AFTER sa končí! Piaty diel Pred nami

21.1.2020 – Po piatich rokoch je tu definitívny záver série s názvom After – Pred nami.
Nevinná kráska a potetovaný búrlivák.
Tessa a Hardin.
Ich vzťah bol viac ako turbulentný. Spočiatku šlo o hru, no postupne sa Tessa stala celým Hardinovým svetom a oboch ich prevalcovala skutočná, nespútaná láska. Pripomínala smršť, ktorá so sebou strhávala všetkých naokolo. Hardin balansoval na hrane krutosti, Tessa trpela. Lenže správanie človeka pochopíme až vtedy, keď zistíme, čo mu predchádzalo. Zrazu sa všetko javí inak. A Hardin je toho dôkazom. Naozaj sa ich vzťah nemohol zaobísť bez sĺz?

Posledný diel série After – Pred nami odkrýva, čo sa udialo predtým, ako Hardin stretol Tessu, ale aj čo sa odohralo potom. Úplne zmení váš pohľad na hĺbavého chlapca aj anjela, ktorý sa doňho zamiloval, a na ich divokú #hessa romancu.

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:

Anna Toddová vystriedala rôzne zamestnania,  predávala kozmetiku a pracovala aj na daňovom úrade. Odjakživa bola náruživá čitateľka, milovníčka chlapčenských hudobných skupín a romancí. Vďaka svojej spisovateľskej prvotine našla spôsob, ako spojiť všetky koníčky a svoje sny pretaviť do skutočnosti.

Jej román After – Bozk si na Wattpade, sociálnej sieti pre čitateľov a spisovateľov, prečítala neuveriteľná miliarda ľudí a stal sa jednou z najdiskutovanejších internetových kníh všetkých čias. Anna sa pri písaní inšpirovala členom úspešnej britskej chlapčenskej skupiny One Directon Harrym Stylesom a vytvorila tak jednu z najfamóznejších fanúšikovských fikcií. Prvý diel sa už právom dočkal filmového spracovania a usilovne sa pracuje na druhom.
Celá séria vyšla v slovenčine vo vydavateľstve Ikar.

Začítajte sa do novinky After – Pred nami:

