Ak zistíte, prečo ju uniesol, zostane nažive!

BRATISLAVA 21. marca 2019 – Kto je za tou vražednou hrôzou? Kto pácha také kruté veci?
Paradoxne, za všetko môže stará detská kniha. Začína sa zvrátená hra a boj s časom.
Kto bude mať najpevnejšie nervy a najbystrejší rozum?
Čas smrti je nadpriemerný triler rakúskeho autora, ktorého u nás príliš nepoznáme.

„Ak v priebehu štyridsiatich ôsmich hodín zistíte, prečo som uniesol túto ženu, ostane nažive. Ak nie, umrie.“ Podobným odkazom začína sériový vrah každú svoju perverznú hru. Jednu obeť nechá vyhladovať, inú utopí v atramente, ďalšiu zaživa zabetónuje.

Mníchovská kriminálna komisárka Sabine Nemezová bezradne pátra po vysvetleniach a motíve otrasných zločinov. Až po boku svojrázneho holandského kolegu zistí, že vrahovi slúži ako predloha stará rozprávková knižka pre deti. A tá ukrýva ešte veľa nápadov, ako spôsobovať bolesť, zabíjať a unášať…

Spolu sledujú stopy vraha až do Viedne, kde sa práve  páchateľ zahráva s psychoterapeutkou Helen Bergerovou. Tentoraz si nevybral ľahkú korisť. Helen obráti celú hru proti nemu, no tesne pred odhalením jeho identity zmizne zabijak bez stopy. Vypátrať vraha však nebude vôbec jednoduché.

Píšem znalecký posudok k obom vraždám a volám ho Štyridsaťosemhodinová hádanka.
Vrah stavia voči sebe dve najbližšie osoby:
Ak v priebehu štyridsiatich ôsmich hodín prídete na to, prečo som uniesol tú či onú osobu, prežije. Ak nie, umrie.“

Andreas Gruber je rakúsky spisovateľ, ktorý za svoje knihy získal viacero prestížnych ocenení. Čas smrti je jeho prvá kniha v slovenčine, ale po prečítaní začnete pátrať po tom, kedy vyjdú ďalšie.

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:

Začítajte sa do trileru Čas smrti:

