Iné deti žijú, pretože ona zomrela…

9.9.2020 – „…ak je to pravda, bunky mojej dcéry možno vrastajú do tiel príjemcov a menia ich… Predstavujem si, ako jej srdce v tejto chvíli bije, všité do hrude nejakého cudzieho dieťaťa. Vidím, ako do malého tela pumpuje čerstvú, čistú krv, v ktorej plávajú nepatrné čiastočky môjho dievčatka…“

Pri čítaní tohto príbehu možno aj vám napadne otázka: je možné žiť vnútri iného človeka? Novinka Dievča s cudzím srdcom od Alex Dahl, napoly Američanky, napoly Nórky, vás prekvapí a vtiahne nezvyčajným príbehom.

Hlavnou hrdinkou príbehu je Alison, ktorá má 6-ročnú dcérku Amalie.
Tá sa jedného dňa utopí.
Život  Alison sa rozbije na márne kúsky, upadne do temnoty a svoj žiaľ sa pokúša nejako – akokoľvek – prekonať. Nedarí sa, úplne sa zrúti a nie je schopná ani len usmiať sa na nevlastného syna. Nedokáže odpísať priateľom na správy, ani sa pozrieť na svojho manžela. Chce len jediné: aby sa Amalie vrátila.
Cíti vinu, no aj napriek tomu súhlasí, aby po smrti odobrali ich dcére orgány na transplantáciu.

Raz sa však náhodou dozvie, že dievča, ktoré dostalo srdce jej dcéry, býva neďaleko. Na rozdiel od Amalie má Kaia budúcnosť, hoci sa narodila s vrodenou chorobou. Je nažive, darí sa jej, pretože má Amaliino srdce. A Alison začína uvažovať, či je možné, aby jej milovaná Amalie žila nejakým spôsobom v Kajinom vnútri.
A začína plánovať. Áno, v jej hlave sa naozaj zrodí nebezpečný plán, lebo čo by ste neurobili pre svoje dieťa. Hoci je už nejaký čas po smrti?

Alex Dahl si vybrala zaujímavú tému a skvele ju rozpracovala. Pohráva sa s nami, čitateľmi, buduje príbeh ako zo života, bežné situácie, pri ktorých by vám však ani nenapadlo, že sa môžu vyvíjať inak. Výborne pracuje s emóciami a celý príbeh naberá mysteriózny nádych plný napätia.

Možno ste už niekedy počuli o tzv. bunkovej pamäti.
Niektorí tomu veria, odborníci však tvrdia, že je to len špekulatívna teória. Tvrdenie, že bunky ľudského tela obsahujú stopy našej osobnosti, vkusu a zážitkov, nezávisle od buď genetického kódu alebo od mozgových buniek. „Myšlienka, že sa transplantovaním orgánov prenášajú zakódované životné zážitky je nepredstaviteľná,“ tvrdí Dr. John Schroeder zo Stanford Medical Center.
Aj príbeh Dievča s cudzím srdcom z vydavateľstva Slovenský spisovateľ je preto len fikciou, ktorá však kladie zaujímavé otázky a poukazuje na to, čo všetko sme schopní urobiť pre svojich milovaných blízkych… aj keď sú už po smrti.
Alex Dahl vzbudila vo svete veľký záujem trilerom Chlapec pri dverách. Kniha vyšla vlani aj v slovenčine a teraz tu teda máme nový príbeh Dievča s cudzím srdcom, ktorý sa určite oplatí prečítať.

Začítajte sa do úryvku:

