Konflikty, ktoré ohrozujú našu budúcnosť!

9.10.2019 – „Dômyselný, odborne napísaný a seriózny pohľad na medzinárodné konflikty, ktoré ohrozujú budúcnosť sveta,“ napísal Washington Post o novej knihe Fredericka Forsytha.
Triler Líška je príbeh o mladom 18-ročnom kybernetickom géniovi, ktorého Briti využívali na rôzne akcie. Získal kódy hlavnej jadrovej databázy Iránu, čo sa dovtedy nikomu nepodarilo. Zaplietol sa do problematiky energetickej sebestačnosti Európy voči Rusku…
Vstúpte do sveta technologickej a kybernetickej špionáže. Je pútavý a atraktívny, spletitý a hlavne nebezpečný, ak sa dostane do nesprávnych rúk.
Forsyth ponúka na pozadí príbehu aj akúsi analýzu súčasných geopolitických problémov, incidentov a možných dopadov.

Väčšina zbraní funguje na pokyn človeka.
Väčšinu zbraní vieme kontrolovať.
Ale čo ak najnebezpečnejšia zbraň na svete nie je riadená strela ani utajená ponorka či počítačový program?
Čo ak je to osemnásťročný mládenec s mimoriadnymi rozumovými schopnosťami, ktorý dokáže preniknúť do najsofistikovanejších bezpečnostných služieb na zemi a manipulovať so zbraňami tak, že sa obrátia proti samotným superveľmociam?
Aká je jeho cena? A čo všetko  by ste urobili, aby ste sa ho zmocnili?

V trileri Líška ide o preteky s časom po celej zemeguli s cieľom nájsť a chytiť – alebo kryť a zachrániť –, aby sa zmenila rovnováha svetových mocností. Čokoľvek sa stane, Líška sa nesmie dostať do nesprávnych rúk, lebo môže prísť niečo, čo si nevieme ani predstaviť.

Frederick Forsyth je bývalý pilot RAF a investigatívny novinár. Celosvetovo sa preslávil trilerom Šakal o fiktívnom atentáte na generála de Gaulla, ktorý charakterizuje bleskové tempo deja skombinované s unikátnymi faktografickými informáciami.
Forsyth napísal aj ďalšie romány, ktoré sa stali bestsellermi: Pomstiteľ, Afganec, Spis Odessa, Kobra, Zoznam smrti či autobiografiu Outsider.
Jeho romány preložili do mnohých svetových jazykov a niektoré z nich boli sfilmované.

Začítajte sa do novinky Líška:

