Sleduj ma. Na každom kroku…

BRATISLAVA 25. apríla 2018 – Tessin svet je veľmi malý. Pre chorobu zvanú agorafóbia, strach z voľných priestranstiev, nevychádza z izby. Jediný únik z nepeknej reality pre ňu predstavuje jej idol, popový spevák Eric Thorn. Keď píše tweety svojim fanúšičkám, Tessa má pocit, ako by sa prihováral priamo jej.

Eric má zo svojich posadnutých fanúšičiek strach. Uctievanie jeho osoby sa mu zdá prehnané. A fakt, že ich v tom jeho nahrávacia spoločnosť podporuje, mu vôbec nepomáha.

Keď rukou fanúšičky príde o život iný mladý spevák, Eric pochopí, že je čas konať. Rozhodne sa zničiť svoj dokonalý obraz na Twitteri a začne od najvernejších priaznivcov. No jeho plán znepriateliť si používateľku @TessaSrdceEric skončí fiaskom a neočakávaným vzťahom, ktorý je hlbší, v aký by sa vôbec odvážil dúfať. A keď sa tí dvaja stretnú naživo, všetko naberie nečakaný spád…

Novinka Sleduj ma je príbeh o mladých, pre ktorých sú online vzťahy neoddeliteľnou súčasťou každodenného života. Občas sa však môžu vymknúť spod kontroly. Vedú do slepej uličky a my si ani neuvedomíme, že robíme chybu. Niekedy je príliš neskoro…

Autorka A.V.Geigerová je epidemiologička, ktorá trávi priveľa času na sociálnych sieťach. Cez deň študuje psychické a reprodukčné zdravie žien. V noci sa venuje fanúšikovaniu, sledovaniu ľudí na Twitteri.

Začítajte sa do novinky Sleduj ma:

