Budú o svoje šťastie bojovať!

BRATISLAVA 26. júla 2018 – Vzrušujúca sága odohrávajúca sa v prekrásnom prostredí Nového Zélandu na pozadí dramatickej histórie Maorov. Tí veria, že duša človeka je pevne zakorenená v jeho rodisku a navždy prepojená s riekami a horami jeho domova…
Prečítajte si novinku Spev mušlí: Stratené šťastie

Nový Zéland, Canterburské planiny, 1853.
Na Rata Station vyrástla nová generácia a Cat s Idou sú hrdé na svoje dospelé dcéry Carol a Lindu. Rodina so svojou úspešnou farmou sa však pasuje so závisťou susedov. Po strašnom údere osudu sa Rata Station ocitne v ohrození. Carol a Linda prídu o farmu, a tým aj o domov a blahobyt.

Linda a jej budúci manžel vidia nádej v zlatonosných poliach. Vidina bohatstva prilákala na západ stovky zlatokopov, ale skutočne zbohatnúť sa pošťastilo len málokomu. Ostatní húfne pustošia krajinu, len aby natrafili na drahocennú rudu, a topia sa v biede. Carol sa zas vydáva na Severný ostrov, kde zúri vojna. Obe sú však odhodlané o svoje šťastie bojovať…

Spev mušlí: Stratené šťastie je voľné pokračovanie bestsellerovej ságy Vysnívaná krajina od uznávanej autorky Sarah Larkovej.
Tá vyštudovala psychológiu. Ako turistická sprievodkyňa však navštívila exotické krajiny a miesta, o ktorých bežní ľudia iba snívajú. Jej romány o Novom Zélande upútali čitateľov na celom svete a stali sa bestsellermi. Množstvo fanúšikov si získala už aj na Slovensku.

Začítajte sa do novinky Spev mušlí:

Russell – Nový Zéland (Severný ostrov)
Adelaide – Austrália
1863

„Je to ešte ďaleko?“
Mara Jenschová mala zlú náladu a nudila sa. Cesta do dediny kmeňa Ngati Hine bola nekonečná, a hoci príroda naokolo bola bezpochyby krásna a aj počasie im prialo, Mara už mala po krk všetkých tých balmínov, červených borovíc či krov koromiko, dažďového pralesa a papraďovej džungle. Túžila sa vrátiť domov na Južný ostrov, späť na Rata Station.
„Nanajvýš zopár míľ,“ odpovedal otec O’Toole, katolícky kňaz a misionár, ktorý ovládal maorijský jazyk a k tejto expedícii sa pripojil ako tlmočník.
„Nefňukaj toľko!“ zahriakla ju jej matka Ida, naviedla svoju malú hnedú kobylu k sivkovi, na ktorom sa viezla dcéra, a pozrela na Maru karhavým pohľadom. „Správaš sa ako nevychované decko.“ Mara vystrúhala nespokojnú grimasu. Vedela, že rodičom lezie na nervy. Už celé týždne bola mrzutá. Z cesty na Severný ostrov vonkoncom nebola nadšená. Nepociťovala mamino nadšenie z rozľahlých pláží a teplého podnebia ani otcov záujem o styky maorijských kmeňov s anglickými osadníkmi. Vôbec sa jej to nezdalo dôležité – jej vzťah s Maoriami bol skvelý. Bola predsa zamilovaná do náčelníkovho syna.
Dievčina už dlho snívala o tom, ako vedno s drahým Eruom putujú po nekonečných pastvinách Canterburských planín. V jej predstavách sa držali za ruky a ona sa naňho usmievala… Pred Mariným odchodom sa dokonca váhavo pobozkali.
Vtom ju zo sveta fantázií vytrhol vydesený výkrik.