Nikto ich nevidel. Nikto ich nepočul. Tak to malo byť. Vojaci špeciálnych jednotiek v čiernom neviditeľne prekĺzli tmavou nocou k domu, ich cieľu.
Vo väčšine miest a mestských centier je vždy, aj v najhlbšej noci, trochu svetla, ale na predmestí v anglickom provinčnom mestečku všetky svetlá o jednej v noci zhasínali. O druhej po polnoci tu vládla úplná tma. Sledovala ich len líška, no prirodzený pud jej radil, aby sa nezaplietla s ľudskými lovcami. Ani v jednom dome sa nesvietilo.
Narazili na dvoch chodcov, obaja boli opití po pitke s kamarátmi, trvajúcej dlho do noci. Vojaci sa stiahli do záhrady medzi kríky, splynuli s čiernou tmou, kým sa potrundžení chlapi odtackali preč.
Presne vedeli, kde sa nachádzajú, dlhé hodiny si dopodrobna naštudovali ulice aj dom. Mali k dispozícii fotografie, urobené z auta alebo z dronu. Zväčšené ich pripichli na stenu v zasadačke SAS neďaleko Herefordu a do posledného detailu si ich vryli do pamäti. Muži v ľahkej obuvi nezakopli ani sa nepotkli.
Bolo ich dvanásť, medzi nimi dvaja Američania, nasadení na príkaz tímu Spojených štátov, ktorý sídlil na veľvyslanectve v Londýne. Na operácii sa zúčastnili aj dvaja členovia britskej zložky SRR, Špeciálneho prieskumného pluku, ktorý podliehal prísnejšiemu utajeniu ako SAS a SBS, teda Špeciálnej leteckej služby a Špeciálnej námornej služby. Zodpovedné orgány sa rozhodli pre SAS, známej pod jednoduchým názvom Pluk.
Jednou z dvojice tímu SRR bola žena. Američania sa nazdávali, že tým potvrdili predpoklad rodovej rovnosti. No nebolo to tak. Prieskum ukázal, že medzi obyvateľmi sledovaného domu je jedna žena, a dokonca aj britské drsné oddiely prejavujú štipku galantnosti. Úlohou členov SRR, ktorých niekedy nazývali „Vlamači jej veličenstva“, bolo predviesť jednu z množstva svojich zdatností – utajené vniknutie.
Ich úlohou bolo vniknúť dnu a ovládnuť pozorovaný dom a jeho obyvateľov tak, aby ich nik nezbadal a nik im neušiel. Približovali sa zo všetkých strán, zároveň od záhradného plota, spredu, zozadu aj zboku, prešli cez záhradu, obkľúčili dom, pričom ich nevideli ani nepočuli susedia či iní obyvatelia.
Nik nezačul tichý škripot, keď rezačom skla s diamantovým hrotom vykrojili hladký kruh do kuchynského obloka, ani ľahké puknutie pri vyberaní okrúhleho kúska vákuovou prísavkou. Ruka v rukavici sa prestrčila cez otvor a okno otvorila. Tmavá postava preliezla cez parapet do výlevky, ticho zoskočila na zem a otvorila zadné dvere. Celá skupina vnikla dnu.
Hoci všetci si preštudovali architektonický plán založený na pozemkovom úrade v čase, keď dom stavali, použili čelovky s nočným videním pre prípad, že majiteľ nainštaloval nejaké prekážky alebo nebodaj nastražené výbušniny. Začali na prízemí, prechádzali z jednej miestnosti do druhej, aby zistili, či tam niekto nespí, či tam nie sú nástražné drôty alebo tichý alarm.
Vedúci skupiny bol po desiatich minútach spokojný a kývnutím hlavy viedol piatich mužov hore úzkym schodiskom, podľa ktorého bolo jasné, že ide o jednoduchý rodinný dom so štyrmi spálňami. Obaja Američania zostali dolu a boli čoraz zmätenejší. Oni by takéto nebezpečné teroristické hniezdo obkľúčili inak. V Spojených štátoch by sa vniknutie do domu nezaobišla bez použitia niekoľkých zásobníkov munície. Angličania sú fakt čudní.
Tí dolu počuli zhora prekvapené výkriky, ktoré však rýchlo stíchli. Po ďalších desiatich minútach šepkaných príkazov veliteľ tímu podal prvú správu. Nepoužil internet ani mobil – to by mohol niekto zachytiť -, ale staromódnu zašifrovanú vysielačku. „Cieľ obsadený,“ hlásil ticho. „Štyria obyvatelia. Počkáme do úsvitu.“ Tí, ktorí počúvali, vedeli, čo bude nasledovať. Všetko bolo vopred naplánované a nacvičené.
Dvaja Američania, členovia špeciálneho útvaru SEAL Námorníctva Spojených štátov, takisto podali hlásenie na ich veľvyslanectvo sídliace v Londýne na južnom brehu Temže.
Dôvod na „tvrdé“ obsadenie budovy bol jednoduchý. Napriek tomu, že ju týždeň tajne pozorovali, nebolo vylúčené, že sa v ňom nachádzajú ozbrojení muži. Niekto z tohto neškodne vyzerajúceho predmestského domu totiž spôsobil veľké škody obrane celého západného sveta. Za nevinne vyzerajúcou fasádou sa mohli ukrývať teroristi, fanatici či nájomní vrahovia. Pluk mal preto príkaz použiť operáciu „najhoršieho scenára“.
Ale o hodinu neskôr veliteľ tímu podal ďalšie hlásenie.
„Nebudete veriť, čo sme tu našli.“