„Nie si posadnutá. Je to projekcia.“
„Projekcia?“ Tessa vyzrela spoza hustých dlhých hnedých vĺn, ktoré si poslednú polhodinu stále zaplietala a rozplietala. Neisto sa zadívala na svoju psychoterapeutku, doktorku Reganovú, ktorá sedela na opačnej strane miestnosti.
„Je to veľmi častý obranný mechanizmus,“ vysvetlila doktorka Reganová. Tón jej hlasu, ako zvyčajne, neprezrádzal nijakú emóciu – bola ako ľudský ekvivalent generátora šumu –, no zatiaľ čo rozprávala, znepokojivo sa ošívala. Sedela na nízkom ružovom sedacom vaku s nohami prekríženými v členkoch v snahe zachovať si profesionálne vystupovanie. Za normálnych okolností sa s klientmi stretávala len vo svojej kancelárii, no kvôli Tesse urobila výnimku.
Tessa skĺzla pohľadom na pančuchy staršej ženy, nazberané na kolenách, a neubránila sa obdivu. Vyžadovalo si obrovskú statočnosť znášať texaské horúčavy v silonkách. Ona sama mala na sebe len top a šortky na spanie, ktoré jej ledva zakryli vrchnú časť štíhlych stehien.
„Projekcia,“ zopakovala doktorka Reganová. „Tento termín používame vtedy, keď človek pripisuje vlastné myšlienky a pocity inej osobe, v tvojom prípade celebrite.“
„Ale ja som Erica Thorna nikdy nestretla. Nikdy som nebola ani na jeho koncerte.“
Doktorka vzala Tessin denník a prelistovala ho na začiatok. Kresby srdiečok, lesných príšer a tvárí bez očí na obale nekomentovala. Zabudni na projekciu, pomyslela si Tessa a zvraštila nos. Radšej by sa mali porozprávať o tom, prečo neznesie ani len pohľady načmáraných ľudí.
Doktorka Reganová ukázala na jeden z Tessiných prvých zápiskov. „Povedz mi o tomto. Čo ťa tak zaujalo, aby si o ňom začala písať?“
„O Ericovi?“ Tessa sa načiahla za špirálovým blokom a prebehla pohľadom popísanú stránku. „Myslím, že som pozerala TMZ. Zachytili ho, ako kráča po New Yorku s nejakou herečkou zo seriálu Roztomilé mrchy. Pochopiteľne, z toho vyvodili, že s ňou chodí.“
„Ale o tom si nepísala.“
„Samozrejme, že nie. Poznáte stránku TMZ? Podobá sa na fanúšikovskú fikciu, len ešte menej uveriteľnú.“
Doktorke vyskočilo jedno obočie, čo bolo asi najbližšie k prejavu skutočnej emócie. Prstom si posunula okuliare v kostenom ráme. „Povedz mi, čo si namiesto toho napísala.“
Tessa si pritisla kolená k hrudi. Pri spomienke na to, ako ju ten zrnitý paparacovský záber vtedy ochromil, pocítila zvláštny nepokoj. Eric a to dievča… Nevyzeral, akoby bol na rande. Ani trošku. Na videu kráčal rýchlo, ponáhľal sa a ustavične sa obzeral. Potom ho kamera ešte väčšmi priblížila. Akoby sa prenikavými modrými očami pozeral priamo do kamery. A ten výraz…
„Nevyzeral ako šťastný chalan s novou frajerkou,“ povedala Tessa terapeutke. „Aspoň podľa mňa.“
„A ako teda vyzeral?“
Tessa zavrela oči. „Ako niekto vystrašený na smrť.“
„Dobre, Tessa.“ Doktorka Reganová pochvalne prikývla. „A čo by to mohlo vypovedať o tvojom vlastnom psychickom stave?“
„Chcete povedať, že si to vymýšľam? Že to ja som vystrašená na smrť?“
Doktorka sa predklonila a zastrčila si prameň šedivejúcich vlasov za ucho.
„Je to možné,“ pripustila Tessa pomaly. „Asi je to jedna z vecí, ktorej sa bojím najviac. Kráčať po ulici v preplnenom meste s pocitom, že ma niekto prenasleduje…“
Doktorka Reganová zavrela denník. „Skvelé. Pokračuj.“
„No nebolo to po prvý raz,“ premýšľala Tessa nahlas. „Vždy keď sa pozrie priamo do kamery, vidno mu v očiach záblesk strachu.“
„Strachu z čoho?“
„Akoby sa nazdával, že ho niečo prenasleduje. Prenasleduje alebo…“ Tessa stíchla, hľadala správne slová. Pohľadom sa pristavila na obálke denníka s nakresleným sŕňaťom, bežacim ako o život. „Alebo možno loví? Neviem.“
„To je veľmi zaujímavé, Tessa.“
„Vážne? Je to zaujímavé?“ Tessa sa neubránila smiechu. Zaujímavé. Asi jeden z psychologických termínov pre prípad, keď pacient omieľa dookola to isté.
Vždy keď sa rozhodne zapísať si svoje myšlienky, skončí pri tom, že píše príbehy o Ericovi Thornovi. Zaplnila nimi už dva denníky. „Nie je to veľmi zdravé, však?“
Doktorka vytiahla žltý zápisník a rýchlo doň niečo načmárala. „Možno sa pri skúmaní vlastnej úzkosti cítiš bezpečnejšie, keď ju pripíšeš niekomu inému. Vlastne to môže byť celkom užitočné, ak vieš, čo robíš. Skús popremýšľať o tom, ako sa môžu tvoje teórie o tejto celebrite spájať s tým, čo stalo v júni.“
Tessa vydala priškrtený zvuk a kolená si pritisla k hrudi ešte silnejšie. Celý jún strávila v New Orleans na osemtýždňovom kurze kreatívneho písania. Teda mal trvať osem týždňov. Tessa však odtiaľ v polovici ušla a ukryla sa v bezpečí svojej izby. Leto sa už takmer končilo a ona ešte stále nebola pripravená rozprávať o tom, prečo vlastne ušla. „Nie… povedali ste, že nemusím… kým nebudem pripravená…“
