Zmizla bez stopy. Presne ako jeho dcéra!

BRATISLAVA 12. apríla 2018 – Josy, dvanásťročná dcéra renomovaného psychiatra Viktora Larenza, za nejasných okolností zmizne z ambulancie vyšetrujúceho lekára, zatiaľ čo ju otec čaká v čakárni. Lekár aj sestrička zhodne tvrdia, že tam nikdy nevstúpila. Odvtedy nikto nevie, kde sa dievča zdržiava a čo sa s ňou stalo…

Začína sa fantastický triler nemeckého Dominika Dána.
Sebastian Fitzek je najpredávanejší nemecký autor. Kráľ psychotrilerov. A tak ako je ikonou slovenskej detektívky Dominik Dán, ikonou nemeckej detektívky je Sebastian Fitzek.
Počas desaťročnej kariéry predal vyše desať miliónov kníh a jeho bestsellery boli preložené do dvadsiatich piatich jazykov. V slovenčine práve vyšiel fantastický triler Terapia.

Vráťme sa späť k príbehu – ani po štyroch rokoch sa neobjaví jediný záchytný bod, ktorý by viedol k objasneniu prípadu. Doktor Larenz sa pokúša vyrovnať s tragédiou. Utrápený sa utiahne do osamoteného víkendového domu na ostrove Parkum. Tam ho vyhľadá záhadná  mladá žena, ktorá sa predstaví ako spisovateľka Anna Spiegelová a sťažuje sa, že ju sužujú bludné predstavy. Neustále sa jej zjavuje malé dievčatko, ktoré zmizlo bez stopy, podobne ako psychiatrova dcéra.
Neznáma sa odvoláva na odporúčanie Viktorovho kolegu a požiada ho, aby ju liečil. Viktor spočiatku váha, lebo pod vplyvom traumatizujúcej udalosti zanechal svoju medicínsku prax, no napokon začne s terapiou, ktorá sa mení na čoraz dramatickejší výsluch…

Terapia je napínavý psychotriler, ktorý vás nahlodá, zmätie a pritom nebudete môcť knihu odložiť. Cez chaotické výpovede schizofreničky sa autorovi podarilo zotrieť hranice medzi predstavou a realitou. Terapia má geniálnu a svojím spôsobom jedinečnú ideu. Je nepredvídateľný, nervydrásajúci a neuveriteľne dobre vystavaný román. Rozuzlenie čitateľ vonkoncom netuší.

„Také strhujúce, že od napätia sa trasú dokonca aj strany!“
BildamSonntag

Začítajte sa do nového trileru Terapia:

