Každý jazyk má iný rytmus, chuť a vôňu, tvrdí umelkyňa
BRATISLAVA 20. novembra – Vzdať sa rodného jazyka by znamenalo opustiť samého seba. Rusínsky jazyk ako moja materčina je súčasťou kódu mojej osobnosti, tvrdí fotografka a poetka Daniela Kapráľová.
Žijete a pracujete v Snine, ktorá patrí medzi tri mestá na východe Slovenska s najvyšším zastúpením rusínskeho obyvateľstva. Je počuť rusínčinu na verejnosti? Komunikujú v nej ľudia v obchodoch či na ulici?
Áno, často sa s ňou stretávam, ale už iba u staršej a strednej generácie. Veľmi ma zabolí, keď počujem rozprávať deti skomolenou slovenčinou, v ktorej sa miešajú rusínske slová zrejme pochytené od starých rodičov.
Nakoľko sa rusínsky jazyk používa pri oficiálnych akciách v kaštieli, kde ste kurátorkou?
Pri oficiálnych akciách sa používa len v prípadoch, že sú zamerané na rusínske etnikum, čo je zriedkavo.
Vyrastali ste v rusínskej rodine s rusínskym jazykom od narodenia. V škole prišlo prostredie, kde váš rodný jazyk musel „ustúpiť“, keďže rusínske školy neboli, len slovenské a ukrajinské. Ovplyvnil vás tento „stret“ jazykov?
Navštevovala som základnú školu s vyučovacím jazykom slovenským. Vôbec si nepamätám, že by som s ním mala problém. Už ako malé deti sme sa hrávali, že ideme na návštevu k príbuzným a zhovárali sme sa po česky a po slovensky. No navzájom medzi sebou v škole cez prestávky a niekedy aj na hodinách s učiteľmi sme sa zhovárali po rusínsky. Bolo to pre nás samozrejmé a prirodzené. Ak sme niečo nevedeli povedať po slovensky alebo sme skomolili slovíčko, učitelia nás opravili a často sme sa pri tom aj nasmiali. Možno tam niekde sa rodila schopnosť intuitívneho vnímania krásy jazykov.
Naznačila som už, že na východe Slovenska boli od istého času namiesto rusínskych škôl len ukrajinské, prípadne na slovenských školách hodiny ukrajinčiny. Ako ste to vnímali?
Ukrajinský jazyk som sa učila dva roky. Bolo to začiatkom 70. rokov a povinný bol aj u nás na slovenskej škole v Stakčíne. Bola som prekvapená, že mu nerozumiem až tak, ako sa nám snažili na hodinách tvrdiť, že je náš. Brali sme ho na ľahkú váhu, aj keď sme mali prísnu učiteľku. Išlo o násilnú ukrajinizáciu rusínskej národnosti a naši rodičia to prijímali s nevôľou. V nedôvere k nej dávali svojim deťom radšej slovenskú národnosť. Aj ja som ju mala.
Hovoríte s príbuznými po rusínsky?
Samozrejme, veď je to môj materinský jazyk.
Rozumejú vám Slováci, ak ním hovoríte?
V sninskom, humenskom a medzilaboreckom regióne slovenská majorita rozumie po rusínsky. Keď som doma v spoločnosti Rusínov i Slovákov a spýtam sa Slovákov, či im neprekáža, že hovorím po rusínsky a či mi rozumejú, ešte som nedostala zápornú odpoveď. No počas vysokej školy, keď som brigádovala v Piešťanoch, si ma trochu zamieňali s Ruskou. Nechápala som, že o Rusínoch nič nevedia. Bolo to také malé stretnutie s diskrimináciou, ktoré mi len pomohlo. Urobila som si v hlave poriadok.
Ste nielen fotografkou, kurátorkou a znalkyňou umenia, ale píšete aj verše. Skúste porovnať, aký je rozdiel medzi tým napísať poéziu v rusínčine a v slovenčine.
Ak sa ma niečo bytostne a hlboko dotýka, ak z archetypálnej svätyne mojej duše vychádza poézia, derú sa mi na povrch rusínske slová, nie slovenské. Je to kód môjho ja, koreňová sústava predkov.
Dá sa vyjadriť identicky to isté v jednom aj v druhom jazyku? Limituje niektoré vyjadrenia skôr jazyk, alebo skôr to, čo má človek v sebe, čo prežil a čo cíti?
Skúšala som napísať tú istú báseň do obidvoch jazykov. Darmo. Každý z nich má svoje vyžarovanie, svoju melódiu, rytmus, zvuk, obrazy i vôňu. Materinský jazyk je naša minulosť i budúcnosť. Stratiť ho pre mňa znamená stratiť seba samu. Zneuctiť vlastnú mamu, ktorá ma ho učila. Veľa pre mňa znamená, hlavne na duchovnej úrovni. Rusínsky jazyk je nádherný. Je mi veľmi smutno, že veľa úžasných rusínskych slov zaniklo za tie desiatky asimilačných rokov a my ich už nepoužívame, zamieňame ich za „slovakizmy“. Obrazne povedané, z rozkvitnutej lúky sa vytratilo nielen množstvo vzácnych kvetov, ale aj ich vôní a farieb. Nemali by sme to však vzdať, mali by sme sa sa k nim vrátiť naspäť. Kto sa neopúšťa, nebude opustený.
Ako chápete situáciu, ak je niekto Rusín, ale po rusínsky nehovorí?
