Po Marťanovi je tu Artemis

BRATISLAVA 10. apríla 2018 – Artemis vás nadchne! Vynikajúci príbeh, dynamický, napínavý, zábavný a sviežo napísaný. Podobne ako bol svetoznámy Marťan. Tentoraz sa presunieme z Marsu na Mesiac, kde v pozemskej kolónii žije aj Jasmine alias Jazz Basharová. Žije v chudobnej oblasti mesta, živí sa pašovaním, hoci je geniálna, šikovná a zručná, takže vďaka svojim schopnostiam by mohla robiť čokoľvek. Dostane ponuku na špeciálnu zákazku a milión géčok, „mesačných peňazí“. Napriek skvelému plánu sa čosi pokašle a už to ide dolu z kopca…

Jazz Basharová nemienila byť hrdinkou. Chcela len zbohatnúť.
Netúži stať sa výstrednou miliardárkou ako mnohí návštevníci Artemidy, prvej a jedinej pozemskej kolónii na Mesiaci. Stačilo by jej zbohatnúť natoľko, aby nemusela bývať v byte malom ako truhla a živiť sa len ochutenými riasami. Natoľko, aby splatila dlh, ktorý ju už dlho ťaží.
Keď sa jej konečne naskytne príležitosť dostať sa k veľkým peniazom, jednoducho jej neodolá. Pravda, musí sa pritom vypracovať z drobnej pašeráčky na riadnu kriminálničku. Táto akcia si vyžaduje unikátnu kombináciu prefíkanosti, technických zručností a neskutočnej dávke drzosti. Jazz však ešte nikdy nenarazila na prekážku, ktorú by neprekonala, a drzosti má na rozdávanie.
Problém je v tom, že dokonalý zločin nemusí byť koncom, ale aj začiatkom ešte väčších ťažkostí. Najmä ak sa zapletiete do boja o ovládnutie jediného mesta na Mesiaci.
Na úteku pred zločincami aj mužmi zákona si ešte aj Jazz musí priznať, že toto by mohlo byť nad jej sily. Teda ak nevymyslí plán, ako zachrániť Artemidu a neprísť pritom o život.

Artemis má zaujímavý námet, nezvyčajné prostredie a detailne premyslený svet na Mesiaci. Technicky aj technologicky premyslené, ako sme u Weira zvyknutí a hoci mnohým veciam človek nerozumie (ako v Marťanovi), neprekáža to. Naopak, prispieva to k „uveriteľnosti“ príbehu, k autentickosti. Weir sa rád zahráva s detailami, prekvapuje, šokuje.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Lucia Vráblicová:

Andy Weir sa preslávil po celom svete knihou Marťan, ktorú následne aj sfilmovali. Svetový sci-fi bestseller sme pritom nemuseli ani spoznať. Bývalý počítačový programátor Weir totiž Marťana najskôr uverejňoval len tak pre radosť na svojom blogu. Čítalo ho pár tisícok ľudí. No zrazu záujem rástol, čoraz viac ľudí sa mu hlásilo, že to nechcú čítať len na obrazovke počítača a má z toho urobiť e-knihu. „Vedel som, že niektorí návštevníci si blog aspoň všimnú, no netušil som, že sa stane takým populárnym. Stránku andyweirauthor.com som kúpil až po tom, čo vyšla kniha,“ spomína Andy Weir v článku Príbeh neuveriteľného úspechu blogera.

Začítajte sa do novinky Artemis:

Rútila som sa sivým zaprášeným terénom k obrovskej pologuli Conradovej kupoly. Jej prechodová komora lemovaná červenými svetlami bola stále nepríjemne ďaleko.
So sto kilami vybavenia sa uteká dosť nanič – dokonca aj pri mesačnej gravitácii. Žasli by ste však, ako rýchlo sa to dá, keď vám ide o život.
Bob utekal vedľa mňa. Z vysielačky som počula jeho hlas: „Počkaj, pripojím ti na skafander svoju nádrž!“
„Tým akurát zabiješ aj seba.“
„Ale ten únik je fakt masívny,“ nedal sa. „Normálne vidím, ako ti zo skafandra uteká vzduch.“
„Vďaka za povzbudivé slová.“
„Ja som tu špecialista na výstupy,“ nástojil. „Okamžite zastaň, nech nás prepojím!“
„Zamieta sa.“ Rútila som sa ďalej. „Tesne pred tým, ako sa ozval poplach, som počula puknutie. Únava materiálu. Musí to byť niekde okolo klapky. Ak sa nás pokúsiš spojiť, prerežeš si ostrou hranou hadicu.“
„Som ochotný to riskovať!“
„Ale ja nie,“ odvetila som. „Ver mi, Bob. V kovoch sa vyznám.“
Prešla som na dlhé rovnomerné skoky. Na pocit je to ako v spomalenom filme, ale v skutočnosti ide o najlepší spôsob, ako sa pohybovať s toľkým nákladom. Podľa displeja v prilbe mi ku komore ostávalo ešte päťdesiatdva metrov. Pozrela som sa na údaje na rukáve. Zásoby kyslíka mi rovno pred očami padali k nule. Radšej som sa prestala pozerať.
Dlhé skoky sa vyplatili. Teraz som fakt letela vpred. Ešte aj Boba som nechala za sebou, a to je čo povedať, lebo Bob je najskúsenejší špecialista na výstupy na celom Mesiaci. Trik je v tom, že musíte pri každom dopade pridať trocha hybnosti. To však znamená, že každý skok môže byť problematický: ak vám to nevyjde úplne presne, strepete sa dolu ksichtom na zem a hodnú chvíľu sa po nej budete šmýkať. Skafander vydrží dosť veľa, ale aj tak je lepšie nebrúsiť ho o regolit.
„Ideš prirýchlo! Ak sa potkneš, môže ti prasknúť priezor!“
„Lepšie ako dýchať vákuum,“ odsekla som. „Ostáva mi len nejakých desať sekúnd.“
„Som ďaleko za tebou,“ varoval ma. „Nečakaj na mňa.“
Svoju skutočnú rýchlosť som si uvedomila, až keď sa mi do zorného poľa dostali trojuholníkové pláty Conradovej kupoly. Šialene rýchlo mi rástli pred očami.
„Doriti!“ Na brzdenie nebol čas. Ešte posledný veľký skok a treba sa hodiť do kotúľa vpred. Načasovala som si ho dokonale – bolo to skôr šťastie ako skúsenosť – a narazila som do steny nohami. Okej. Bob mal pravdu. Naozaj som šla prirýchlo.
Dopadla som na povrch, vyhrabala som sa na nohy a zúfalo som schmatla kľuku na otváranie komory.
V ušiach mi pukalo. V prilbe mi zavýjali alarmy. Kyslíková nádrž mlela z posledného. Už nedokázala vyrovnávať pokles tlaku.
Otvorila som komoru a padla som dovnútra. Kopancom som ju zase zavrela, siahla som po núdzovej nádrži a prudko z nej vytrhla poistku.
Horná časť nádrže odletela a do komory sa navalil kyslík. Uvoľnil sa tak rýchlo, že polovica zamrzla do čiastočiek hmly z ochladenia, ktoré sprevádza rýchlu expanziu. Takmer v bezvedomí som sa zosunula na zem.
Dychčala som ako divá a mala som čo robiť, aby som si nenagrcala do prilby. Na takúto námahu jednoducho nie som stavaná. Chytala sa ma migréna z nedostatku kyslíka. Bude sa ma držať celé hodiny, ak nie dlhšie. Podarilo sa mi chytiť výškovú chorobu na povrchu Mesiaca.
Sykot zoslabol a napokon celkom stíchol.
Konečne sa ku komore dostal aj Bob. Videla som, ako nazerá dnu cez malé okrúhle okienko vo dverách.
„Stav?“ spýtal sa ma cez vysielačku.
„Pri vedomí,“ zasipela som.
„Dokážeš sa postaviť? Alebo ti mám niekoho poslať na pomoc?“
Nemohol ku mne vojsť bez toho, že by ma zabil – ležala som v prechodovej komore s pokazeným skafandrom –, ale mohol zavolať niektorému z tisícok ľudí vnútri, aby za mnou zašli a odvliekli ma.