Keď uplynula polhodina, vedel, že dcéru už nikdy neuvidí.
Otvorila dvere, posledný raz sa za ním na chvíľu obzrela a vošla za starým mužom. Jeho malá dvanásťročná dcéra Josephine už nikdy odtiaľ nevyjde. Bol si tým istý. Už nikdy sa naňho neusmeje, keď ju uloží do postele. Už nikdy nezhasne jej farebnú nočnú lampu, len čo zaspí. Už nikdy ho uprostred noci nezobudia jej desivé výkriky.
Bol o tom presvedčený a prišlo to úplne náhle. Ako prudký náraz autom.
Vstal, ale jeho telo chcelo zostať sedieť na rozheganej plastovej stoličke. Neprekvapilo by ho, keby sa mu podlomili kolená. Keby sa zosypal a zostal ležať v čakárni na ošúchanej parketovej podlahe. Rovno medzi ženou kyprých tvarov trpiacou psoriázou a stolíkom so starými časopismi. Jeho zbožné želanie, aby upadol do bezvedomia, však nebolo vyslyšané. Zo­stal pri zmysloch.
Pacientov nevoláme podľa poradia, uprednostňujeme akútne prípady.
Tabuľka na bielych kožou potiahnutých dverách do ambulancie alergológa sa mu rozplývala pred očami.
Doktor Grohlke bol rodinný priateľ a zároveň lekár číslo dvadsaťdva. Viktor Larenz si vytvoril zoznam. Dvadsaťjeden lekárov nenašlo nič. Vôbec nič.
Ich prvý pokus v podobe lekára, ktorý mal práve pohotovostnú službu, prišiel na rodinnú usadlosť do Schwanenwerderu na Druhý sviatok vianočný. Bolo to presne pred jedenástimi mesiacmi. Najprv si všetci mysleli, že Josephine si pokazila žalúdok, keď zjedla fondue, ktoré pripravili na sviatky. V noci niekoľkokrát vracala a preháňalo ju. Jeho žena Isabell zavolala súkromnú pohotovostnú službu a Viktor zniesol Josy v tenkej bavlnenej nočnej košeli dolu do obývačky. Keď si na to spomenul, ešte stále cítil jej tenké ručičky. Jednou ho držala okolo krku, v druhej pevne zvierala svoje obľúbené plyšové zvieratko, modrú mačku menom Nepomuk. Lekár pod prísnym dohľadom oboch rodičov popočúval drobný hrudník dievčaťa, dal jej infúziu a predpísal homeopatiká.
„Brušná viróza. Práve vyčíňa v meste. Nebojte sa, všetko bude v poriadku,“ povedal a rozlúčil sa. Všetko bude v poriadku. Klamal.
Viktor stál priamo pred ordináciou doktora Grohlkeho. Pokúsil sa otvoriť ťažké dvere, ale takmer nevládal stlačiť kľučku. Najprv si myslel, že vypätie posledných hodín ho pripravilo o všetky sily. Potom pochopil, že dvere sú zamknuté. Niekto ich zvnútra zavrel na závoru.
Čo sa to tu deje?
Rýchlo sa otočil a mal pocit, že všetko vidí ako v spomalenom zábere. Jeho mozog spracovával informácie oneskorene a útržkovito: fotografie írskej krajinky na stenách čakárne, zaprášený figovník na okne, sediacu pani s psoriázou. Larenz ešte raz zatriasol dvermi a cez čakáreň sa vypotácal na chodbu. Bola stále beznádejne preplnená. Ako keby bol doktor Grohlke jediný lekár v celom Berlíne.
Viktor pomaly kráčal dopredu k príjmu. Tínedžer s výrazným akné si práve chcel dať vypísať recept, ale Larenz ho surovo odstrčil a okamžite začal kričať na sestričku. Máriu poznal z predošlých návštev. Keď pred polhodinou prišiel s Josy do ambulancie, ešte tam nebola.
Teraz bol rád, že jej kolega má zrejme prestávku alebo ho potrebujú niekde inde. Mária síce mala iba okolo dvadsiatky a pripomínala dobre stavanú brankárku ženského futbalového tímu, ale tiež mala malú dcérku. Určite mu pomôže.
„Okamžite musím ísť za ňou dovnútra,“ povedal hlasnejšie, ako mal v úmysle.
„Dobrý deň, pán doktor Larenz. Rada vás opäť vidím.“ Mária psychiatra ihneď spoznala. Dlho sa tu neukázal, ale jeho výraznú tvár často vídala v televízii a v časopisoch. Bol obľúbeným hosťom v rôznych talkshow. Vďaka svojmu sympatickému výzo­ru a uvoľnenému prístupu dokázal laikom zrozumiteľne vysvetliť aj komplikované psychické problémy. Dnes bol však akýsi čudný.
„Okamžite musím vidieť svoju dcéru!“
Chlapec, ktorého odsotil, inštinktívne vycítil, že s ním niečo nie je v poriadku, a ustúpil. Zneistela aj Mária. Snažila sa, aby jej naučený stereotypný úsmev nezmizol z tváre.
„Bohužiaľ, neviem o čom rozprávate, pán doktor Larenz,“ povedala a nervózne si prstami pošúchala ľavé obočie. Zvyčajne tam mávala pírsing, ktorý si naťahovala, keď bola rozrušená. Jej šéf doktor Grohlke bol však konzervatívny a pokiaľ boli v ordinácii pacienti, strieborný krúžok si musela vytiahnuť.
„Je Josephine nadnes vôbec objednaná?“
Larenz otvoril ústa, aby jej vmietol odpoveď do tváre, ale ovládol sa a zase ich zavrel. Samozrejme, že je objednaná. Isabell dohodla termín telefonicky a on ju priviezol. Tak ako vždy.
„Oci, a kto je vlastne alergológ?“ spýtala sa ho v aute. „Ujo, čo robí počasie?“
„Nie, chrústik. To je meteorológ.“ Pozoroval ju v spätnom zrkadle a zatúžil ju pohladiť po plavých vláskoch. Zdala sa mu veľmi krehká. Ako anjel na japonskom hodvábnom papieri.
„Alergológ sa stará o ľudí, ktorí nemôžu prísť do kontaktu s niektorými látkami, pretože by ochoreli.“
„Tak ako ja?“
„Asi áno,“ odvetil. Dúfajme, pomyslel si. Aspoň by sme vedeli diagnózu. Niečo, od čoho by sme sa mohli odraziť. Nevysvetliteľné príznaky jej ochorenia medzitým ovplyvnili celú rodinu. Josy už pol roka nechodila do školy. Kŕče väčšinou prichádzali nečakane a nepravidelne, v triede by to nevydržala. Isabell preto pracovala iba na polovičný úväzok a dcére vybavila súkromné hodiny. Viktor zatvoril svoju ordináciu na Friedrichstraße, aby sa jej mohol venovať dvadsaťštyri hodín denne. Lepšie povedané, jej lekárom. Napriek maratónu vyšetrení, ktoré absolvovali v posledných týždňoch, všetci odborníci boli bezradní. Pre pravidelne sa opakujúce kŕče, infekčné ochorenia či nočné krvácanie z nosa nemali nijaké vysvetlenie. Príznaky sa z času na čas zmiernili, niekedy dokonca úplne zmizli, a práve to dávalo rodine nádej. Po krátkej odmlke sa však všetko začalo odznova a záchvaty boli často ešte silnejšie. Internisti, hematológovia a neurológovia mohli doposiaľ vylúčiť iba rakovinu, AIDS, hepatitídu alebo inú známu infekciu. Dokonca jej robili testy aj na maláriu. Výsledky boli negatívne.
„Doktor Larenz?“
Máriine slová ho preniesli naspäť do reality. Uvedomil si, že po celý čas na ňu musel zízať s otvorenými ústami.
„Čo ste s ňou urobili?“ Hlas sa mu opäť vrátil a znel čoraz nahnevanejšie.
„Ako to myslíte?“
„S Josy. Čo ste s ňou urobili?“
Larenz už reval a vrava medzi čakajúcimi pacientmi náhle stíchla. Na Márii bolo vidno, že nemá ani najmenšie tušenie, ako by sa v tejto situácii mala zachovať. Pravdaže, ako zdravotná sestra zamestnaná u doktora Grohlkeho bola na čudné správanie pacientov zvyknutá. Koniec koncov, nepracovala v súkrom­nej ambulancii a berlínska Uhlandstraße už dávno nepatrila k vychýreným adresám. Neďaleká Lietzenburger Straße pravidelne privádzala do čakárne prostitútky a feťákov a nikto sa nepozastavoval nad tým, keď vychudnutý prostitút na odvykačke nakričal na sestričku, pretože neprišiel kvôli ekzému, ale potreboval lieky na zmiernenie bolesti.
Ale dnes to nebol tento prípad. Doktor Viktor Larenz totiž neprišiel v špinavej teplákovej súprave a deravom tričku. Na nohách nemal vyšmatlané tenisky a tvár mu nehyzdili povytláčané hnisavé vyrážky. Práve naopak. Jeho výzor by sa dal vyjadriť pojmom distingvovaný – bol štíhly, vždy vystretý, mal široké plecia, vysoké čelo a výraznú bradu. Napriek tomu, že sa narodil a vyrástol v Berlíne, väčšina ľudí ho považovala za príslušníka niektorej z najlepších rodín v hanzových mestách. Chýbali mu iba prešedivené vlasy na spánkoch a charakteristický nos. Svetákovi z celkového dojmu neubrali dokonca ani hnedé kučeravé, v poslednom čase trochu dlhšie vlasy a krivý nos – bolestivá spomienka na nehodu na plachetnici. Mal štyridsaťtri rokov. Vek ste mu ťažko odhadli, ale človek si pri ňom mohol byť istý, že nosí plátenné vreckovky s vyšitými iniciálkami a vo vrecku nikdy nemá drobné. Pod jeho nápadne bledú pokožku sa podpísalo veľa nadčasov. Práve preto bola celá záležitosť pre Máriu náročná. Od promovaného psychiatra, ktorý príde v dvojtisícovom obleku šitom na mieru, by ste totiž neočakávali, že bude v čakárni hulákať, zúrivo gestikulovať a preskakujúcim hlasom vyrážať nezrozumiteľné slová. Práve preto teraz nevedela, čo robiť.