Alison

STÁLE SA BUDÍM, TEDA AK VÔBEC ZASPÍM. Budík premieta presný čas na stenu pri Sindreho strane postele a ja ležím a hľadím na blikajúce dve bodky medzi číslicami. Sú dve preč, ráno, a Sindre tu nie je. Keď som zaspala, bol pri mne. Aspoň si myslím. Vytiahnem ruku spod teplej periny a pohladím chladnú plachtu na mieste, kde by mal ležať môj manžel.
To isté sa stalo aj pred niekoľkými dňami. V noci som sa strhla zo spánku, sen som si ani nezapamätala, a zrazu som sa ocitla v tmavej, tichej spálni. Potme som sa snažila zaostriť na Sindreho mohutnú siluetu — nechcela som k nemu natiahnuť ruku, aby si náhodou nemyslel, že niečo potrebujem; nedokázala by som zniesť dotyk jeho teplých, starostlivých rúk. Až po chvíli som si uvedomila, že tam nie je. Vyšla som z postele, sadla som si na podobločnicu a zahľadela sa na les a svetlá mesta za ním, ktoré stúpali po úbočiach, po kopcoch až ku hviezdam. Na to, že bol začiatok októbra, v noci sa nezvyčajne ochladilo a nad jazerom Tryvann nízko visel do oranžova sfarbený mesiac. Aspoňže tam Sindre nie je — aspoň na chvíľku nemusím predstierať, že spím.
Už som sa chystala vrátiť do postele, keď som zbadala, že priamo oproti domu sa pri štrkovej cestičke medzi stromami čosi hýbe. Keď z lesa vyšiel Sindre v bledomodrej košeli, nedbalo zakasanej do nohavíc, a v drahých kožených mokasínach, vzdialila som sa od okna.
Hruď mal špinavú od hliny a v úzkom priestore medzi domom a autom krátko zastal, akoby sa nevedel rozhodnúť, či sa má vrátiť dnu, alebo nasadnúť a odísť. Zdvihol hlavu k nášmu oknu na prvom poschodí a až vtedy som uvidela jeho tvár, zvraštenú v nezadržateľnej grimase, ktorá ju takmer úplne zmenila. Keby ten muž stojaci pred naším domom nebol oblečený ako môj manžel, neviem, či by som ho spoznala.
Išiel von aj dnes v noci? Vstanem a chvíľu stojím pri okne. Noc je búrlivá, oblohu pokrývajú ťažké sivé mraky, mrholí a lístím v záhrade šuchorí svieži vetrík. Na konci nášho trávnika sa nehybne črtá les, stúpa z neho hmla a jej priesvitné prstence sa rozplývajú vo vetre.
Mohlo by byť príjemné vojsť do lesa, počúvať, ako pod nápormi vetra praskajú konáre, nechať nočný chlad, aby mi prenikol telom, a hlboko vdychovať vlhký vzduch. Možno by to aspoň na chvíľu zmiernilo pálenie vnútri.
Zaostrím na miesto, odkiaľ sa naposledy vynoril Sindre, no teraz, keď nesvieti mesiac, nedokážem rozlíšiť obrysy človeka od stromov, ani keby stál priamo tam. Mohol by byť rovno pred mnou, hľadieť na mňa a nevidela by som ho.
Podídem k dverám, chvíľu načúvam, potom ich odchýlim. V tomto dome je zriedkakedy ticho — ani čo by zo stien vychádzalo slabé bzučanie ako podtón ku všetkým ostatným zvukom našej rodiny. Dnes v noci však nič nebzučí. Zastanem na odpočívadle, oči ma pri svetle stropných svietidiel pália a snažím sa zachytiť chlácholivý šum alebo upokojujúce náznaky prítomnosti obyvateľov domu, no nič nepočujem. Rýchlo pozriem na dvere do Amaliinej izby a zaplaví ma neovládateľná hrôza z toho, čo je za nimi. V bruchu zacítim pálenie, akoby sa v nespočetných tmavých chodbičkách v mojich útrobách prudko rozhoreli malé plamienky. Pritisnem si ruku na brucho a prinútim sa odvrátiť zrak od Amaliiných dverí. Rozmýšľam, čo by som mohla počítať, no napadnú mi len schody. Sedemnásť. Sedemnásť schodov, to zvládnem. Zídem dolu, napijem sa a potom sa vrátim hore, prejdem popri Oliverovej izbe a popri Amaliinej izbe len tak, akoby nič. Zvládnem to, už som to zvládla aj predtým, jednoducho mám zlú noc, to je všetko. Keď sa vrátim hore, môžem si vziať tabletku z nočného stolíka, a hoci po nej nezaspím skutočným spánkom, aspoň si odpočiniem v tuhom, bezsennom bezvedomí.

Milan Buno, knižný publicista

Informačný servis