Prvý deň zimného semestra je na pozorovanie ľudí najlepší. Toľko idiotov pobehuje po chodbách ako splašené kurčatá a toľko dievčat vo svojom obľúbenom oblečení sa zúfalo snaží upútať pozornosť chlapov.
Rovnaký cyklus na každej univerzite po celom svete. No ja som sa ocitol práve na Washington Central University. Celkom sa mi tu však páčilo: štúdium bolo ľahké a profesori ma nesúdili. Napriek nezáujmu som dosahoval uspokojivé výsledky. Keby som sa „viac angažoval“, mohol by som ich mať ešte lepšie, ale nemal som čas ani energiu na to, aby som bol posadnutý známkami, sylabami alebo čímkoľvek, čím treba byť posadnutý. Nebol som taký hlúpy, ako si o mne profesori zvyčajne mysleli. Mohol som vymeškať aj celý týždeň, aj tak som mal zo skúšky áčko. Naučil som sa, že ak budem mať dobré známky, nechajú ma na pokoji.
Pri vchode do Student Union sa odohrávalo najlepšie divadlo. Sedieť tam a pozorovať plačúcich rodičov bola moja najobľúbenejšia aktivita. Bolo to zábavné, pretože moja mama sa nemohla dočkať, až sa ma zbaví, a niektorí tunajší rodičia sa správali, akoby im išli odťať ruky, keď ich deti – podotýkam, dospelé deti – odídu na výšku. Mali by byť šťastní, že ich deti niečo robia so svojím životom, a nie smokliť ako fagani. Keby sa prešli po londýnskej štvrti, v ktorej som býval, pobozkali by zem pred Washington Central University za to, že poskytla ich deťom šancu na dobrý život.
Žena s obrovskými silikónmi a vybielenými vlasmi objímala synáčika v košieľke a ja som sa uškŕňal nad tým, keď začal plakať mame na pleci. Posero. Jeho otec stál bokom, ďalej od tej dramatickej scénky, tu a tam pozrel na svoje drahé hodinky a čakal, kedy jeho syn a žena prestanú fňukať.
Nedokázal som si predstaviť, aké je mať rodičov, ktorí by mnou boli posadnutí. Moja mama sa snažila. Keď nepracovala od rána do večera, kedy ma nechávala napospas sebe samému, robila všetko preto, aby zaplnila miesto po mojom nahovno otcovi. Robila všetko, čo bolo v jej silách, ale nikto nedokáže napraviť také veľké škody, aké napáchal. A ja som sa jej pomoci bránil. Nechcel som a nechcem ju prijať. Od nej ani od nikoho iného.
„Ahoj, kámo.“ Za stôl oproti mne si sadol Nate a vytiahol z vrecka cigaretu. „Čo plánuješ na večer?“ opýtal sa a prešiel palcom po koliesku zapaľovača.
Mykol som plecom a vytiahol mobil z vrecka, aby som skontroloval čas. „Neviem, mám sa stretnúť so Steph u nej v izbe.“
Kým fajčil, presvedčil ma, aby sme šli od Student Union k Steph pešo. Nebolo to ďaleko, asi pätnásť minút chôdze, ale radšej by som šiel autom, ako sa predierať cez davy nadšených detičiek vyobliekaných v najlepšom oblečku.
Kým sme prešli k intráku, Nate bľabotal o víkendovej párty. Vždy to bolo rovnaké. Každý víkend. Tak z čoho sa tak vytešoval?
Pre mňa to bolo vždy to isté. Tá istá skupinka priateľov, to isté množstvo sexu, rovnaké kraviny len v iný deň.
Práve som chcel vbehnúť do jej izby, keď ma Nate zastavil. „Mali by sme zaklopať. Zabudol si, ako sa naposledy naštvala?“
V duchu som sa zasmial. Kdeže, na to nikdy nezabudnem. Stalo sa to minulý semester. Vošiel som jej do izby bez zaklopania a našiel ju na kolenách pred nejakým debilom. Nazval som ho debil, pretože… nuž, pretože mal na nohách žabky. Chlap v žabkách bol u mňa automaticky debil. On sa hanbil a Steph zúrila. A kým sa on snažil vykĺznuť von z izby, ona po mne hodila každú vec, ktorú mala poruke.
Smial som sa na tom celý týždeň. Vlastne doteraz som si z nej pre to uťahoval.
Prestal som sa chechtať, až keď zakričala, že máme vojsť.
A keď sme tak urobili, privítal nás pohľad na blond chalana vo svetríku uprostred Stephinej izby. Steph stála medzi Natom a mnou a hľadela na prišelcov s pobavením v očiach. Chvíľu mi trvalo, kým som si všimol aj napäto pôsobiacu ženu a mladšie dievča. Tá žena bola sexi… prezrel som si ju od hlavy po päty: vysoká, dlhé blond vlasy, dobré kozy.
„Hej, ty si spolubývajúca Steph?“ opýtal sa Nate a ja som si konečne poriadne prezrel aj dievča.
Ani ono nevyzeralo zle: našpúlené pery, dlhé blond vlasy. To bolo všetko, čo som mohol zhodnotiť, pretože tá pipka mala na sebe veci asi trikrát väčšej veľkosti. Pri sukni až po zem som sa zamračil. Už z prvého pohľadu mi bolo jasné, že pre toto dievča nebude výška prechádzka ružovou záhradou.
Ďalší dôkaz môjho tvrdenia: zízala si na nohy. Bola pekelne nervózna. Čo to s ňou je?
„Ehm… hej. Volám sa Tessa,“ zamrmlala mimoriadne tichým hláskom.
Pozrel som sa na Steph. Neúprimne sa usmiala a sadla si na svoju posteľ, pričom neodtŕhala pohľad od dievčaťa.
Nate zareagoval úsmevom, z nás dvoch bol vždy on ten milší. „Ja som Nate. Nebuď taká nervózna.“
Ja som nemal záujem o zdvorilostné reči s nejakou sivou myškou. Zízala na Nata s vypúlenými očami a on sa načiahol, aby ju chytil za plece.
„Bude sa ti tu páčiť,“ dodal.
Ako vždy, plná huba sračiek.
Stephina spolubývajúca vydesene prešla pohľadom po plagátoch kapiel na stene. Nemohla sa od Steph viac líšiť. Tichá, krotká a očividne vystrašená z celého sveta. Mala šťastie, že som mal dobrú náladu, inak by som sa postaral o to, aby sa cítila ešte nepríjemnejšie.
„Som pripravená, chalani,“ vyhlásila Steph a vyskočila z postele. Prehodila si cez plece kabelku a vykročila k dverám. Blondiak – pravdepodobne brat spolubývajúcej – na mňa zízal a ja som zazrel jeho smerom.
„Uvidíme sa, Tessa.“ Nate zamával dievčaťu a ja som si všimol, že aj na mňa zíza. Pohľadom mi skĺzla z pírsingu na obočí na krúžok na spodnej pere, potom z pravej ruky na ľavú a späť. Chalan a žena takisto.
Čo je? Nikdy ste nevideli tetovanie? Najradšej by som na nich zrúkol, ale mal som pocit, že jej mama nie je taká milá, ako vyzerá, tak som sa radšej správal slušne. Zatiaľ.
Len čo sme vyšli na chodbu, začuli sme ženu jačať: „Zoženieme ti inú izbu!“
Steph vybuchla do smiechu a ja s Natom sme sa k nej pridali.

Milan Buno, knižný publicista

Inzercia