Výťah klesal s tichým bzukotom do hĺbky. Dvere sa otvorili a kabínu zalialo tlmené neónové svetlo.
Carmen utekala krížom cez prázdnu podzemnú garáž. Bože, ako nenávidela ten sivý betón a sterilné osvetlenie! Zakaždým, keď sa jej v pondelok ráno o piatej skončila nočná služba, bolo druhé podzemné podlažie ponorené do zlovestného ticha. Autá sa krčili ako číhajúce prízraky v tieňoch stĺpov a do svetla vykukovali iba ich kapoty. Široko-ďaleko nebolo živej duše. V pivnici Ústavu patológie Viedenskej univerzity sa občas ponevierali všelijakí čudáci. Carmen sa v duchu pýtala sama seba, prečo by niekto prepadával štyridsaťsedemročnú ženu. Uvažovala, či sa jej šance na pocit bezpečia s vekom zvyšujú, alebo naopak.
Zachvela sa a v bielej rovnošate zdravotnej sestry pridala do kroku. Auto mala už tri roky zaparkované na tom istom mieste s číslom U2-P58. V sekcii vyhradenej pre ženy. Lampy, ktoré tu zvyčajne aspoň blikajú, medzitým prestali svietiť úplne, a vrece s odpadkami po maliaroch opäť zakrývalo výhľad bezpečnostnej kamery. Renovačné práce mali byť hotové ešte pred Vianocami a už bol takmer koniec marca. Vari nemocnici dochádzali finančné prostriedky?
Carmen dobehla k svojmu VW Golfu a na ovládači stisla tlačidlo centrálneho uzamykania. Žlté smerovky sa prebrali k životu. V rovnakej sekunde si kútikom oka všimla tieň vysokej postavy. Ktosi rýchlo vystúpil spoza stĺpa. Skôr než sa Carmen otočila a zdvihla ruku na obranu, pocítila pichnutie na krku.
Keď znovu otvorila oči, obklopovala ju nepreniknuteľná tma. Nebola vo svojej spálni, ani u seba v byte. Nepočula tikanie hodín, necítila vôňu čerstvo opratej posteľnej bielizne. Chýbalo aj červené svetielko na videorekordéri. Namiesto toho okolo nej páchlo vlhkosťou, drevom a cementom.
Žeby stavenisko?
Inštinktívne vycítila, že neleží, ale vzpriamene stojí. Netušila, ako na to prišla. Možno vďaka slzám, ktoré jej stekali po lícach. Chcela si ich podvedome zotrieť z tváre, no ruky mala ako z olova a nedokázala nimi pohnúť. Okamžite sa jej zmocnila panika.
Čo sa to so mnou stalo?Chcela sa pohnúť, otočiť hlavu nabok, no bola úplne stuhnutá. Nohy si vôbec necítila a nebola schopná hýbať ani veľkým palcom. Akoby ich ani nemala.
„Haló!“ zachrčala.
Jej hlas sa odrazil od stien. Znel ako ozvena v hrobke, no tlmená. Bolo to zvláštne. Prehlušovalo ju dokonca aj bublanie krvi v jej žilách. Spomenula si na dovolenku v Chorvátsku, kde si ako malé dievča priložila k uchu mušľu a počúvala šumenie mora.
Privrela oči. Aký podivuhodný zápach! Kamenný a zemitý puch mal v sebe náznak kadidla. Šialené!
Jazykom si prešla po perách. Pocítila drapľavý prach. Prehltla ho. Chutil kyslasto. Vzápätí ju naplo na vracanie. Začala vypľúvať žlč a tá jej stekala po brade.
Čo sa to, preboha, stalo?Nebola schopná poriadne si odpľuť, ani otočiť či skloniť hlavu. Tvár jej zvieralo čosi tvrdé a ostré. Aj dýchať bolo pre ňu namáhavé, akoby jej hrudník zvieral železný korzet.
„Haló!“
Dočerta! Dúfala, že je to iba zlý sen. Často takto utešovala svoje deti, keď sa im v noci prisnilo čosi nepríjemné. Spi ďalej, zlatko, bol to iba zlý sen! Mamička je pri tebe. Dnes už bývajú samy.
Toto sa však dialo naozaj. Pachuť v ústach bola priveľmi skutočná, aj škrabanie v hrdle. Bodavá bolesť v lebečnej klenbe bola ostrá a silnela každým pokusom o pohyb.