„Viktor?“
Larenz sa otočil za hlbokým hlasom. Doktor Grohlke počul hluk a prerušil vyšetrovanie pacienta. Vyziabnutý starý lekár s plavými vlasmi a uhrančivým pohľadom vyzeral veľmi znepokojene.
„Čo sa to tu deje?“
„Kde je Josy?“ zvreskol naňho Viktor a Grohlke mimovoľne cúvol pred svojím priateľom. Viktorovu rodinu poznal už takmer desať rokov, ale takéhoto ho nezažil ešte nikdy.
„Viktor, nemali by sme ísť radšej do ordinácie a…“
Larenz ho vôbec nepočúval, namiesto toho zízal ponad lekárove plecia. Keď zbadal, že dvere na ordinácii sú pootvorené, rozbehol sa k nim a pravou nohou do nich kopol. Dvere sa rozleteli a tresli do vozíka s nástrojmi a liekmi. Vo vyšetrovacom kresle ležala do pol pása vyzlečená žena so psoriázou. Od ľaku si zabudla zahaliť prsia.
„Viktor, čo to do teba vošlo?“ kričal za ním doktor Grohlke, ale Larenz už vybehol popri ňom z ambulancie na chodbu.
„Josy?“
Utekal po chodbe a otváral každé dvere.
„Josy, kde si?“ reval s panikou v hlase.
„Kristepane, Viktor!“
Starý alergológ za ním utekal tak rýchlo, ako vedel, ale Viktor si ho vôbec nevšímal. Strach mu zabránil racionálne uvažovať.
Milan Buno, literárny publicista