Andrea Rimová a Sama v búrke

BRATISLAVA 7. decembra 2017 – Tajomno, silné emócie a veľa lásky. Aj toto charakterizuje skvelé príbehy od Andrey Rimovej. Už sme si mohli prečítať knihy ako Lavína, Bludisko, Amnestia na zradu, či Nech prší, keď plačem. Teraz je tu novinka Sama v búrke a opäť temná romantika, ktorá poteší všetky jej fanúšičky.
Niekedy sa aj v dave ľudí za slnečného dňa môže človek cítiť ako sám v búrke…
Hlavnej hrdinke Laure sa skomplikuje život, keď bez stopy zmizne jej podnájomníčka Alica. Nikto netuší, čo sa mohlo stať. V čase príprav vlastnej svadby sa Laura rozhodne pátrať po stratenej žene. Postupne však zisťuje, že existujú otázky, na ktoré je lepšie nepoznať odpoveď. V hre je toho oveľa viac, ako si myslí.
Podarí sa Laure odhaliť pravdu a nájsť Alicu?
Čo všetko sa skrýva za záhadným zmiznutím?

Sama v búrke je príbeh, na aký sme u Andrey zvyknutí a aký sa nám páči. Pripomína nám, že pravda v živote vždy zvíťazí – možno nie hneď, možno sa zjaví znenazdajky a to aj vtedy, ak sa jej všemožne snažíme vyhnúť.
Zaujímavá zápletka, pútavý a svieži štýl písania robia z knižky skvelú oddychovku. Príbeh inšpirovaný skutočnosťou, ktorá výrazne ovplyvnila život blízkej osoby Andrey Rimovej…

Začítajte sa do novinky Sama v búrke:

„Nie je doma?“ ozval sa zo slúchadla jeho unavený hlas.
„Nie. A ani nedvíha telefón. Vôbec tomu nerozumiem. Vedela, že prídem. Minulý týždeň som jej poslala esemesku, aby som jej pripomenula, že sa zastavím.“
„Možno zabudla,“ hádal Fabián.
„Pravdepodobne. Ak by jej do toho niečo nečakane prišlo, určite by mi dala vedieť.“
„Tiež si to myslím. Býva v tvojom byte už dosť dlho,“ súhlasil.
„No práve. A dúfam, že ešte dlho bude. Asi jej to iba vypadlo.
A čo ty? Už si v kancelárii? Keď som odchádzala, spal si,“ chcela som vedieť.
Stojac pred vchodom do bytového domu som si s mobilom pri uchu prezerala menovky na vonkajšej strane poštových schránok.
„Práve som vyšiel zo sprchy,“ zívol a ja som si ho hneď predstavila nahého. Prešla mnou vlna vzrušenia.
„Hmmm, nemala by som pribehnúť na pár minút domov?“ začala som zvodne.
„Dnes nemôžem prísť neskoro, lebo ma tvoj otec vykopne,“ zasmial sa, no v jeho hlase som počula malý náznak nervozity.
„Tak dobre. Uvidíme sa po práci,“ vypustila som z hlavy zvrhlé myšlienky.
„Teším sa.“
„Ja tiež,“ povedala som a zložila.
Nemala som dôvod postávať viac pred panelákom, ale akosi sa mi nechcelo odísť. Znova som prebehla pohľadom po schránkach a vzápätí som dostala nápad. Podišla som k panelu so zvončekmi a stlačila som ten s označením JANČICH.
Starý pán s týmto priezviskom býval hneď oproti bytu, ktorý som prenajímala. Žila som tam takmer tri roky, no potom som stretla Fabiána a po čase som sa k nemu nasťahovala.
Nebol dôvod, aby sme naďalej žili oddelene. Zvlášť po tom, ako si v jeden obyčajný upršaný deň cestou z kina kľakol do kaluže na ulici a na prst mi nastokol prsteň. Byt som predávať nechcela. Nielen preto, lebo bol darom od otca k promóciám. Skôr som chcela mať zadné vrátka, ak by nám to s Fabiánom nevyšlo. Dnes nebolo nič nezvyčajné, že sa ľudia rozchádzajú, aj keď sú zasnúbení. A, navyše, nehnuteľnosť je najrozumnejšia investícia. Otec mi to vtĺkal do hlavy dlhé roky.
Precitla som zo spomienok na deň, keď som sa sťahovala k Fabiánovi a pozrela som sa na zvonček starého Jančicha.
Opýtam sa ho, či dnes náhodou nepočul odchádzať Alicu.
Možno len vybehla do potravín za rohom.
Stlačila som zvonček, no nič sa neudialo. Pán Jančich sa neozval ani po treťom zazvonení. Nervózne som prešľapovala z nohy na nohu. Odkedy som sem prišla, nevidela som ani živú dušu.
To dnes nikto nie je doma? Kde ste všetci?
Výpravou za mojou podnájomníčkou som stratila už takmer polhodinu. Teraz mi neostávalo nič iné, len sa vrátiť do kancelárie. Preto som vykročila k parkovisku, kde sa ešte stále dalo relatívne ľahko zaparkovať.
Kráčala som k svojmu autu a ešte raz som vyťukala Alicino číslo. Priložila som si mobil k uchu a pridržala som si ho plecom, kým som v kabelke lovila kľúče od auta. Telefón veselo vyzváňal, no nezdvihla to.
Hodila som mobil na sedadlo spolujazdca a sadla som si za volant. Ešte raz som sa pozrela k oknám bytu a pohľad mi zaletel k tým, ktoré patrili starému Jančichovi. Stál v okne a pozoroval ma. Keď sa naše pohľady stretli, ukryl sa za záves.
Vy ste teda nenápadný! Nepočuli ste zvonček? Alebo so mnou nechcete hovoriť? Prečo? Nemala som chuť viac sa zdržiavať. Naštartovala som a uháňala do práce. Za volantom som sa rozhodla, že sa s Alicou pokúsim spojiť neskôr. A možno sa ozve sama, keď zbadá niekoľko neprijatých hovorov a spomenie si, že som jej dnes mala priniesť zmluvu o predĺžení nájmu.