Ako ho dokázala zabiť spútaná nahá žena?!

BRATISLAVA 19. decembra 2018 – Väznil ju takmer 500 dní v pivnici, dostala sa von a teraz akoby vzala spravodlivosť do vlastných rúk. Je naozaj obeťou alebo vinníkom?
Nájdi ju je ďalší skvelý príbeh s bostonskou detektívkou D.D. Warrenovou. Doteraz sme ju mohli sledovať v knihách Ničoho sa neboj, Milujem ťa viac a Chyť ma.

Pred siedmimi rokmi bola Flora Danová len bezstarostná vysokoškoláčka. Nič na svete ju netrápilo, no potom ju počas bujarej zábavy cez jarné prázdniny uniesli a nasledujúcich 472 dní musela chtiac-nechtiac zisťovať, čo všetko človek ešte znesie.

Ako zázrakom tú hrôzu prežila a celých päť rokov pracovala na tom, aby sa dokázala vrátiť do obyčajného života. Pomáhal jej s tým špecialista FBI na prácu s obeťami Samuel Keynes. Matka ju nikdy neprestala mať rada, brat sa však desil toho, na čo sa v zajatí premenila. Stenu jej izby pokrývali fotografie dievčat, ktoré zmizli a už nikdy sa nevrátili.

Bostonskú detektívku D. D. Warrenovú privolajú na miesto činu s mŕtvym mužom a so spútanou nahou ženou, ktorá ho zabila. Dozvie sa, že Flora od svojho návratu do spoločnosti stihla podobne vytrestať troch ďalších mužov podozrivých z unášania mladých dievčat. Je to obeť alebo bojovníčka, ktorá berie spravodlivosť do vlastných rúk?
O páchateľoch toho však vie veľa aj z vlastných skúseností, nemohla by byť preto kľúčom k nájdeniu študentky, ktorej únos otriasol celým mestom?

Keď odrazu zmizne aj Flora, Warrenová si uvedomí, že tu ide o niečo ešte desivejšie. V meste je niekto oveľa nebezpečnejší a robí všetko pre to, aby sa Flora tentoraz už naozaj nevrátila domov.

Nájdi ju je napínavý triler, ktorý majstrovsky predkladá jedno veľké tajomstvo a je to zároveň fascinujúca štúdia ľudskej povahy, duše a charakteru. Gardnerová vynikajúco vykresľuje krok za krokom zložitosť hlavnej postavy – Flory, ktorá sa stala obeťou a teraz sa mstí.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Lucia Vráblicová:

Lisa Gardnerová je autorkou takmer dvadsiatky bestsellerov.
Séria s detektívkou D. D. Warrenovou obsahuje okrem iných aj trilery Ničoho sa neboj, Milujem ťa viac a Chyť ma.
Jej kniha s názvom The Neighbour (Sused) získala ocenenie Najlepší triler roka.

Začítajte sa do novinky Nájdi ju:

Na úvod si dala martini so šťavou z granátového jablka. Samozrejme, predražené – bostonské bary sú veľmi drahé a šťava z granátového jablka je veľmi štýlová –, ale bol piatok večer. Prežila ďalší týždeň a zaslúžila si aspoň predražený ovocný kokteil.
Okrem toho, mala dôveru v seba a svoje schopnosti. Stačí uvoľniť ešte jeden gombík na tesnej bielej blúzke a vytiahnuť si pár sponiek z blond vlasov po plecia. Mala dvadsaťsedem, bola vo forme a jej zadok si muži jednoducho nedokázali nevšímať. Prvý drink si musela zaplatiť sama, ale stavila by sa, že druhý už nie.
Uchlipla si. Chladné, sladké, trpké. Zahriala si ho na jazyku a nechala si vodku tiecť dolu hrdlom. Stála za každý cent z tých štrnástich dolárov, čo za ňu dala.
Na chvíľu zavrela oči. Bar sa rozplynul. Odrazu tam nebola lepkavá podlaha, mihotavé svetlá ani piskľavý úvod kapely, ktorá sa ešte len rozohrieva.
Stála v tichom vzduchoprázdne. Na mieste, ktoré patrí len jej a nikomu inému.
Keď ich zase otvorila, stál pred ňou.

