14. januára 2021 PR správy Kultúra Knihy

Čo keby som si našla mladého zajačika?

14.1.2021 – Nájsť si zajačika nie je teoreticky nemožné. Dnes sú aj homosexuálne páry do istej miery slobodné, nikto ich neodsudzuje tak ako v minulosti, hoci naša spoločnosť je stále hlboko konzervatívna. A mať mladšieho partnera je moderné. Nielen muži si hľadajú mladšie ženy, funguje to aj naopak. Možno by sa našiel mladý muž, o ktorého by som sa mohla starať a ktorý by bol rád, že má po boku samostatnú a skúsenú ženu….

Petra Hederová sa nebojí písať o nezvyčajných vzťahoch, ktoré dokáže podať pútavo a zasvätene. Občas je to šokujúce, pikantné, no tentoraz sa pozrela na vzťah staršej, zabezpečenej ženy a mladšieho muža, ktorý sa zatiaľ iba hľadá. Dokáže prežiť takýto vzťah? Nebude to len o využívaní? Novinka Zajačik je oddychový, šteklivý a pritom veľmi ľudský príbeh.

Gréta je štyridsiatnička, pracuje ako zdravotná sestra v Rakúsku, výborne zarába, dobre vyzerá a má pekný byt v Bratislave. Mohla by byť šťastná, len akosi jej chýba ten pravý muž.
Práve sa rozišla s ľahkovážnym Vincentom a dobre vie, že je najvyšší čas. Šancu stať sa matkou už s najväčšou pravdepodobnosťou premeškala, ale túžba založiť si rodinu v nej nepohasla. Chcela by aspoň muža, ktorý by jej bol oporou. S ktorým by sa cítila príjemne a žiadaná…

Jedného dňa sa v rakúskej kaviarni zoznámi s mladým Jakubom, ktorý tam robí baristu. Je o dvadsať rokov mladší, vyzerá výborne, je pohodový a dobre sa s ním rozpráva. Jakub je však frustrovaný z toho, že mu nevyšla kariéra športovca. A stále žije s rodičmi a sestrou v bežnom bratislavskom byte.

Spriatelia sa. Jakub dokáže vypočuť Grétu, rozosmiať ju, polichotiť. Ona jeho zasa povzbudzuje a napokon s ním rozbehne vlastný biznis – kaviareň Café Jacob. Kamarátstvo po čase prerastie do lásky, ale čoskoro priepastný vekový rozdiel ich vzťahu začne prekážať. Jakub sa jedného dňa rozhodne, že Grétu opustí, no ona je stále zamilovaná a chce si ho stoj čo stoj udržať. Zabojuje o svoju lásku naozaj všetkými prostriedkami, možno aj prekročí hranicu. No v mene lásky je dovolené čokoľvek, nie?
Dokáže si však udržať srdce mladého muža?

Zajačik z vydavateľstva Ikar je príbeh, ktorý zhltnete za pár hodín. Výborne vykreslený vzťah staršej ženy a mladšieho muža. Ona si myslí, že má najlepšie roky za sebou, že už mladšiemu mužovi nestačí, že generačný rozdiel bude problémom…no zakáže si takto myslieť. Je predsa jedno, koľko majú partneri rokov, ak si rozumejú a klame im to.
No odpustia vám to ľudia naokolo? Vaši známi, rodina, priatelia? Ako tvrdí Jakub, „spokojnosť ľudí serie. Ľudia sú totiž radi negatívni. Priam sa v tom vyžívajú.“
A ak môžu upozorniť na nesúlad, niečo nezvyčajné, vybočujúce z normálu, vedia to urobiť veľmi otvorene a občas až škodoradostne…

„Cítim sa stará,“ hlesla som. Vyslovená veta ma prekvapila. Tak toto je ten problém? Starnem? Nevládzem držať krok s mladým chlapom? Dobieha ma generačný rozdiel, ktorý som doteraz vytrvalo ignorovala?