„Čo to bolo?“ Zástupca guvernéra, ktorý na túto misiu najal Marinho otca, bojazlivo načúval zvukom v lese. „Myslím, že som tam niečo zahliadol. Je možné, že po nás sliedia?“
Kennard Johnson, malý, tučný muž, pre ktorého bola niekoľkohodinová jazda dosť vyčerpávajúca, sa nervózne otočil k dvom anglickým vojakom, vzal si ich so sebou ako osobnú stráž. Mara a jej otec Karl sa na tom dobre zabávali. V prípade núdze by si ani neškrtli. Ak by sa Maoriovia, ku ktorým sa skupina vybrala, rozhodli zmasakrovať pána Johnsona, potreboval by prinajmenšom celý pluk červenokabátnikov, aby ho ochránili.
Otec O’Toole pokrútil hlavou. „Určite to bolo nejaké zviera,“ upokojoval vládneho splnomocnenca, a vzápätí ho znova zneistil. „Maorijského bojovníka by ste zaručene nezazreli ani nezačuli. Ale dedina je neďaleko. Samozrejme, že nás sledujú…“
Pánu Johnsonovi sa v očiach zračil ozajstný strach. Marini rodičia sa na seba veľavravne pozreli. Pre Idu a Karla Jenschovcov neboli návštevy domorodcov ničím nezvyčajným. Ak sa oni dvaja niečoho báli, tak skratovej reakcie pakehov, ako anglických osadníkov na Novom Zélande volali Maoriovia. Marini rodičia v tomto smere už zažili svoje. Násilie medzi Maoriami a pakehami len málokedy vyprovokovali domorodci. Omnoho častejšie strach Angličanov z potetovaných „divochov“ rozpútal bezhlavú streľbu, ktorej následky boli desivé.
„Predovšetkým,“ ešte raz varoval Karl Jensch ostatných členov expedície. Okrem vládnych splnomocnencov v nej boli aj dvaja farmári, práve ich sťažnosti na Ngati Hineov vyvolali celú záležitosť. Mara na nich zagánila so všetkou zlosťou, ktorá sa skrýva v mladých dievčatách, ak im niekto skríži plány. Keby nebolo tých dvoch somárov, už dávno mohla byť na ceste domov. Otec chcel byť na Rata Station, kým začnú strihať ovce, a miesta na lodi z Russella na samom vrchu Severného ostrova do prístavu Lyttelton na Južnom ostrove už mali rezervované. Guvernér na poslednú chvíľu poprosil Karla Jenscha, aby čo najpriaznivejšie urovnal konflikt medzi farmármi a náčelníkom kmeňa Ngati Hine. Malo sa tak stať jednoduchým porovnaním niekoľkých máp. Keď náčelník Paraone Kawiti pred pár rokmi predal pôdu Korune, Karl urobil geodetické zamerania a vyhotovil nákresy.
„Ngati Hineovia nie sú voči nám nepriateľsky naladení,“ pokračoval Karl. „Zamyslite sa – pozvali nás. Náčelníkovi záleží na pokojnom riešení problémov rovnako ako nám. Nemáme dôvod sa báť…“
„Ja sa nebojím!“ skočil mu do reči jeden z farmárov. „Práve naopak! Oni by mali mať strach, oni…“
„Oni,“ ozvala sa Marina matka, „majú okolo päťdesiat ozbrojených chlapov. Možno používajú len oštepy a kyjaky, ale vedia s nimi narábať. Takže, pán Simson, bolo by najrozumnejšie ich neprovokovať.“
Mara zastonala. V priebehu päť hodín trvajúcej jazdy si musela vypočuť už tri či štyri takéto rozhovory. Zo začiatku boli obaja farmári dokonca omnoho agresívnejší. Zrejme túto expedíciu vnímali skôr ako nastolenie disciplíny u domorodcov než ako urovnanie sporov. Teraz, keď sa jazdci blížili k maorijskej dedine – a farmárom asi došlo, ako ďaleko sú od osád pakehov –, sa aspoň jeden z chlapov upokojil. Celkovo však vládla napätá atmosféra. Nezmenilo sa to, ani keď už bolo vidieť marae.