Pozval ju na druhé martini. Potom na tretie a dokonca ponúkol aj štvrté. V tom čase jej však už vodka a osvetlenie parketu splývali do zmesi, ktorá neveští na ráno nič dobré. Okrem toho, nebola sprostá. Celý čas, čo ju pán Nevidelismesaužniekde nadájal vodkou, sa sám držal iba piva.
Vyzerá celkom dobre, rozhodla sa niekde ku koncu martini číslo dva. Svalnatý, tento chlap sa v posilňovni neulieva. Na druhej strane však nemá bohvieaký vkus na oblečenie. Vybral sa do spoločnosti v tmavých nohaviciach a modrej pásikavej košeli. Zrejme sa snažil budiť dojem dobre situovaného profesionála, ona si však všimla, že nohavice sa na lemoch strapkajú a košeľa je vyblednutá po častom praní. Keď sa ho spýtala, čím sa živí, pokúsil sa to zahovoriť. No… Trocha toto, trocha tamto, povedal s úsmevom a žmurkol na ňu. Jeho oči však ostali plytké, vzdialené a ona pocítila prvé náznaky neistoty.
Rýchlo sa z toho spamätal a priniesol jej tretie martini. Všimla si, že nemá hodinky, keď sa márne snaží upútať barmana dvadsaťdolárovkou v podniku, kde ostatní mávajú stovkami. Nemal ani obrúčku. Bez záväzkov. Dobre stavaný. Tento večer možno nakoniec vypáli celkom fajn.
Usmiala sa, nie však šťastne. Na tvári sa jej znova mihla tá prázdnota ako prejav poznania, že aj po všetkých tých hodinách, dňoch, týždňoch je stále sama. Vždy bude osamelá. Dokonca aj v nabitom bare.
Ešte šťastie, že sa k nej vtedy neobrátil.
Nakoniec sa mu podarilo privolať barmana – biela košeľa, čierna kravata a bicepsy, ktoré priťahujú veľké prepitné – a zohnať jej ďalší drink.
Vtedy už bola pripravená aj na štvrté martini. Prečo nie? Vďaka nemu dokázala hovoriť aj o sebe – trocha toho, trocha onoho – a žmurkať s úsmevom, ktorý ladí s leskom v jej očiach. Keď mu pohľad skĺzol na predok jej blúzky, na gombík, ktorý si len tesne predtým povolila, neodtiahla sa. Len nech pekne zíza na čipkový náznak jej sýtoružovej podprsenky. Len nech pekne obdivuje jej prsia.
Prečo nie? Je piatok večer, koniec týždňa. Zaslúži si to.

Chcel odísť už o polnoci, ona ho však nechala čakať až do záverečnej. Kapela bola prekvapujúco dobrá. Páčilo sa jej, čo v nej hudba vyvoláva. Mala pocit, akoby jej krv bola ešte stále živá a srdce bilo v hrudi. On nebol na parkete vo svojej koži, ona však zvládala kroky za oboch.

Priliehavú bielu blúzku si uviazala pod prsami v štýle Daisy Dukovej, čierne džínsy s nízkym pásom zvýrazňovali každú jej krivku a vysoké kožené čižmy dupotali do rytmu. On po chvíli sa celkom vzdal tanca, pohojdával sa na mieste a pozeral sa na ňu. Ruky mala vysoko nad hlavou, prsia sa jej dvíhali spolu s nimi. Boky sa jej vlnili a okrúhle holé brucho sa jej lesklo od potu.
Všimla si, že má hnedé oči. Tmavé, ploché, ostražité. Oči predátora, pomyslela si. Tentoraz však miesto strachu cítila prílev adrenalínu. Zízal na ňu aj parádne vypracovaný barman. Pre oboch spravila koliesko okolo parketu. Keď si vzala aj štvrté martini, mala v ústach sladko a purpurovo a končatiny ako z tekutého ľadu.
Vedela by pretancovať celú noc. Vedela by prevziať vládu nad celým parketom, barom, mestom.
Ibaže pánovi Nevidelismesaužniekde nešlo o toto. Nikto nekúpi dáme štyri predražené drinky, len aby ju videl tancovať.
Hudobníci dohrali a začali si baliť nástroje. Veľmi jej chýbala hudba. Jej absenciu vnímala ako bolesť na duši. Odrazu tam neboli dunivé basy, ktoré by jej poháňali nohy a maskovali bolesť. Teraz tu bola len ona, pán Nevidelismesaužniekde a prísľub brutálneho rána po opici.
Navrhol jej, aby si vyšli von na čerstvý vzduch. Mala chuť naplno sa rozosmiať. Mala chuť prezradiť mu, že netuší, o čom hovorí.
Miesto toho však len išla za ním do úzkej bočnej uličky posiatej cigaretovými ohorkami. Ponúkol jej cigaretu. Odmietla. Chytil ju za ruku. Hneď nato ju už tisol o bočnú stenu modrého kontajnera, ľavou rukou jej stískal prsník a šúchal dlaňou po bradavke.
Už nemal plytké oči. Teraz boli ako roztopená láva. Predátor si zabezpečil korisť.
„Ku mne alebo k tebe?“ spýtal sa naliehavo.
Už sa neovládla. Nahlas sa rozosmiala.
No a v tej chvíli sa ten večer dramaticky zhoršil.