Aký je dnes deň?Och, ako rada by si pomasírovala spánky. Zvyčajne to pomáhalo pri myslení. Prečo nemôže hýbať rukami? Prsty mala také meravé, akoby jej v nich niekto narušil všetky nervy.
Sústreď sa! Čo si pamätáš ako posledné? Odrazu sa jej rozjasnilo. Podzemná garáž! Chlapík za stĺpom! Bodnutie do krku! Potom všetko vybledlo.
„Pomóc!“ S búšiacim srdcom si všimla, že už nekričí iba haló, ale aj o pomoc. Vykrikovala čoraz hlasnejšie, kým jej pri tlaku v hrudníku stačil dych.
Konečne ju ktosi začul.
Cez škáru pod dverami hneď vedľa nej prenikol svetelný lúč. Bol však prislabý, aby osvetlil miestnosť a aby Carmen videla okolo seba aspoň niečo. Začula kroky. Pomalé, ľahostajné. Niekto schádzal dolu schodmi.
Carmen sa inštinktívne pustila do rátania. Napočítala šestnásť schodov, čo znamenalo, že bola asi o poschodie nižšie.
Nižšie ako čo?„Pomóc!“ zvrieskla opäť.
V zámke na dverách zahrkotal kľúč. Potom zarinčala reťaz.
Bol to dobrý nápad kričať o pomoc práve teraz? Možno s tým mala počkať, kým sa prestane cítiť ako ochrnutá. Možno by potom pohľadom našla nejaký spôsob úniku alebo azda aj zbraň. Srdce jej šlo vyskočiť z hrude. Určite sa k nej práve dobýja ten sviniar, ktorý jej čosi pichol do krku!
Hrubé kovové dvere sa otvorili a miestnosť zalialo svetlo. Na chvíľu ju oslepilo. Muž mal na hlave čelovú lampu. Carmen prižmúrila oči, no rozoznala iba jeho štíhle telo od pása dolu. Oblečené mal sivé nohavice a obuté pracovné topánky. Bol to vôbec muž?
„Kto ste?“ vydýchla.
Aká hlúpa otázka, uvedomila si vzápätí. Ten darebák jej určite neodpovie. Priblížil sa k nej a pod podrážkami mu zaškrípal štrk. Carmen si okamžite vybavila zápach na stavenisku. Žeby bola v pivnici nejakej hrubej stavby? Alebo je stále v podzemnej garáži v budove patológie? Nie, určite nebola v nemocnici. Tam nikdy nezacítila vôňu kadidla.
„Čo odo mňa chcete?“
Chlap stále mlčal. Carmen bola presvedčená, že odpoveď sa čoskoro dozvie. Ten muž ju tam predsa nemôže držať naveky. Čoskoro bude schopná znovu pohnúť rukami aj nohami. Potom nech ho ochraňuje sám pánboh. Nech už s ňou má akékoľvek plány, nemieni mu to dovoliť. Zúrila už pri predstave, že ju zbabelo napadol odzadu. Len čo bude môcť, otrieska mu o hlavu najbližší predmet, ktorý schytí do rúk.
Chlapík odrazu otvoril ústa. Hlas mal skreslený, akoby mu čosi poškodilo hrtan alebo priedušnicu.
„Vpichol som ti anestetikum…“
Ani netušíš, čo s tebou spravím, len čo sa hoci len na chvíľku otočíš chrbtom, kamoš. Vybral si si nesprávnu obeť!„… a liek na uvoľnenie svalov.“
Nepridal nijaké vysvetlenie. Ani nebolo treba. Podľa oblečenia mu bolo jasné, že Carmen je sestrička. Menovka na blúzke navyše dokazovala, že pracuje na oddelení gynekopatológie.
„Musíš to však zvládnuť bez analgetík.“ V hlase nemal nijakú emóciu, akoby ho vysvetľovanie nudilo. Carmen znovu oslepila čelová lampa. Tentoraz na dlhšie. Bolo jasné, že pozorne sleduje jej reakciu.
Z desiatok otázok, ktoré sa jej tlačili do hlavy, ju najviac zaujímala jediná – prečo pred ňou skrýva tvár? Pozná ho? Možno ani nemá v pláne zabiť ju. Pri tej myšlienke sa trochu uvoľnila. Niečo s ňou však zrejme zamýšľa. Nech to bolo čokoľvek, Carmen ho mienila zabiť ako prvá, skôr než jej stihne niečo spraviť on. Na chvíľu uvažovala, či by bola niečoho takého vôbec schopná. Nezaváhala však ani na sekundu. Bol vari nejaký rozdiel medzi asistovaním šéfovi pri pitve, keď skalpelom rozrezávala telá mŕtvol od hrudníka až po pupok, a bodnutím nejakého klinca či tupého pera do obličky alebo pľúc chlapíka pred sebou? Keby sa pred ňou chrapľavo zvíjal, ani by ju netrápilo svedomie.