Pre Maru nebol pohľad na bránu do dediny, zdobenú pestrofarebnými ornamentmi a stráženú sochami bôžikov v životnej veľkosti, ničím výnimočným. Keď to človek videl po prvý raz, mohlo ho to vystrašiť. Kennard Johnson a jeho muži určite ešte nikdy nevkročili do marae.
„Že nie sú nepriateľsky naladení?“ ozval sa vládny úradník skľúčene. „Nuž, podľa mňa sú všetko možné, len nie priateľskí…“
Zástupca guvernéra vydesene ukázal na nebezpečne vyzerajúci uvítací výbor, ktorý jazdci videli pred sebou. Aj Mara sa čudovala a zdalo sa, že jej rodičia sú tiež v strehu. Keď človek vstúpil do maorijskej marae, naskytol sa mu pohľad na hrajúce sa deti, na mužov a ženy, ktorí sa pokojne venovali svojim každodenným povinnostiam. Tu však belochov očakával náčelník v hrdom a hrozivom postoji, stojaci pred šíkom svojich bojovníkov. Obnaženú časť tela i tvár mal potetované. V bohato zdobenej bedrovej zásterke, ktorú mal z hrubej ľanovej tkaniny pôsobila jeho postava ešte mohutnejšie. Na opasku mal zavesený kyjak a v ruke držal oštep.
„Určite na nás tí fešáci nezaútočia?“ spýtal sa jeden z anglických vojakov.
„Ale kdeže,“ odpovedal mu otec O’Toole. Kňaz, vysoký, vyziabnutý muž, ktorý na mladosť už len spomínal, pokojne zosadol z koňa. „Chcú nás iba nastrašiť.“
Náčelníkovi a jeho bojovníkom sa to však podarilo dokonale. Keď sa belosi priblížili, Paraone Kawiti, ariki kmeňa Ngati Hine, zodvihol oštep. Jeho bojovníci začali rytmicky dupotať, s rozkročenými nohami prešľapovali dopredu a dozadu a šermovali oštepmi. K tomu pridali pochmúrny spev. Čím rýchlejšie sa pohybovali, tým bol spev mohutnejší a hlasnejší. Muži okolo guvernérovho splnomocnenca siahali po zbraniach. Misionár ostal pokojný.
Marin otec nasmeroval svojho koňa pomedzi vojakov k domorodým bojovníkom. „Neopovážte sa tasiť zbrane!“ varoval Angličanov. „Nereagujte. Vyčkajte.“
Či už zabrali Karlove nahnevané slová, alebo chlácholivý tón otca O’Toola, guvernérova delegácia zachovala pokoj, hoci bojovníci jeden po druhom predstupovali pred nich, zabodli oštep do zeme, strúhali grimasy a na zosmiešnenie „nepriateľa“ si odpľúvali.
Mara, ktorá na rozdiel od svojich rodičov, farmárov a vládnych splnomocnencov rozumela každému slovu bojového tanca a spevu, prevrátila oči. Aj túto maškarádu si Maoriovia na Severnom ostrove zachovali. Kmeň Ngai Tahu, v ktorého blízkosti vyrastala a jeho príslušníkom bol aj jej priateľ Eru, už dávno zanechal podobné demonštrácie sily pri stretnutí s belochmi. Odkedy sa Eruova matka Jane, pakeha, vydala za náčelníka, zdravili sa podaním ruky. Vítanie návštevníkov a obchodných partnerov tak bolo jednoduchšie. Väčšina pakehov chodila do marae Ngai Tahuov v obchodných záležitostiach. Eruova matka a jeho otec Te Haitara sa úspešne venovali chovu oviec, vďaka čomu kmeň zbohatol.
„Podľa rituálu by sme teraz mali… hm… aj my niečo zaspievať,“ zašomral otec O’Toole, keď bojovníci dokončili svoj tanec. „Patrí to takpovediac k vzájomnému predstaveniu sa. Domorodci samozrejme, vedia, že pakehovia to nemajú vo zvyku. Teraz sa síce správajú pomerne bojovne, ale v skutočnosti sú celkom civilizovaní. Tunajší náčelník dal znovu osadiť stožiar so zástavou, ktorý v Russelli zhodil náčelník Hone Heke… Sám som ho pokrstil…“
Tento prejav mal pôsobiť potešujúco, znel však, akoby bol O’Toole prekvapený a dosť znepokojený tým, že sa Paraone Kawiti vrátil k starému kmeňovému rituálu.
