Dvaja úspešní o tom, ako dosiahnuť úspech
BRATISLAVA 24. septembra 2018 – Návod na zaručený úspech neexistuje.
Existujú však skutočné príbehy ľudí s veľkými životnými skúsenosťami, ktorí sa úspešnými stali.
Život nie je náhoda je o tom, ako dosiahnuť úspech. Poradia vám a prevedú na ceste k nemu dvaja muži, ktorí majú úplne odlišné životné príbehy.
Päťdesiatnik Imrich Béreš a tridsiatnik Jakub Křivan.
Knihu tvorí desať rovnakých kapitol a jedna téma. Úspech. No nielen ten. Otázkou je, ako dosiahnuť úspech a zároveň viesť vyrovnaný a spokojný život.
„Úspech je pre mňa 95% tvrdej práce a 5% talentu. Každý človek má na niečo trošku talent a je len na ňom, ako ho využije, koľko vydrží a či tento talent rozvinie naozaj do svojho úspechu,“ myslí si Imrich Béreš.
„Tvrdá práca vždy porazí talent, ak talent na sebe tvrdo nepracuje,“ tvrdí Jakub Křivan. „Za úspechom sa naozaj skrýva oveľa viac ako len talent. Je to tvrdá práca, disciplína a odhodlanosť.“
Imrich Béreš aj Jakub Křivan pracujú v oblasti finančníctva. Imrich je predsedom Predstavenstva Prvej stavebnej sporiteľne v Bratislave, Jakub zasa obchodným riaditeľom v spoločnosti C-QUADRAT Wealth Management vo Viedni.
Stretli sa v roku 2016 na konferencii Biznis fórum v Bratislave, kde obaja prednášali. Napriek vekovému rozdielu a rozdielnemu backgroundu si padli do oka. Zistili, že vyznávajú rovnaké hodnoty, pričom za základ úspechu považujú vyrovnanosť, disciplínu, ľudskosť a spokojnosť so životom.
Obaja páni sa v knihe Život nie je náhoda vyjadrujú k rovnakým témam a každý to robí z pozície svojho veku. „Dovolím si tvrdiť, že práve to je zaujímavé. Jednotlivé kapitoly sú krásnym príkladom toho, že nech sme si názorovo akokoľvek blízki, nech presadzujeme vo svojich životoch rovnaké hodnoty a vytyčujeme si podobné ciele, naša optika zohľadňuje predovšetkým náš vek,“ tvrdí novinárka Táňa Veselá, ktorá knihu spísala.
Prečítajte si úryvok z knihy Život nie je náhoda:
Pootvorené dvere sú fajn, ale na úspech to nestačí
Mám veľmi dobre vyvinuté inštinkty a nechávam sa nimi viesť. Aj vďaka nim som bol v správnom čase na správnom mieste – pri zakladaní Bank Austria na Slovensku. V roku 1997 som nastúpil do jej predstavenstva na Slovensku a vôbec som neskončil zle. Dokázal som využiť ponúknutú príležitosť, no treba pripomenúť, že príležitosť praje predovšetkým pripraveným. To znamená, že keď sa vám niekde zavrú jedny dvere a niekde sa pootvoria iné, na úspech to nestačí. Musíte vedieť nielen to, že za dverami je výzva, s ktorou sa bude treba popasovať, no predovšetkým si musíte byť istí, že sa s ňou chcete popasovať. Slovo chcieť znamená, že vidíte cieľ a že sa k nemu naozaj mienite dostať. Nielen „možno dostať“ alebo „veď uvidíme“, či dokonca „ak sa mi cesta nebude pozdávať, tak sa vrátim“. Je veľmi veľa ľudí, ktorí sú aj vzdelaní, aj šikovní, aj majú morálne kvality, a predsa sa nepresadia. Nevšimnú si totiž, že dvere sú už pootvorené. Alebo si to síce všimnú, ale neveria, že by sa v novom, možno agresívnom prostredí dokázali adaptovať. Bez odvahy na zmenu však nejestvuje ani osobný, ani spoločenský pokrok.
Zdravé sebavedomie, dravosť a ochotu riskovať v mnohých ľuďoch zabil predchádzajúci režim. Ten, čo sa u nás udomácnil hneď po druhej svetovej vojne na viac než štyridsať rokov. Počas socializmu sa nevyžadovala dravosť, ale lojálnosť. Keď niekto vydržal na jednom mieste štyridsať rokov, režim ho odmenil diplomom a možno aj hodinkami.
Samozrejme, nemožno všetko váľať na neslobodný politický a spoločenský systém. Pohodlnosť je v našej ľudskej povahe. Ak si má človek – a je jedno, či je z Východu alebo zo Západu – vybrať medzi skromnou istotou a riskantným bohatstvom, vyberie si skromnú istotu. Dôkaz? Ľudia nie sú ochotní ani dnes vymeniť pohodlnú prácu v štátnej správe za riskantné pôsobenie v súkromnej sfére. Majú svoju odbornosť, svoju agendu a svoj plat, a do rizika nepôjdu za ten svet. Takýmto ľuďom naozaj nehrozí náhle zbohatnutie. Ani výhrou v lotérii. Takíto ľudia neriskujú ani to, že v lotérii prehrajú desať eur.
Keď som prišiel do Bank Austria, riskoval som podstatne viac než pár eur. No ja som životnú zmenu práve vtedy veľmi potreboval. Bažil som po nej a bežal som jej v ústrety. Dostal som šancu a nemienil som ju zahodiť váhavosťou. Napokon, vtedy som v tom rozhodnutí až také riziko nevidel. Ovládal som jazyk, poznal som rakúsku mentalitu a rozumel som ekonomike. Neovládal som bankovníctvo, ale mal som veľkú chuť „doučiť“ sa potrebné. To, že som tak robil za pochodu, bol môj hendikep – ocitol som sa v spoločnosti kolegov, ktorí bankovníctvo vyštudovali. To ma však neodradilo. Naopak. Sebe, im aj banke som chcel dokázať, že keď sa rozhodli pre mňa, urobili to najlepšie možné rozhodnutie.
Milan Buno, literárny publicista