V strohej spálni pod strechou Klubu špeciálnych jednotiek v anonymnom dome v Knightsbridgei, bohatej štvrti londýnskeho West Endu, zavčasu ráno 3. apríla 2019 zazvonil telefón. Na tretie zvonenie sa zažalo svetlo pri posteli. Spáč bol v tej chvíli bdelý a v pohotovosti, naučila ho to celoživotná prax. Švihol nohami na zem a skôr ako zdvihol telefón, mrkol na osvetlený displej. Pozrel aj na hodiny vedľa lampy. Štyri ráno. Vari tá žena nikdy nespí?
„Áno, pani premiérka.“
Osoba na druhom konci si očividne ani neľahla do postele.
„Adrian, mrzí ma, že vás o tomto čase budím. Mohli by ste prísť o deviatej? Musím privítať Američanov. Obávam sa, že budú bojovo naladení a potrebovala by som váš úsudok a vašu radu. Majú prísť o desiatej.“
„Samozrejme, pani premiérka.“
To bolo všetko, spojenie sa prerušilo. Sir Adrian Weston sa postavil a šiel do malej kúpeľne, aby sa osprchoval a oholil. O pol piatej schádzal dolu schodmi, okolo čierno zarámovaných portrétov agentov, ktorí pred mnohými rokmi odošli do nacistami okupovanej Európy a viac sa nevrátili, kývol nočnému strážnikovi za pultom a vyšiel von. Vedel o hoteli na Sloane Street, kde bola celú noc otvorená kaviareň.

Krátko pred deviatou hodinou ráno 11. septembra 2001, v jasný jesenný deň, americké dvojmotorové prúdové lietadlo pravidelného linkového letu 11 spoločnosti Amerických aerolínií z Bostonu do Los Angeles sa vynorilo z oblakov nad Manhattanom a narazilo do severnej veže Svetového obchodného centra. Vo vzduchu ho uniesli piati Arabi spolupracujúci s al-Káidou. Muž na bezpečnostnej kontrole bol Egypťan. Pomáhali mu štyria Arabi ozbrojení rezačom, premohli personál lietadla a dostali ho na palubu.
O niekoľko minút sa nad New Yorkom objavilo ďalšie lietadlo letiace priveľmi nízko. Bola to linka 175 leteckej spoločnosti United Airlines, takisto z Bostonu do Los Angeles. Aj toto lietadlo uniesli piati teroristi al-Káidy.
Amerika a onedlho celý svet neveriacky sledovali túto predpokladanú tragickú nehodu, ale zakrátko sa ukázalo, že o nič také nešlo. Druhý Boeing 767 zámerne narazil do južnej veže Obchodného centra. Oba vežiaky boli vážne poškodené v strednej časti budovy. Palivo z plných nádrží spôsobilo obrovský požiar, ktorý roztavil oceľové trámy tvoriace kostru budovy. Minútu pred desiatou sa južná veža zrútila do kopy rozžeravených trosiek a o pol hodinu nato spadla aj severná veža.
O deviatej hodine a tridsiatej siedmej minúte ráno let 77 spoločnosti American Airlines z medzinárodného letiska Washington Dulles International Airport, takisto do Los Angeles, s plnými nádržami paliva, vrazilo do Pentagónu v štáte Virgínia na rieke Potomac. Aj toto lietadlo uniesli piati Arabi.
Na palube štvrtého lietadla spoločnosti United Airlines 93 z Newarku do San Francisca, ktoré takisto uniesli teroristi, sa pasažieri vzbúrili a pokúsili sa únoscov premôcť, ale už bolo neskoro a stroj sa zrútil na neobývanú časť Pensylvánie.
V ten deň, dodnes známom ako Jedenásty september, skôr ako zapadlo slnko, zahynulo takmer tritisíc Američanov a iných štátnych občanov. Boli medzi nimi posádky a cestujúci všetkých štyroch lietadiel, takmer všetci ľudia z dvoch veží Svetového obchodného centra a stodvadsaťpäť ľudí z Pentagónu, ako aj devätnásť samovražedných teroristov. Po tomto dni zostali celé Spojené štáty v šoku a traumatizované. Pretrváva to dodnes.
Keď americkú vládu postihne taký vážny úder, urobí dve veci. Dožaduje sa zásadnej odvety a investuje.
Počas ôsmich rokov vlády prezidenta Georgea W. Busha a prvých štyroch rokov vlády prezidenta Baracka Obamu USA minuli bilión dolárov na vytvorenie najväčšieho, najťažkopádnejšieho, najzložitejšieho a pravdepodobne najneefektívnejšieho národného bezpečnostného systému na svete.

Milan Buno, literárny publicista

Inzercia