Vybral si si nesprávnu obeť! Tá mladá blondínka zo sekretariátu by bola lepšia. „Počúvaš ma?“ zadunel jeho plechový hlas. Carmen to rozzúrilo ešte viac. Neodpovedala. Samozrejme, že ho počúvala. Vnímala každé prekliate slovo. Anestetiká, lieky na uvoľnenie svalov a analgetiká sa zvyčajne používajú pred operáciami, aby dostali pacientov do bezvedomia, znemožnili im pohyb a zablokovali vnímanie bolesti. Analgetiká sa pridávajú zvyčajne neskôr, podľa potreby, no na to sa tento sviniar podľa vlastných slov vykašľal. Carmen však okrem silnej migrény nemala iné bolesti. Aké s ňou mal, dočerta, plány?
Odrazu sa k nej priblížil, akoby jej čítal myšlienky. V očiach ju pálilo svetlo jeho čelovky. „Obete požiaru umierajú zvyčajne na zlyhanie bunkového dýchania, len čo zhoria viac ako dve tretiny pokožky. Aby sa ti to nestalo, dlane aj chodidlá máš omotané vrecami na odpadky. Obliekol som ti staré jachtárske nohavice a pršiplášť.“
Carmenina hlava prestala pracovať. Neznámy si okamžite získal jej pozornosť.
„Šaty síce nie sú priedušné, ale sú aspoň vodoodolné. Zabránia poleptaniu pokožky cementom.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Teda aspoň na najdôležitejších miestach.“
O čom to ten človek hovorí, dopekla? Carmen sa pokúsila pohnúť prstami, otočiť hlavou a zakloniť ju, no bezúspešne.
„Po čase sa však dostaví svrbenie z nahromadeného potu, rozmnožia sa plesne a parazity. Dúfam, že máš dobrú imunitu a nepotrebuješ brať pravidelne lieky. Tie tu dolu totiž nedostaneš. Nemáš nijaký voľný žilový prístup.“
Carmen brala každý deň tabletky na tlak, okrem toho nič iné. Prehltla horkú pachuť žlče a všimla si, ako jej čoraz silnejšie zviera hrudný kôš. „Čo…?“ zachripela.
Muž zareagoval bezcitným tónom. „Zaujal som ťa konečne?“
Carmen neodpovedala. Nič z toho nedávalo zmysel. Nedal jej však ani na chvíľu možnosť jasne uvažovať.
„Postarám sa, aby si neumrela na otravu obličiek.“
Prečo by mala umrieť na otravu obličiek? Ten človek vypúšťal z úst termíny, ktoré používali iba lekári a nemocničný personál. Carmen premýšľala, či ho náhodou nepozná z patológie alebo iného ústavu. Oddelenia sa často kontaktovali. Možno patril medzi desaťtisíc zamestnancov Všeobecnej viedenskej nemocnice a už niekedy predtým jej prišiel do cesty.
Koľko času prešlo, odkedy jej pichol to anestetikum? Osem hodín? V nemocnici sa po nej už určite zháňajú.
„Vieš…“ Spravil ďalší krok k nej a sklonil hlavu. Svetlo baterky zasvietilo na zem. „Obe tieto hadičky zabraňujú spätnému vzdutiu. Každý druhý deň ti prinesiem nejaké jedlo a čosi na pitie.“
Srdce jej na sekundu prestalo biť. Chcela pohnúť hlavu, no nešlo to. Kútikom oka zbadala, ako strčil do kovového vedra koniec plastovej hadice, ktorú držal medzi prstami.
„Jednej bolesti ťa však zbaviť nemôžem.“ Zhlboka sa nadýchol. Carmen vycítila v jeho hlase vzrušenie, akoby na ten okamih čakal veľmi dlho. „Neviem, kedy nastúpi ankylóza, ale podľa mňa ti kĺby stuhnú čo nevidieť. Skostnatie ti chrbtica, nechty vrastú naspäť do tkaniva. Nič z toho však už nebudeš vnímať.“ Znel, akoby sa usmieval. „Klaustrofóbia a stres ťa totiž privedú do šialenstva oveľa skôr.“

Milan Buno, literárny publicista