Zabudol, že existuje slovo otčina a úcta k predkom. Jeho dom má narušené základy. Je národnou sirotou, ktorá sa hanbí za tých, ktorí ju priviedli na svet. Nevie, odkiaľ prichádza a kam ide. Stráca povedomie seba samého. Človek nie je samostatný atóm, ale je súčasťou spoločnosti. Pre každého by mala byť jeho národnosť a materinsky jazyk takou samozrejmosťou ako dýchanie. Je bolestné, ak sa od rusínskej krvi vedome odštepujeme. Tým strácame národné tradície. Aj keď niekto môže namietať, že hodnotu človeka nevnímame na základe jeho národnosti a jazyka, ale na základe kultúrnych, odborných, morálnych a etických hodnôt, s čím súhlasím. Ak však chceme o sebe poznať pravdu, musíme kráčať k prameňu. Ak ju nájdeme a stotožníme sa s ňou, potom môžeme putovať, kam len chceme. Nestratíme sa ani v mori globalizácie. Pretože ľudskosť by mala spravovať národy a národnosti.
Pre svoje deti dnes rusínski rodičia často volia slovenskú školu, rusínsku nepreferujú ani vtedy, ak by bola v ich obci. Ako to vidíte vy?
Táto mladá generácia nedostala do vienka v materskom mlieku, čo mala dostať. Úctu k materinskému jazyku. Negatívnu rolu zohrala násilná asimilácia, chabé národnostné cítenie, strach ich rodičov, ekonomická situácia, silná migrácia za prácou, nezáujem štátu o národnostnú politiku a školstvo a aj rusínsky neduh – „z Rusnaka i pes i sobaka“. Táto situácia je diagnózou minulosti. Ale ani súčasnosť tu nie je nápomocná. Multikulturalizmus, globalizácia, hodnotový nihilizmus, nezdravý nacionalizmus, materiálny konzum, odklon od morálky, silný individualizmus, nesolidárnosť.
Rusínski rodičia sa často bránia tým, že ich deti musia zvládnuť hlavne slovenčinu a svetové jazyky, aby sa raz lepšie uplatnili kvôli práci. Myslíte, že idú proti sebe?
Ja radšej vyrozprávam jeden príbeh. Mojej priateľke, ktorá žije v Bruseli, sa narodilo nepočujúce dieťatko. Chválabohu, dnes sa dá zaviesť mikročip, ktorý umožní nepočujúcemu počuť. Samozrejme, nie od narodenia. Preto, keď prišiel čas, mamka sa pýtala odborného lekára, akým jazykom by bolo vhodné začať učiť potomka rozprávať. Uvažovala o angličtine, nakoľko je najuniverzálnejšia. Lekár jednoznačne odporoval. Výskum potvrdil najlepšie výsledky, keď sa začne s materinským jazykom. A tak sa dieťa učí v Bruseli prvé slová v materinskom slovenskom jazyku a častejšie prichádza na Slovensko. Medzi nebom a zemou niečo je. Nemôžeme sa dívať iba na materiálne výhody, a pritom zabúdať na duchovnú pupočnú šnúru. Na tomto svete všetko so všetkým súvisí. Moja mama mi vravela: „Napľuvaty na takyj rod, šo pľuhaviť svuj narod“. Alebo aj: „Čolovik ne gubaňa, že bys ho pererobyv“. Či: „Jakou kryžmou kreščenyj, takyj aj je“.
Rusínsky jazyk pomaly vymiera. Prepočty podľa klesajúceho počtu mladých užívateľov dospeli k odhadom, že do 30 – 50 rokov môže zaniknúť. V čom by ste videli záchranu?
V národnostnom školstve, osvete, kultúre a náboženstve. A vo vysúkaní rukávov a v zobudení z letargie. Aj keby sa táto prognóza splnila a my by sme prišli o rusínsky jazyk, čím potešíme svetový monolit, rusínska koreňová sústava, rusínsky genofond budú ešte dlhé roky pretrvávať medzi Rusínmi v latentnej podobe. A človek nikdy nevie, aké sú Božie zámery.
Zhovárala sa Táňa Rundesová
www.cemerica.sk
Vizitka
PaedDr. Daniela Kapráľová (1959) pochádza zo Sniny. Po štúdiu na Strednej umelecko – priemyselnej škole v Košiciach absolvovala katedru výtvarnej výchovy na Univerzite P. J. Šafárika v Prešove. Pracovala vo Vihorlatskom múzeu, vo Vihorlatskej knižnici a v Múzeu moderného umenia Andyho Warhola. Vyštudovala fotografiu, ale zaoberá sa prevažne výtvarnou a grafickou tvorbou. Fotografii sa aktívne venuje od roku 1999. Jej tvorba je zameraná na subjektívny dokument. Vystavuje doma i v zahraničí ( Česko, Poľsko, Maďarsko, Ukrajina, Rakúsko, Francúzsko, Srbsko, Chorvátsko, USA). V súčasnosti pôsobí ako kurátorka v kaštieli v Snine. Okrem fotografovania píše aj básne.
Realizované s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd LP/2015. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedné OZ Združenie inteligencie Rusínov Slovenska.
PR Servis je komerčný informačný servis určený na publikovanie tlačových správ, informácií, vyhlásení a oznamov určených médiám a verejnosti. Texty sú vysielané v znení, dodanom klientom, bez redakčnej úpravy. Agentúra SITA je distribútorom týchto informácií a za ich obsahovú a štylistickú úroveň nezodpovedá. E-mail: prservis@sita.sk .
bx
