30. októbra 2019 PR správy Kultúra Knihy

Dojímavý príbeh Matkino tajomstvo

30.10.2019 – Dvadsať percent žien potratí. Z toho osemdesiat percent príde o dieťatko počas prvých dvanástich týždňov tehotenstva. Ak máte viac ako tridsať, pravdepodobnosť, že potratíte, je o dvanásť percent vyššia a zvyšuje sa každým ďalším rokom.
Štatistiky poznám naspamäť. Čítam ich, odkedy sme sa pokúsili prvý raz. Pred viac ako piatimi rokmi…

Vychutnajte si rodinné tajomstvo, ktoré odhalí nádhernú, no tragickú lásku. Matkino tajomstvo je dojímavý príbeh o neúnavnej sile lásky, liečení tela i duše a o neutíchajúcej viere v sny.

Novinárka Jaya žije na prvý pohľad dokonalý život. Jediné, po čom túži, je vlastné dieťa. Po troch neúspešných pokusoch a rozpade manželstva stráca pevnú pôdu pod nohami. V zúfalej túžbe zmierniť mučivú bolesť vo svojom vnútri sa vyberie do Indie, aby tam zistila niečo o tajomnej minulosti vlastnej rodiny.

Okúzlená nádhernými miestami, vôňami a zvukmi nadšene spoznáva miestnu kultúru, o ktorej jej vlastná matka doteraz nič nepovedala. Od Raviho, bývalého sluhu a blízkeho priateľa svojej babky, sa dozvedá o nezlomnosti, vytrvalom boji, tajnej láske, ale aj o tragickom konci svojej novátorskej predchodkyne v období britskej okupácie. Odkaz vlastnej rodovej línie prinúti Jayu nájsť v sebe netušenú silu.

Matkino tajomstvo je jedinečný príbeh, ktorý vás prevedie po starej Indii. Zároveň spoznáte život silnej ženy, ktorá aj napriek nepriazni osudu dokázala zachrániť oveľa viac, ako si v skutočnosti myslela. Tajomstvá matkinej minulosti síce ostali dobre ukryté po dve generácie a hoci ju teraz pichá pri pomyslení na to všetko pri srdci…je vlastne šťastnejšia a vyrovnanejšia.

Začítajte sa do novinky Matkino tajomstvo:

