7. októbra 2020 PR správy Kultúra Knihy

Brutálny a nemilosrdný lov na ľudí

7.10.2020 – Výborný špionážny triler, ktorý má hitchcockovské prvky, na pozadí zaujímavej žurnalistickej práce a zasadený do atraktívnych svetových destinácií.
V napínavom príbehu Ľudské safari spoznáme hviezdnu reportérku Casey, ktorá dokázala už všeličo. Prenikla do života mnohých politikov a mocných ľudí a odhalila nejeden škandál. A stále sa snaží naraziť na nejakú bombu, niečo výnimočné, exkluzívne.
A teraz sa dostane na stopu temného sprisahania. Musí sledovať stopy a indície, nech ju zavedú kamkoľvek…a nech sú dôsledky akékoľvek tragické a smutné.

Raz v jednom londýnskom nočnom klube začuje Casey rozhovor, na základe ktorého sa pustí do vyšetrovania samovraždy bohatého mladého Brita. Úmrtie šokovalo jeho snúbenicu aj rodinu, a čoskoro zisťuje, že sa za tým skrýva veľký škandál, do ktorého sú zapletení najmocnejší lídri a magnáti štátu. Niečo nečakané a šokujúce.
Títo boháči a politici totiž chodievajú do severnej Afriky, aby sa tam zúčastnili na extrémnom, tajnom love na ľudí. Casey sa tam prirodzene vyberie, aby zistila viac. Sprevádza ju kolegyňa Miranda a vojnový veterán Ed. Spolu zažijú nielen pozlátku Saint-Tropez či nástrahy Líbyjskej púšte, ale spoznajú aj najtemnejšie zákutia ľudskej mysle.

Novinka Ľudské safari z vydavateľstva Ikar získala mnohé ocenenia, vrátane cien Iana Fleminga, či Wilbura Smitha, bola vo výbere Kniha roka denníkov ako Times, Sunday Times, či Guardian.
Je to vynikajúci a nadupaný triler o politickej korupcii, klamstvách, o najtemnejších zákutiach ľudskej duše. Takže ak máte chuť zabaviť sa, trošku sa báť, ale aj zamyslieť nad tým, akú hodnotu má život ktoréhokoľvek človeka, odporúčame knihu Ľudské safari.

Holly Watt je britská novinárka, ktorá začínala v Sunday Times a potom šesť rokov pracovala v denníku Daily Telegraph. Do roku 2018 bola členkou investigatívneho tímu prestížneho denníka The Guardian. Pracovala v utajení a okrem iných krajín sa zaoberala aj dianím v Afganistane, Bangladéši, Líbyi, Jordánsku a Libanone.

Začítajte sa do novinky Ľudské safari:

