ako jeho otca, toho vierolomného zbabelca, lebo stelesňovalo najhoršie poníženie i najhoršie utrpenie, aké doteraz zažila.
Takmer nevnímala, ako sa Ugajda so súcitným pohľadom zdvihla a opustila jurtu. Bola to dobrá a múdra žena a Damara ju mala rada. Neraz sa k nej utiekala s prosbou o radu a pomoc… Vedela, že musia odísť, že musia hnať ohromné stáda, ktoré boli nielen ich majetkom, ale aj živobytím, že musia zachrániť kmeň, ženy a deti… mrzelo ju iba to, že kvôli nej stratili už tri dni.
Jurta stíchla a s ňou i celý tábor, bučanie dobytka a erdžanie koní sa však ešte dlho niesli planinou. Väčšina žien sa vytratila s Ugajdou a tie, čo zostali, s rodičkou takmer neprehovorili. Iba stará Kaľja ju občas skontrolovala, mrmlúc nadávky a výčitky. Celé hodiny musela počúvať, ako sa spustila. Ako zradila…
Damara sa cítila ako posledný úbožiak na zemi. Ona, najobľúbenejšia Kuthenova dcéra, ktorá nikdy predtým nepocítila strach, bolesť, odvrhnutie…
Kiežby František Ratold nikdy nezavítal do ich osady. Kiežby jeho pohľad nikdy nespočinul na jej tvári. Kiežby…
Chcelo sa jej zavrieť oči a opustiť vlastné telo. Modlila sa, aby tá ukrutná bolesť konečne pominula, aby muky prestali. No ony nie… každým okamihom sa zväčšovali, zvierali ju ako oceľová obruč. Tmilo sa jej v očiach, z hrdla jej vychádzal nekontrolovateľný krik a po bledej tvári sa lial pot. Zo všetkých síl sa snažila vypudiť plod zo svojho tela… až došla na koniec, na hranicu vedomia. Oslobodila sa.
„Tlač, Damara! Tlač!“ začula Kaľjin vystrašený vreskot, no akoby prichádzal z veľkej diaľky, cítila jej teplé ruky vo svojich útrobách, cítila, ako sa napína, ako jej ďalšia žena tlačí na tvrdé brucho, ako jej z lona vychádza lepkavá tekutina.
A vzápätí sa jurtou konečne rozľahol žalostný plač dieťaťa.