Pán Nevidelismesaužniekde zjavne nemal rád, keď sa mu smejú. Bleskovo ju udrel. Pravačkou jej vlepil takú, až jej hlava tresla o kontajner. Počula, ako to treslo a registrovala aj bolesť, no vďaka štyrom martini to celé bolo akoby vzdialené. Akoby sa tie zlé veci diali niekomu inému.
„Si ma doberáš?“ zreval na ňu. Rukou jej gniavil prsník a rozzúrenú tvár mal len pár centimetrov od nej.
Takto zblízka mu z dychu cítila pivo a všimla si výraznú sieť červených žiliek okolo nosa. Tajný pijan. Mala si to uvedomiť už skôr. Chlap, čo sa nacengá už doma, lebo v bare je to oveľa drahšie. Znamenalo to, že tam nešiel kvôli pitiu, ale baliť ženy. Hľadal dievča ako ona, ktoré by si odviedol domov.
Inak povedané, bol pre ňu priam ideálny.
Mala mu niečo povedať. Alebo mu dupnúť opätkom na priehlavok. Alebo ho zdrapiť za malíček – nie za celú ruku, iba za malíček – a vyvrátiť mu ho až k zápästiu.
Reval by od bolesti a pustil by ju.
Pozrel by sa jej do očí a pochopil by svoju chybu. Lebo veľké mestá ako Boston sú plné chlapov ako on.
Ale aj žien ako ona.
Nedostala však šancu.

On kričal, ona sa usmievala, možno aj nahlas smiala. V hlave jej zvonilo a na jazyku cítila slanú chuť krvi. No a potom pán Nevidelismesaužniekde jednoducho prestal existovať.
Jednu chvíľu bol tam a druhú kdesi preč. Miesto neho tam stál vyšportovaný barman s úžasnými bicepsmi a veľmi ustarostenou tvárou.
„Ste v poriadku?“ spýtal sa. „Neublížil vám? Nepotrebujete pomoc? Nemám zavolať políciu?“
Ponúkol jej rameno. Chytila sa ho, prekročila pána Nevidelismesaužniekde na zemi, na ktorú sa zosypal v bezvedomí po barmanovom údere.
„Nemal na vás takto útočiť,“ oznámil jej barman triezvo a odviedol ju od zvedavcov, čo sa tam už stihli zhromaždiť. Viedol ju hlbšie do tmy za okruhom svetla z baru. „Všetko je v poriadku. Postarám sa o vás.“
No a vtedy si uvedomila, že jej zviera rameno oveľa silnejšie, ako je nutné. Nepúšťa ho.

Snažila sa mu to vyhovoriť. Aj keď viete, ako to chodí, stále je to prirodzená vec, ktorou treba začať. Hej, miláčik ozrutný, kam sa tak ponáhľaš? Nemohli by sme trocha spomaliť? Hej, to bolí! Ale, samozrejme, barman ani nespomalil, ani neuvoľnil zovretie na jej ramene, pod ktorým sa už isto začínala robiť modrina.
Kráčal tak nejako divne. Držal ju pri sebe, ako keď veľmi rýchlo kráčajú dvaja milenci, hlavu však skláňal a vyvracal nabok. Snažil sa, aby sa mu tvár ani raz nedostala do svetla. Uvedomila si, že nechce, aby ho ktokoľvek videl.
No a potom jej to došlo. Takéto držanie tela, takéto pohyby… Už ho videla aj predtým. Nie tvár, nie detaily, ale nahrbené plecia a vykrútený krk. Bolo to pred tromi alebo štyrmi mesiacmi vo večerných správach o tom, ako sa jedna bostonská vysokoškoláčka vybrala na ťah a už sa nikdy nevrátila. Miestne stanice dookola púšťali nahrávku z neďalekej bezpečnostnej kamery, na ktorej ju neznámy muž s tvárou vyvrátenou tak, aby mu do nej nebolo vidieť, ťahá preč.
„Nie!“ vzdychla.
Ani nedal najavo, či jej námietku vôbec vníma. Došli na križovatku. Bez váhania ju stiahol doľava do ešte temnejšej a ošarpanejšej ulice, ktorá páchla po moči, smetiach v kontajneroch aj oveľa temnejších veciach, na ktoré radšej nemyslieť.
Začala sa brániť. Rýchlo vytriezvela a snažila sa zapierať podpätkami. Mala však necelých päťdesiat kíl a on minimálne osemdesiatpäť, takže sa jej snaha minula účinku. Pevne si ju pritiahol, zdrapil ju rukou okolo pása a šiel s ňou ďalej.
„Prestaň!“ pokúsila sa kričať.
Nedostala však zo seba ani hláska. Zasekol sa jej v krku. Bola celá bez dychu a pľúca mala také stiahnuté, že nejaký krik jednoducho neprichádzal do úvahy. Miesto toho z nich vyšlo len tiché kňučanie, ku ktorému by sa hanbila priznať, no zo skúsenosti vedela, že ho vydáva ona sama.
„Mám rodinu,“ zasipela napokon.

Milan Buno, literárny publicista