„Dobre, Tessa.“ Doktorka Reganová ju upokojila gestom. „Nezabudni zhlboka dýchať. Presne tak.“
Tessa preglgla. Znovu hrozilo, že ju pochytí úzkosť, no rozhodla sa, že upriami pozornosť na to, čo ju vždy dokázalo rozptýliť. Eric. Eric Thorn. Tessa v duchu odriekala jeho meno a zhlboka sa nadychovala. Terapeutka ju učila, že má zadržať dych a počítať do päť, no ona si vynašla vlastnú relaxačnú techniku. Eric jeden… Eric dva… Eric tri… Tessa pozorovala svoj hrudník, ako sa pomaly dvíha a klesá, kým jej napätie v pleciach neustúpilo.
„Dobre, Tessa,“ zopakovala doktorka Reganová. „Budeme sa rozprávať len o Ericovi Thornovi, ak sa tak cítiš najbezpečnejšie.“
„Nechápem, prečo som si ho vybrala. Prečo práve Eric Thorn?“
„To mi povedz ty. Prečo si myslíš, že si sa zamerala práve naňho?“
Tesse vystúpila horúčava do tváre. Jeho fanúšičkou sa stala už dávno, odkedy pred pár rokmi vydal debutový album, no v poslednom čase dosiahol jej záujem oňho úplne inú úroveň. Zachádzalo to oveľa ďalej než len do príbehov v jej denníku. Vždy keď narazila na novú Ericovu fotografiu, pocítila neodolateľnú túžbu uložiť si ju do mobilu. Mala v ňom viac fotiek Erica Thorna než kohokoľvek, koho poznala v skutočnom živote. Kedysi pokrývali jeho fotky aj vyblednuté žlté steny jej izby, no zložila ich a nechala si len jeden plagát z koncertu nad posteľou.
„Neviem,“ zaváhala Tessa. „Asi preto, lebo je sexi?“ Obzrela sa ponad plece a pohľadom spočinula na známej scéne: Eric vystupuje na pódiu s elektrickou gitarou zavesenou na svalnatej hrudi. Hlavu má zaklonenú, oči zavreté, ponorený do hudby…
Doktorka Reganová sa ponad rám okuliarov zahľadela na Ericovo spotené telo. „Musí v tom byť niečo viac,“ namietla. „Ale môžeš nad tým popremýšľať do nášho ďalšieho stretnutia. Teraz mi povedz, ako dopadli tvoje desenzibilizačné cvičenia. Ako to tento týždeň šlo?“
Tessa si zahryzla do nechta na palci, ktorý si už obhrýzla do krvi. Keď si terapeutka všimla jej zaváhanie, rozhodla sa, že ticho vyplní: „Minulý týždeň si dokázala polhodinu sedieť dolu v obývačke s mamou a so svojím priateľom Scottom.“
„Hej,“ zamrmlala Tessa.
„A tento týždeň bolo tvojím cieľom podržať kľučku na vchodových dverách.“
„To sa nestalo.“ Tessa zubami zachytila záder a odhryzla ho. Pokašľala to. Až po vyše mesiaci terapie sa odvážila položiť chodidlo pred dvere do svojej izby, no posledných pár dní znamenalo obrovský krok späť. „Tento týždeň som bola v myšlienkach úplne inde,“ vysvetlila. „Niečo… niečo… sa stalo. Je to hlúposť.“
Doktorka sa zamračila. „O čo ide?“
„O nič. Len niečo na Twitteri.“
Terapeutka prestala zapisovať do zošita a zdvihla pohľad. „Ty si na Twitteri?“
„Veľmi ma to mrzí,“ ospravedlňovala sa Tessa. Účet na Twitteri jej ešte nespomenula. Nezdalo sa jej to dôležité. Aj tak tam už takmer nechodila. Ale posledný týždeň zamestnával Twitter väčšinu jej myšlienok počas dňa. „Viem, čo mi chcete povedať. Mala by som účet zrušiť, aby som sa lepšie sústredila na cvičenia.“
„Kdeže, Tessa. Tak by si sa ešte väčšmi izolovala.“ Doktorka Reganová si počas rozprávania niečo zúrivo zapisovala. „Akákoľvek sociálna interakcia môže mať terapeutický význam.“
„Vážne?“ Tessa sa skepticky pozrela na svoj mobil v červenom koženom obale, ktorý ležal na nočnom stolíku. Nechala ho tam displejom nadol, aby ju počas hodinového sedenia nevyrušovali žiadne nové upozornenia z Twitteru.
Doktorka Reganová prikývla. „Samozrejme, naším cieľom síce je, aby si komunikovala s ľuďmi zoči-voči, ale sociálne médiá poslúžia ako pozitívny prvý krok.“
„Fajn. Nuž tak to som robila skoro celý týždeň…“
„Máš sledujúcich? Ľudí, s ktorými si píšeš?“
Tessa sa zasmiala. Aká skvelá otázka. Ak by sa jej na to niekto opýtal pred pár dňami, odpovedala by úplne inak: pár stoviek sledujúcich, ktorí jej existenciu väčšinou ignorujú. No keď si ráno pozrela svoj účet, zistila, že ich počet sa zvýšil na tridsaťtisíc. Prišlo jej nevoľno, už len keď si na to spomenula. Tridsaťtisíc. Tridsaťtisíc párov očí, ktoré čítajú jej tweety. Jej emócie sa ocitli na hojdačke, od hrôzy až po nezmyselnú túžbu, aby ich bolo ešte viac. Mykalo jej prstami v pokušení skontrolovať si mobil. Koľko ďalších sledujúcich získala za ten čas, čo sa rozpráva s doktorkou Reganovou?
„Je to dosť nákazlivé,“ konštatovala, načiahla sa za mobilom a pozrela na displej.

Milan Buno, literárny publicista