PETRA HEDEROVÁ je autorka s moderným pohľadom na vzťahy medzi mužom a ženou. Hederovej hrdinkami sú ženy, ktoré vedia, čo chcú.
Prvé dve knihy (Sokyne 2016, Slasti rozvodu 2017) napísala pod pseudonymom Lena Lemonová.
V roku 2018 vydala pod názvom Som realistka knižku vlastných citátov o láske.
Novela Milovanie s vanilkou (2018) je trochu šokujúcim príbehom heterosexuálky a sadomasochistu.
Analyzovanie inakosti v partnerskom spolunažívaní však touto knihou neuzavrela. V príbehu Hádaj, s kým spíš (2019) bráni právo ženy na omyl pri hľadaní ozajstnej lásky.
Novela Odomkni (2019) je o troch sebeckých ľuďoch a ich snoch. Vo svojej predposlednej knihe Za každú cenu (2020) rieši problém neplodnosti.

Začítajte sa do príbehu Zajačik:

Z myšlienok ma vytrhol čašník. Zjavil sa za pultom ako duch. Fešný duch. Spomenula som si na film Ghost s Patrickom Swayzem. Mala som šestnásť, keď ho premietali, tento mladý vtedy možno ani nebol na svete. Musí byť nový, nespomínala som si, že by som ho tu niekedy videla. Predpokladám, že by som si ho všimla. Vysoký okolo stoosemdesiatpäť centimetrov, vek som odhadla na dvadsaťpäť rokov. Vlasy tmavohnedé, na bokoch vyholené, na temene vyčesané do výšky. Sprava ich rozdeľovala cestička, ktorá z ofiny vytvorila modernú vlnu. Hustá brada zakrývala lícne kosti. Mladý muž si očividne dával záležať na zovňajšku. Nevšimol si, že si ho premeriavam, a sucho položil otázku, ktorá sa od obsluhy očakáva: „Želáte si…?“
Usmiala som sa. Zazdalo sa mi, že som zachytila známy prízvuk. Našinec! Je ich plná Viedeň. Alebo možno bude Poliak či Čech. Rozhodla som sa, že zariskujem.
„Jedno presso s mliekom si prosím,“ odvetila som po slovensky.
Čašník na mňa prekvapene pozrel. Keď sa nám stretli oči, všimla som si zaujímavý detail. Je to len hra svetla alebo má každé oko inej farby? Chcela som sa na to spýtať, ale vzápätí som ten nápad vyhodnotila ako trápny. Nehodí sa to, okamžite na to zabudni! prikázala som si v duchu. Keď stretnete vo Viedni Slováka, neznamená to, že sa k nemu môžete začať správať familiárne. Mladík však mal na vec zjavne iný názor. Široko sa na mňa usmial ako na starú známu. Čakala som, že ma už-už objíme a vybozkáva od radosti, akoby doteraz žil na opustenom ostrove a ja som bola človek, čo našiel jeho odkaz vo fľaši.
„Ako ste vedeli, že som Slovák?“ čudoval sa.
Nechcela som mu priamo povedať, že má kuchynskú nemčinu. Napokon, ani som to nebola schopná posúdiť z jedinej vety, čo vyslovil. Vychádzala som však z bohatých skúseností s obsluhou v baroch a kaviarňach. Väčšina personálu nevedela poskladať jednu súvislú vetu. Smutná realita. U nás v heime bola situácia podobná. Nemčina niektorých sestier a ošetrovateľov je žalostná. Vo Viedni je zrejme nedostatok pracovných síl a nad jazykovými schopnosťami uchádzačov o zamestnanie nadriadení často privierajú obe oči.
„V Rakúsku pracujem už dlho,“ vysvetľovala som. „Trochu už viem rozlíšiť akcenty a zdalo sa mi, že budete od nás.“
Vyznelo to dôveryhodne a mladý bol očividne dostatočne sebakritický na to, aby sa urážal za pravdu.
Povzdychol si: „Nemčina mi stále dáva zabrať. V tomto podniku som už takmer rok, čo je dostatočne dlhý čas, aby sa človek dokázal slušne dohovoriť. To by však moja konverzácia nesmela byť obmedzená na zopár gastro výrazov.“