Editor spravodajstva hulákal na svojich podriadených. Pribehli aj nezainteresovaní, lebo keď Ross zúril, stálo to za to.
Tí, ktorých sa to týkalo, sa krčili.
„Všetci ste nanič,“ kričal. Mával výtlačkom denníka The Times, ktorý priniesol exkluzívny rozhovor s ministrom vnútra. „Celé mesiace ste na tejto téme pracovali. Venovali ste sa jej najmenej piati, ale nikomu z vás nenapadlo zájsť do obyčajnej knižnice.“
Odhodil noviny a tie dopadli na jedného z redaktorov, ktorí sa venovali zdravotníctvu.
„Preboha, Ross.“ Redaktor na chvíľu prerušil telefonát so zástupcom Britskej zdravotníckej asociácie a otočil sa na stoličke. „Mušku máš rovnako zlú ako novinársky odhad.“
Noviny leteli späť cez celú kanceláriu. Z ich titulnej strany sa na čitateľov usmievala sympatická tvár mladého ministra. Vyžarovala pokojnú inteligenciu a chladnú vypočítavosť.
„Spojte ma s politickým oddelením.“
Nešťastná sekretárka stláčala gombíky.
„Áno?“ Na linke sa ozval neochotný hlas politického spravodajcu. Redaktori z tejto oblasti pracovali priamo v Dolnej snemovni, sedeli v maličkej kancelárii pod slávnym Big Benom. Chodbu, na ktorej mali kancelárie všetky noviny, volali Burma Road. Tam sa nachádzali v centre moci, mimo dosahu šéfredaktora spravodajstva.
„Nenapadlo ti len tak náhodou, že by sme možno mali záujem o prvý veľký rozhovor s istým mimoriadne ambicióznym pánom menom Alexander Kingsley?“
„Skúšali sme to Ross. Vieš, že sme to skúšali.“
„No tak prečo sa nám to potom, dopekla, nepodarilo? Nazdával som sa, že vašou úlohou je zblížiť sa s ním. Lenže vy ste tam úplne neschopní.“
„Downing Street vytočil článok o penziách, tak ten rozhovor dali Timesom, nie nám.“ Článok s obrovským titulkom vyšiel na úvodnej strane londýnskeho denníka Post a jeho úlohou bolo odlákať čitateľov od konkurencie. Ross z neho doteraz mával nočné mory.
„Dopekla.“ Na chvíľu sa odmlčal a rozmýšľal, ako to tým darebákom na Downing Street vráti. „Aj tak to nestačí.“
Politický spravodajca vycítil príležitosť.
„Sarah práve napísala dobrý článok o poradcoch na ministerstve obrany.“
Ross zaváhal. Ak ste mu dali nádej, nechal vás žiť. Poradca − presnejšie špeciálny poradca ministra obrany − by azda stál za pozornosť.
„Zistila veľké veci o tom novom lietadle,“ pokračoval redaktor.
Keby si Ross dennodenne neporadil s takýmito situáciami, nebol by v Poste vydržal toľké roky a nemal by na starosti pokrývanie celého politického diania.
„Dobre. Dobre.“ Editorovi spravodajstva svitla nádej. „Ale tento týždeň nás predbehli už trikrát, a to je ešte len utorok… Čo teda povedal o dodacích časoch?“
Ross ešte chvíľu počúval.
„Dobre. Na dolnú časť titulky to postačí. A ľuďom na Downing Street povedz, že si počkám na príležitosť. Pomsta je totiž nakoniec vždy sladká. Nie, nehovor im to. Odkáž im, že pomsta je ako hostina. Najem sa tam do prasknutia.“
Tresol slúchadlom, kríza sa však skončila.
Casey, ktorá mu stála za chrbtom, zakopla o stôl redaktora z oddelenia zločinov a na zem sa zosypala hŕba papierov.
„Casey…“ Redaktor sa vrhol na svoje papiere.
„Nudím sa,“ zamrmlala a odkráčala. „Nudím, nudím, nudím.“