„Netreba.“ Zdvihla som sa na všetky štyri a potom na nohy. Oprela som sa o riadiaci panel a spustila som čistiaci cyklus. Zo všetkých strán na mňa fúkalo z dýz. Sivý mesačný prach sa víril v komore a mizol vo filtračných otvoroch jednej zo stien.
Po očiste sa automaticky otvorili vnútorné dvere. Vyšla som do predkomory, zavrela som za sebou dvere a sťažka som zosadla na lavicu pri stene.
Bob prešiel komorou normálnym spôsobom, bez dramatického otvárania pohotovostnej nádrže (ktorú treba teraz nahradiť). Jednoducho aktivoval príslušné pumpy a ventily. Po očistnom cykle prešiel ku mne do predkomory.
Bez slova som mu pomohla dostať sa zo skafandra. Nikdy by ste nemali nechať ľudí, nech si ho sťahujú sami. Iste, dá sa to, ale je to kurevsky nepríjemné. Tradícia hovorí, že im treba pomôcť. Aj on pomohol mne.
„Nuž, toto bolo na riť,“ vyhlásila som, len čo som si zložila prilbu.
„Takmer si zomrela.“ Bob vyliezol zo skafandra. „Mala si počúvnuť moje pokyny.“
Aj ja som sa vysúkala z toho svojho a pozrela som sa mu na chrbát. Ukázala som na zubatý kus kovu, ktorý bol kedysi ventilom. „Odpálilo mi ventil. Presne, ako som vravela. Únava materiálu.“
Pozrel sa na to a prikývol. „Okej. Mala si pravdu, keď si odmietla prepojenie so mnou. Dobré rozhodnutie. Ale aj tak, toto sa nemalo stať. Z kieho čerta si splašila ten skafander?“
„Z druhej ruky.“
„Prečo si kupuješ skafander z druhej ruky?“
„Lebo na nový nemám. Mala som sotva dosť na použitý a vy debili mi nedovolíte vstúpiť do cechu, kým nemám vlastný.“
„Mala si si našetriť na nový.“ Bob Lewis bol ako bývalý príslušník námornej pechoty imúnny proti všetkým výhovorkám. Čo je ešte dôležitejšie, bol to hlavný inštruktor cechu špecialistov na výstupy. Pravda, oficiálne podliehal cechmajstrovi, výhradne on mal právo určiť, či je adept vhodný na prijatie. No a ak vás neprijali za člena, nemali ste dovolené robiť sólo výstupy ani vodiť na povrch turistov. Debili.
„Tak čo? Ako som to zvládla?“
Odfrkol si. „Si zo mňa uťahuješ, či čo? Prepadla si, Jazz. Z tejto skúšky si totálne vyletela.“
„Prečo?!“ ohradila som sa zúrivo. „Urobila som všetky požadované manévre, splnila som všetky zadané úlohy a prekážkovou dráhou som prešla za necelých sedem minút. No a keď potom došlo k takmer fatálnej poruche na skafandri, neohrozila som partnera a sama som sa dostala naspäť do bezpečia.“
Otvoril skrinku a uložil si do nej rukavice a prilbu. „Za skafander si si zodpovedná sama. Zlyhal, čo znamená, že si zlyhala aj ty.“
„Ako mi môžeš dať za vinu niečo také? Keď sme išli von, všetko bolo v poriadku!
„V tejto profesii sa hľadí iba na výsledky. Mesiac je stará a krutá beštia. Je mu jedno, prečo ti zlyhal skafander. Jednoducho ťa zabije, a je to. Mala si si lepšie skontrolovať výstroj.“ Zavesil do skrinky aj zvyšok svojho skafandra.
„No tak, Bob!“
„Jazz, takmer si mi tam zomrela pred očami. Ako by som ti mohol dať certifikát?“ Zavrel skrinku a obrátil sa na odchod. „Skúšku si môžeš zopakovať o šesť mesiacov.“
Postavila som sa mu do cesty. „Toto je ale fakt trápne! Prečo musím celý život čakať, len aby sa naplnilo nejaké sprosté cechové pravidlo?“
„Nabudúce si lepšie skontroluj výbavu.“ Obišiel ma a vyšiel z predkomory. „A na oprave toho ventilu zbytočne nešetri.“
Sledovala som, ako odchádza a potom som sa nešťastne zosunula popri stene.
„Doriti!“
Dovliekla som sa bludiskom hliníkových chodieb k sebe domov. Aspoň som to nemala ďaleko. Celé mesto má priemer iba pol kilometra.
Mojím bydliskom je Artemis, prvé (a zatiaľ aj jediné) mesto na Mesiaci. Tvorí ho päť ozrutných gúľ. Hovoríme im „kupoly“, lebo sú spolovice pod úrovňou terénu. Zvonku nevidieť, čo je pod zemou. Na prvý pohľad vyzerajú presne ako v starom sci-fi: skupina pologúľ na mesačnom povrchu.