„Zlepší sa to,“ utešovala som ho. „Prípadne sa prihláste na jazykový kurz. To vždy pomôže. Ja som chodila do rakúskeho inštitútu v Bratislave. Človeku to dá veľmi veľa.“
„Mal by som sa prihlásiť,“ prikývol. „Rád si dám poradiť, čo sa vhodného kurzu týka. Pravda je, že na jazyky som úplne tuhý.“
„Každý máme svoje silné a slabé stránky,“ hlesla som zhovievavo. „Ja zase neviem nič o káve.“
„Tak o tej viem hádam všetko,“ zasmial sa. „Dáte si aj dezert? Máme výborné čokoládové tortičky.“
„Och nie, ďakujem!“ pokrútila som hlavou. „Držím diétu.“
Túto informáciu som si mala nechať pre seba, napadlo mi, ale už bolo neskoro. Občas by som mala najprv zamyslieť, kým niečo vyslovím. Trepem dve na tri, jazyk mám rýchlejší než rozum.
Mladý sa rozhodol, že mi zalichotí: „Vy a na diéte? To nie je potrebné!“
Začervenala som sa. Dúfala som, že to v prítmí nebolo vidieť, rovnako ako nebolo možné posúdiť, akú mám postavu. Chlapec si nemôže všimnúť zvyšky sadla, ktorého sa už roky márne snažím zbaviť. Kilogramy sa na mňa nalepili ako osy na cukrovú vatu a po štyridsiatke sa ich nie a nie striasť. Buď si to nevšimol, čo by znamenalo, že nadváhu dobre maskujem oblečením, alebo je len slušný. Iste sú školení na to, aby boli k zákazníkom milí.
Poďakovala som za kompliment a pre istotu som zmenila tému. „Dlho som tu nebola. Koľko ste vraveli, že tu už pracujete?“
„Takmer rok,“ odvetil.
Je to vôbec možné? Čas letí ako bláznivý. Posledné mesiace som strávila výhradne s Vincentom. Zdá sa, akoby mi ten chlap zobral polovicu života.
„Som Jakub,“ predstavil sa nečakane. „A som z Bratislavy.“
Prekvapil ma. Bolo od neho milé, že sa rozhodol zoznámiť sa so mnou. V dnešných časoch nebýva zvykom, že sú voči sebe neznámi ľudia takí priateľskí.
„Gréta. Teší ma. Môžeme si tykať,“ navrhla som.
Podali sme si ruky. Na okamih sa mi zdalo, že sa Jakub ku mne nahol. Možno ma chcel pobozkať na líce, ako to mladí ľudia robievajú, ale odtiahla som sa. Zdalo sa mi to nevhodné. Som zákazníčka a on je ucho, čo tu obsluhuje. Keď sme si vzájomne hľadeli do očí, všimla som si, že ľavé oko má skutočne iné než pravé. No i tak bol krásny. Predstavovala som si, že takto by mohol vyzerať môj syn, keby som nejakého mala.
„Môžem hlúpu otázku?“ odvážila som sa.
„Samozrejme, pýtaj sa,“ odvetil a začal zoraďovať šálky na pulte.
„Zdá sa mi to alebo máš dvojfarebné oči?“
„Dobre vidíš,“ usmial sa „Dôvod je skutočne prozaický,“ doložil záhadne.
„Nemáš ich také od narodenia?“
Pokrútil hlavou: „Mal som úraz na základnej škole.“
„Au!“ zvolala som empaticky. „Už teraz to znie zle. Neviem, či o tom chcem počuť.“
„Neskoro! Vysvetlím ti to, keď už si sa opýtala. Nešťastnou náhodou som bežal po chodbe okolo nástenkárky, ktorá práve držala v ruke špendlíky. Jeden sa mi zapichol rovno do oka. Skončilo to transplantáciou očnej rohovky.“
„Je to vôbec možné?“ čudovala som sa. „A odvtedy máš každé oko iné?“
„Nikto nevie, či je to spôsobené tým úrazom, ale je to pravdepodobné. Pravé oko mám hnedé a druhé zelené.“
„Pristane ti to,“ pochválila som ho.
Možno som nemala. Nie je asi vhodné chváliť mladého čašníka pre jeho vzhľad. Jakub sa tváril, akoby môj kompliment prepočul.