Casey Benedictová patrila medzi investigatívne reportérky. Bola medzi nimi azda aj hviezdou, ale nikto to nikdy nepovedal nahlas, určite nie v redakcii.
Teraz Casey kráčala po redakcii denníka Post, prechádzala pomedzi dlhé rady stolov. Politicky sa Post nachádzal niekde medzi The Times a Telegraphom. Udržiaval si mienkotvornú reputáciu, ale na internete občas konkuroval bulvárnym novinám.
Pod dravým Rossovým vedením bola cela redakcia hrdá na to, ako agresívne k témam pristupuje.
„Dostaňte tých hajzlov. Dostaňte ich. Chcem ich vidieť na kolenách.“
Novinári Postu každý deň vyrážali na Fleet Street a hľadali niekoho, s kým by sa mohli dostať do konfliktu. Ich publikum sa zmietalo medzi zhrozením z toho, aké metódy používali, a závislosťou od správ, ktoré prinášali.
No vždy to boli preteky o prvenstvo. Víťazstvo, víťazstvo, víťazstvo za každú cenu.
Casey po kariérnom rebríčku v redakcii stúpala postupne. Začala ako pomocná redaktorka spravodajstva a varila Rossovi kávu.
„Pol na pol káva a horúca voda.“
„Zabije ťa to.“
„Je mi to jedno.“
Keď si na to teraz spomenula, prekvapovalo ju, že to vôbec prežila.
Vedenie novín pristupovalo k redakcii darwinovským spôsobom a jej sa podarilo prežiť, lebo mala šťastie a zároveň sa nachádzala v zúfalej situácii.
Pokúsili sa ju zlomiť, a keď sa im to nepodarilo, naveľa jej dali prácu. Najprv po celej krajine, potom po celom svete.
Afganistan. Vyčerpaní vojaci a nekonečná vojna. Ozveny sirény nad základňou postavenou uprostred ničoho. Tá ozvena sa ozývala vždy vtedy, keď kdesi za ostnatým drôtom došlo ku kontaktu. Tá siréna − najhorší zvuk. Všetci čakajú na helikoptéru, ktorá ich rýchlo dostane naspäť na základňu, do improvizovanej nemocnice. A Casey, ktorá čaká na to, kedy naťuká zopár zúfalých slov. Kedy ich skrášli tak, až budú nakoniec opisovať krásu, ktorá v skutočnosti neexistuje.
Wrexham. Veľká a vlhká miestnosť, v ktorej sa hráva bingo. Čakanie na manželku predsedu vlády, ktorá má pred niekoľkými waleskými dôchodcami predniesť horlivú reč. Miestnosť plná osemdesiatročných starcov a stareniek. Zúria, lebo ich niekto hoci len na chvíľu vyrušil od hrania tej nekonečnej hry. Manželka, hanblivá a zahanbená. Nemôže sa dočkať, kedy sa to skončí. Onedlho sa jej to splnilo.
Kazachstan. Lietadlo plné Britov, ktoré narazilo do mrazivej steny akéhosi končiara. Tričká a topánky, slnečné okuliare a knihy roztrúsené po skalách. Márna snaha na chvíľu si predstaviť ten náhly pád. Ten zmätok a výkriky. Písanie článku, jeho odloženie.
Spolu so slzami a s hnevom, s katastrofami a so smrťou.
Casey bola vždy pri tom, vždy to všetko prekladala do slov, ktoré potom v redakcii upravovali, až sa nakoniec ocitli na internete a na titulnej strane udierali do očí. Svietili na čitateľov, kým tí raňajkovali; vyrušovali ich, kým poobede popíjali čaj. A tak sa ľudia v kanceláriách pri kávovaroch rozprávali o tom, aké to je hrozné, no uznajte, a kým čakali na vriacu vodu, žartovali o nadpisoch.
Casey mala dvadsaťosem rokov a nikdy nevedela, kde nakoniec večer skloní hlavu. V redakcii mala pod stolom hotový šatník − nielen teplé vetrovky, ale aj ľahké šaty do horúceho počasia.
Tokio. Jeruzalem. Buenos Aires. Washington.
Občas zistila, že sedí vo vlaku smerujúcom na letisko Heathrow bez toho, aby vôbec mala čas zamyslieť sa nad tým. Bez toho, aby si vôbec pozrela správy v mobile a zistila, kde sa tentoraz nachádza jej cieľ.
Šanghaj. Vancouver. Frankfurt. Dillí.
Bola vždy tam, kde sa rúcali sochy a davy ľudí oslavovali, ale aj tam, kde sa triasla zem a vybuchovali bomby.
Sydney. Bagdad. Kapské Mesto. Petrohrad.
„Idem všade tam, kde sa deje niečo zaujímavé,“ povedala raz istej priateľke. „Zachádzam do extrému.“
A potom sa zastavila. Ak totiž žijete v takomto svete, ak letíte iba na miesta, kde panuje obrovská radosť, farby žiaria a smútok je všetkým, ako sa okoliu dá vysvetliť, že po tom všetkom neexistuje návrat do každodenného života?