Mara rozmýšľala, či by pieseň skrátila celý program. Ak by urýchlene vyložili karty na stôl, mohli by vyraziť späť do Russella azda ešte večer – a potom nasadnúť na loď na Južný ostrov. No ak by došlo k nezhodám a muži by donekonečna diskutovali a ďalších krokoch, tak ľahko sa odtiaľto nedostanú.
Odhrnula si tmavé vlasy siahajúce po pás, ktoré pri návštevách Maoriov nenosila zapletené do vrkoča, ale rozpustené ako domorodkyňa. Potom vystúpila dopredu, akoby to bola samozrejmosť.
„Viem trochu spievať,“ ponúkla sa a z tašky vybrala svoj obľúbený nástroj, malú flautu koauau. Keď si ju priložila k ústam a fúknutím z nej vylúdila melódiu, udivene sa ňu dívali pakehovia aj domorodí bojovníci, ktorí len pred chvíľou na návštevníkov zúrivo cerili zuby. Potom zanôtila jednoduchú, na rozdiel od bojových pokrikov takmer až znepokojujúco melodickú pesničku o prírode Canterburských planín na Južnom ostrove. O nekonečných lánoch vlniacej sa trávy, o riekach lemovaných húštinami trstiny raupo, o štítoch pokrytých snehom, medzi ktorými sa ukrývali krištáľovo čisté jazerá plné rýb. Pieseň bola súčasťou powhiri, privítania v marae, ktoré sprevádzal spev a tanec v tradičnom odeve a malo spojiť domácich a hostí. Kmeň sa predstavil svojim hosťom tým, že im ukázal svoj domov. Mara zaspievala pesničku jednoducho a sebavedome. Do vienka dostala jasný altový hlas, ktorý sa páčil nielen maorijským hudobníkom u nich doma, ale aj jej domácej anglickej učiteľke.
A teraz urobila na svojich poslucháčov silný dojem. Nielenže náčelník a jeho bojovníci zložili zbrane, ale pohyb nastal aj v drevených domcoch zdobených vyrezávanými ornamentmi, roztrúsených okolo zhromaždiska. Z wharenui, spoločenského domu, vyšla postaršia žena a nasledovala ju skupinka dievčat v Marinom veku. Rozhodne viedla svoje ovečky pred bojovníkov a nechala ich zanôtiť pesničku. Dievčence spievali o krásach Severného ostrova, o nekonečných bielych pieskových plážach, o tisícich farbách mora,
O duchoch posvätných damarovníkov, ktoré rástli na rozľahlých zelených pahorkoch.
Mara sa usmievala a dúfala, že náčelník sa nechopí príležitosti a nebude chcieť uskutočniť celé powhiri. Mohlo by to trvať hodiny. Prenechal to žene očividne starejšej kmeňa, za zvukov piesne. Potom v sprievode oboch žien pristúpila k pakehom. Ida, ako jedna zo starejších v maorijskom ponímaní, jej nastavila tvár na tradičný pozdrav hongi. Farmári, Johnson a vojaci so začudovaním sledovali, ako sa ženy pozdravili dotykom nosov a brád.
Zdalo sa, že Karlovi Jenschovi a otcovi O’Toolovi odľahlo. Aj Mara si vydýchla. Konečne pokročili.
„Priniesla som nejaké darčeky,“ prehovorila Ida. „Moja dcéra a ja by sme rady ostali s vašimi ľuďmi, kým si muži vysvetlia nedorozumenia. Samozrejme, len ak vám to nebude prekážať. Nevedeli sme, aký vážny je spor o túto pôdu.“
Mara ochotne prekladala a žena prikývla. Naznačila Ide, že sú vítané.