Armstrongova kupola je v strede, obklopuje ju Aldrinova, Conradova, Beanova a Shepardova. Navzájom ich spájajú tunely. Pamätám sa, ako som robila na základnej škole model nášho mesta. Bola to hračka – stačilo pár gúľ a špiliek. Mala som to hotové za desať minút.
Cesta sem je drahá a pobyt ešte drahší. Mesto sa však nemôže skladať len z neskutočných boháčov a výstredných miliardárov. Potrebuje aj bežných pracujúcich. Azda nečakáte, že si pán Zazobanec Prachatý bude čistiť záchod sám, nie?
No a ja som práve jedna z pracujúcich.
Žijem na adrese Conrad P 15, čo je ošarpaná štvrť pätnásť podlaží pod úrovňou terénu. Keby to bolo víno, znalci by ho hodnotili slovami „mizerné s výrazným nádychom sklamania a zlých životných rozhodnutí“.
Kráčala som okolo radov dverí umiestených tesne pri sebe, až kým som sa nedostala k tým svojim. Aspoňže som mala „dolnú“ truhlu. Ľahšie sa liezlo dnu aj von. Mávla som komunikátorom pred zámkou a dvere sa odomkli. Vliezla som dnu a zavrela som ich za sebou.
Ležala som na chrbte a hľadela do stropu – mala som ho ani nie meter od očí.
Oficiálne to bola „kapsulová ubytovňa,“ ale nik tým kapsulám nehovorí inak ako truhly. Je to vlastne iba pričňa so stenami, ktorú si môžem zamknúť. Dá sa v nej jediné – spať. Teda, jasné, dá sa v nej aj to druhé (pritom ste takisto vo vodorovnej polohe), ale chápete, ako som to myslela.
Mám tam posteľ a policu. Nič viac. O niečo ďalej je na našej chodbe spoločný záchod a o pár blokov ďalej sprcháreň. Do najlepších domácností a mesačných zákutí by sa asi nedostala, ale nič viac si nemôžem dovoliť.
Pozrela som sa na hodinky v komunikátore. „Kurva!“
Nebolo času na dlhé špekulovanie. Popoludní pristáva nákladná loď KVS a mňa čaká práca.
Aby bolo jasné: poludnie sa u nás neurčuje podľa slnka. Také by sme mali iba raz za dvadsaťosem dní a aj tak by sme ho nevideli. Naše kupoly majú dve steny zo šiestich centimetrov poctivého hliníka a medzi nimi metrovú vrstvu drvených skál. Mohli by ste do nich strieľať z húfnice a ani tak by nezačali prepúšťať vzduch. Slnko proti nim rozhodne nemá šancu.
Čo teda používame? Kenský čas. Keď je popoludnie v Nairobi, je aj u nás.
Z dotyku so smrťou pri výstupe som bola celá spotená a zhnusená. Na sprchu už nebol čas, ale mohla som sa aspoň prezliecť. Vystrela som sa, stiahla som zo seba vnútorný izolačný odev do skafandra a miesto neho som si dala modrú kombinézu. Zatiahla som na nej opasok, sadla si do tureckého sedu a uviazala vlasy do chvosta. Potom som vzala komunikátor a šla von.
Artemis nemá ulice. Má chodby. Vytvoriť vnútorný priestor je svinsky drahé a nik nám nebude mrhať na cesty či chodníky. Ak veľmi chcete, môžete si zohnať elektrický vozík alebo skúter, ale naše chodby postavili najmä na pešiu chôdzu. Koniec koncov, máme len šestinu pozemskej gravitácie. Chôdza nevyžaduje veľa energie.
Čím mizernejšia štvrť, tým užšie chodby. V podzemí Conradovej kupoly sú priam klaustrofobické. Sotva sa v nich dokážu minúť dvaja ľudia a aj to sa musia obrátiť bokom.
Prepletala som sa nimi do centra D 15. Ani jeden z výťahov nebol dosť blízko, a tak som brala schody po troch. Schodiská v jadre sú rovnaké ako na Zemi – nízke dvadsaťcentimetrové schodíky. Turisti sa vďaka tomu môžu cítiť ako doma. V oblastiach, kam turisti nechodia, má každý schod pol metra. Tak to už v mesačnej gravitácii chodí. Tak či onak, vyskákala som po turistických schodoch až hore na prízemie. Vyjsť pätnásť poschodí vám možno pripadá ako desivá námaha, ale tu u nás to nie je žiadna hrôza. Ani som sa nezadychčala.

Milan Buno, literárny publicista