Sledujem, ako voda so šplechotom naráža na skaly. V diaľke zahučí siréna lode, ktorá si razí cestu riekou Hudson. Pritiahnem si bundu. Kilá, ktoré som nabrala po otehotnení, sú už preč. Nemá ma čo hriať. Mrazivý chlad sa prehrýza cez vlnu a ja sa celá chvejem.
Stiahnem si slnečné okuliare a otočím tvár k slnku, ktoré sa prediera pomedzi mraky. Hoci je iba október, teplota poriadne klesla a nemilosrdne naznačuje, že sa blíži zima. Nemám nič proti studenému počasiu ani snehu. Aspoň budem mať dôvod zakukliť sa do viacerých vrstiev oblečenia a ukryť sa pred vonkajším svetom. Kedysi som mala radšej spoločnosť druhých než samotu, no aj vlastný život som si vtedy predstavovala inak.
Strčím si ruky pod stehná a opriem sa na lavičke. S vďakou načúvam hluku trúbiacich áut a lodí v pozadí, ktorý prekrýva ozvenu smútku v mojej hlave.
„Prepáč, že meškám.“
Ani sa neotočím. „To je v poriadku,“ vyslovím, hoci obaja vieme, že klamem. Nič nie je v poriadku a netuším, či vôbec niekedy bude. „Ako bolo v práci?“
„Dobre.“
Toto sa z nás stalo? Dvaja ľudia, čo mechanicky odriekajú prázdne vety? Patrick si sadne vedľa mňa a vietor mu pritom odveje vlasy z čela. Okolo krku má uviazaný šál, čo som mu kúpila pred dvomi rokmi. Pripadalo mi prirodzené kupovať mu veci. Poznám jeho najobľúbenejšiu značku topánok, aj aké má rád kravaty či obleky. Medzi randením a svadbou sme sa detailne spoznali, no ani ten dlhý spoločný čas nás nenaučil, ako zvládať žiaľ.
„Fajn.“ Znovu sa nemo zahľadím na vodu. Ktovie, či odpovede, ktoré hľadám, nie sú ukryté práve tam v hĺbke. „To je fajn.“
Položí ruku na moju dlaň a prsty sa nám automaticky prepletú. Opatrne sa mu pozriem do očí. Od kyretáže uplynuli tri mesiace a odvtedy sme spolu takmer neprehovorili.
„Pamätáš si na prvý deň tretieho ročníka?“ Ani nepočká na moju reakciu. „Vošla si do triedy s vlasmi vypnutými do drdola, z ktorého ti trčala ceruzka. Mala si na sebe ošúchané rifle a tričko s nápisom Ak zlyháš pri prvom pokuse, parašutizmus nie je pre teba to pravé.“
„Zbožňovala som to vyťahané tričko.“ Vyhodila som ho, keď sme spolu po skončení univerzity začali bývať. Na rukáve sa mi spravila dierka a rozšírila sa až k plecu. „Ty si zase nebol až taký fanúšik parašutizmu.“
„Bola to moja chyba, že som ti dovolil vybrať miesto na druhé rande.“ Zovretie jeho prstov zosilnie a ja si nemôžem pomôcť. Opätujem mu ho a vychutnávam si teplo jeho dotyku. „Keby som to bol tušil…“
„Povedal by si nie?“ Prekvapene sa mu pozriem do očí a čakám na odpoveď. Vtedy som vedela, že je nervózny, no aj tak bez námietok nasadol do lietadla.
„Súhlasila by si s ďalšou schôdzkou, keby som bol povedal?“ spýta sa.
„Zbožňovala som skákanie,“ šepnem. Prvý raz som to vyskúšala v prvom ročníku na univerzite na podnet kamarátov.
Bola som upätá a adrenalínový zážitok mi poskytol dokonalý únik pred každodennou realitou. Neskôr sa zmenil na drogu.
„Keby si bol odmietol, asi by to bolo bývalo tvrdé.“
„V tom prípade som rád, že som to nespravil.“ Prikývnem. Aj na to, čo nevyslovil – že neľutuje všetky tie roky, ktoré sme spolu strávili. „Dlho si to nerobila,“ pripomenie mi.
Nie, nerobila. Odkedy sme sa prvý raz pokúsili o dieťa. Po prvom potrate ma prosil, žobral, aby som s ním hovorila. Odbila som ho, že nemám o čom. Sústredila som sa na opätovné otehotnenie v presvedčení, že mi to vylieči všetky rany. Ibaže každý ďalší neúspech nás ešte viac rozdelil.
„Mala by si sa k tomu vrátiť,“ navrhne nežne. „Milovala si to.“
„Láska niekedy nestačí, nemám pravdu?“ Obom nám je jasné, že už nehovorím o parašutizme. Pustí mi ruku, a hoci dychtím po jeho dotyku, nenačiahnem sa za ním. „Našiel si
Si už niečo?“
Naše odlúčenie prichádzalo postupne. Po operácii začal spávať v hosťovskej izbe. Cez víkendy chodieval čoraz častejšie na výlety s kamarátmi alebo za rodinou na Floridu. Spýtala som sa ho, či odo mňa odchádza. Keď odvetil, že si hľadá vlastný byt, pukol ďalší kúsok mojej duše, ktorý sa nalomil už dávno. Nič som však nepovedala.
„Áno,“ vyslovil tak ticho, že som ho sotva počula. „O dve ulice ďalej. Jedna spálňa. Podnájom na pol roka, kým si nenájdem niečo natrvalo.“
Časť zo mňa sa presviedča, že zámerne ostáva blízko. Moje logické ja mi pripomína, že je to iba praktické. Z nášho súčasného bytu má pešo blízko do práce aj na iné obľúbené miesta. Ktovie, či ho niekedy stretnem v miestnej reštaurácii alebo nájdem čítať nedeľné noviny v kaviarni, kde pečú čerstvé bagely.
Majiteľ dobre vie, ako ich obaja zbožňujeme. Patrick ich má rád len mierne opečené, ale s hrubou vrstvou krémového syra. Ja zase…
„Jaya?“ Tón jeho hlasu naznačuje, že som ho chvíľu nevnímala.
„Prepáč.“ Pošúcham si spánky, aby som sa prebrala. „Zamyslela som sa.“ Otočím sa bokom, nech nevidí, čo skrývam. Výpadky mávam čoraz častejšie. „Čo si sa pýtal?“
„Hovorila si už s rodičmi?“ Zaváha. „O nás.“