Karl a tlmočník sa medzitým rozprávali s náčelníkom. Paraone Kawiti sa najskôr vyjadroval odmietavo, no potom bol ochotný pristúpiť na Karlov zámer a spoločne si overiť, komu v skutočnosti patrí pôda, na ktorú si robili nároky farmári aj Maoriovia.
Stará domorodkyňa, ktorá priviedla dievčatá a ohlásila predbežný mierový stav, sa odobrala do jedného z domov. Zakrátko sa vrátila s kópiami zmlúv a s mapami, ktoré kmeň dostal pri predaji pôdy. Všetko bolo úhľadne poukladané, listiny očividne chránili, akoby boli posvätné.
Mara so záujmom sledovala, ako jej otec dôkladne usporiadal dokumenty a svoje materiály rozložil hneď vedľa.
„Pán Simson a pán Carter, smiem sa spýtať, ktoré sú tie sporné pozemky?“ otočil sa na farmárov. „Ušetrí nám to čas. Nebudeme musieť obísť celé územie.“
Mara len dúfala, že tí dvaja dokážu čítať mapu. Bohužiaľ, iba Pete Carter bez váhania a jednoznačne ukázal na oblasť ležiacu priamo na hranici s územím patriacim Maoriom.
„Kúpil som túto pôdu, lebo som tam chcel pásť ovce. Potom som zistil, že Maorijky si tam vysadili plodiny. A keď som tam priviedol ovce, zrazu sa tam objavili muži s oštepmi a mušketami a bránili ,svoju pôdu‘!“
„V poriadku,“ odvetil Karl. „Zájdeme tam. Ariki, pôjdete s nami, však? A čo váš pozemok, pán Simson?“
Neohrabaný farmár s červenou tvárou pristúpil, ale z mapy toho veľa vyčítať nevedel. Domorodkyňa ukázala prstom miesto na papieri.
„Tu. Pozemok nepatriť jemu, nepatriť nám,“ vysvetlila prekvapujúco zrozumiteľnou angličtinou. „Patriť bohom. Bývať duchovia. On nezničiť!“
„No vidíte!“ tešil sa Simson. „Sama priznáva, že im nepatrí. Takže…“
„Tu je to však uvedené ako pozemok Maoriov,“ povedal Karl prísne. „Pozrite sa na tento malý zárez na mape. Určite má na mysli toto miesto, poďme si ho obzrieť. Pridajte sa k nám, ariki, aj vy, otec O’Toole… Čím skôr vyrazíme, tým skôr sa vec vyrieši. A vy, pán Johnson, vysvetlite, prosím pánom Simsonovi a Carterovi, že rozhodnutie budú musieť akceptovať. Už začínam tušiť, čo nás čaká…“
Karl kráčal k svojmu koňovi a Ida s Marou ho nasledovali, aby z jazdeckej tašky vybrali darčeky pre domorodkyne. Boli to drobnosti – pestrofarebné šatky, lacná bižutéria a zopár vrecúšok so semenami. Užitočnejšie veci ako napríklad prikrývky alebo kuchynský riad, by na koňoch sotva preniesli. Mara si však pri pohľade na ženy húfne vychádzajúce z domcov uvedomila, že ich vlastne ani nepotrebujú. Kmeň bol očividne majetný, náčelník zrejme zisky z predaja spravodlivo rozdelil. Ženy a deti mali na sebe zväčša oblečenie pakehov, ktoré bolo do novozélandskej klímy vhodnejšie ako tradičný maorijský odev utkaný z ľanu. Mnohí mali na krkoch malé drevené krížiky na kožených šnúrkach. Nahradili nimi drobné figúrky bôžikov, ktoré domorodé kmene vyrezávali z nefritu. Niektoré ženské príslušníčky kmeňa sa snažili dostať k otcovi O’Toolovi, rozprávali sa s ním a dali si požehnať.
„My všetci kresťania!“ vysvetlila mladá žena prekvapenej Ide a pyšne vzala do ruky svoj krížik. „Pokrstená! Misia Kororareka!“

Milan Buno, literárny publicista