Odvážne srdce
BRATISLAVA 12. septembra 2017 – „Odvážne srdce je jedinečná kniha, ktorá nám ukazuje ako prepojenie meditatívnych myšlienok a cvičení s modernou vedou môže viesť k výsledkom, ktoré sú prínosom pre každého, kto sa zaujíma o hlbšiu osobnú duchovnú zmenu,“ tvrdí Jeho Svätosť Dalajlama. „Táto kniha ukazuje, ako takéto cvičenia môžu pozitívne ovplyvniť naše každodenné životy. Gratulujem môjho dlhoročnému prekladateľovi do angličtiny, Thuptenovi Jinpovi, k tejto aktuálnej knihe o súcite a jeho rozvíjaní.“
Dlho očakávaná kniha odborníka na religionistiku a prekladateľa Dalailamu Thuptena Jinpu ukazuje, ako súcit dokáže obohatiť náš život. Odvážne srdceje kniha, ktorá ukazuje cestu z utrpenia. Je to kľúč k pevnému zdraviu a efektívny spôsob, ako dosiahnuť naše cielše.
V skutočnosti je súcit jedným z najdôležitejších tajomstiev šťastia.
Bojíme sa súcitu.
Ľudia v dnešnom svete sa boja, že ak budú príliš dobrí a súcitní, ostatní ich začnú zneužívať; a ak budú príliš dobrí k sebe, zlenivejú.
Pomocou vedy, budhistickej i západnej psychológie a skúseností z vlastného života Jinpa vysvetľuje, že sa musíme naučiť byť milosrdní. Len tak sa zbavíme stresu, porazíme depresiu, zlepšíme si zdravie, dosiahneme svoje ciele a zmeníme svet.
Odvážne srdce je také, ktoré žije súcitom.
Pomocou jednoduchých cvičení, ktoré môžete používať denne, nám pomôže trénovať náš súcit a nájsť tak väčší zmysel, prepojenie a naplnenie.
Kniha Odvážne srdce predkladá systematický výcvik mysle a srdca, mapuje spôsoby, ako vytvoriť zo súcitnosti základný životný postoj, skutočnú kotvu pre šťastnejší, menej stresujúci, viac napĺňajúci život a stabilnejší a mierumilovnejší svet.
Paradoxom súcitu je, že práve my sami z neho máme najväčší prospech. Ako uvidíme v prvej časti, vďaka súcitu sme šťastnejší. Dostáva nás von z hlavy plnej sklamaní, ľutovaní a starostí zameraných na seba a zameriava nás na niečo väčšie. Možno akoby proti intuícii, ale vďaka súcitu sme optimistickejší, keďže – hoci je zameraný na utrpenie – je to energetizujúci stav, zameraný v konečnom dôsledku na pozitívne želanie ukončiť utrpenie, a tiež na možnosť niečo s ním urobiť. Súcit nám dáva pocit zmyslu, prekračujúceho naše obvyklé malicherné utkvelé myšlienky. Pozdvihuje naše srdcia a zbavuje nás stresu. Spôsobuje, že sme trpezlivejší a chápavejší k sebe aj k druhým. Poskytuje našej mysli alternatívu k zlosti a iným reaktívnym stavom, čo je, ako sa ukázalo, osobitne nápomocné pre veteránov s posttraumatickou stresovou poruchou.
Vďaka súcitu sme tiež menej osamelí a menej sa bojíme. Navyše, a to je pekný oblúk, súcit spôsobuje, že aj my získavame viac láskavosti od ostatných.
Prečítajte si úryvok z knihy Odvážne srdce:
Čo je to súcit?
Väčšinou si súcit ceníme a zhodneme sa na tom, že je dôležitý rovnako v našich životoch a rovnako všeobecne pre spoločnosť. Bezpochyby je tiež súčasťou nášho každodenného prežívania toho, čo nazývame byť človekom. Milujeme naše deti a staráme sa o ne; keď vidíme niekoho trpieť, inštinktívne je nám ho ľúto; keď nás niekto vyhľadá, pretože sa trápi, cítime pohnutie.
Väčšina z nás by súhlasila, že súcit nejako súvisí s tým, čo by sme označili ako dobro v živote.
Napriek tomu, že máme spoločné skúsenosti a predstavy o súcite, nie sme schopní dať mu kľúčovú úlohu v našich životoch a našej spoločnosti.
Istým extrémom sú ľudia, ktorí kvality súcitu vyzdvihujú do takej výšky, až sú pre väčšinu z nás nedosiahnuteľné, uskutočniteľné len takými výnimočnými jednotlivcami ako Matka Tereza, Nelson Mandela a dalajlama. Súcit sa tak stáva niečím, čo obdivujeme z diaľky u veľkých bytostí, ale nesúvisí s naším každodenným životom.
Všeobecne môžeme súcit definovať ako pocit spolupatričnosti, ktorý vzniká, keď sme konfrontovaní s utrpením niekoho iného a tým nás motivuje, aby sme sa usilovali jeho utrpenie zmierniť. Anglický výraz compassion má latinský koreň, ktorý doslova znamená „trpieť spolu s“. Podľa historičky religiozity Karen Armstrongovej je výraz pre súcit v semitských jazykoch – rahamanut v hebrejčine a rahman po arabsky – etymologicky spriaznený so slovom maternica, čím evokuje predstavu materinskej lásky k dieťaťu ako archetypálny prejav súcitu. Vo svojej podstate je súcit reakciou na nevyhnutnú realitu nášho ľudského údelu – nášho prežívania bolesti a smútku.
Súcit ponúka možnosť reagovať na utrpenie s pochopením, trpezlivosťou a láskavosťou namiesto, povedzme, strachu a odporu. Tým nám umožňuje otvoriť sa realite utrpenia a hľadať možnosti jeho zmiernenia. Súcit je to, čo spája pociťovanie empatie s aktívnym prejavom láskavosti, štedrosti a ďalším vyjadrením našich altruistických sklonov.
Keď zoči-voči núdzi alebo utrpeniu pocítime súcit, takmer okamžite sa stanú tri veci: Vnímame cudzie utrpenie alebo núdzu; citovo sa spojíme s danou situáciou; inštinktívne reagujeme túžbou vidieť, ako sa situácia zlepší. Súcit môže viesť k akcii; je to ochota pomôcť alebo snaha osobne niečo urobiť so situáciou iného človeka. Vedci dnes začínajú mapovať neurobiologickú bázu súcitu a skúmať jeho hlboké evolučné korene.
Ako spoločnosť sme dlho ignorovali podstatnú úlohu, ktorú hrajú naše inštinkty súcitu pri definovaní našej povahy a správania. Spopularizovali sme tvrdenie, ktoré chce vysvetliť celé naše správanie cez prizmu súťaživosti a vlastných záujmov. Je to príbeh, ktorý si hovoríme sami o sebe. Problém s týmto príbehom je v tom, že má sklony stať sa sebanapĺňajúcim.
Keď náš príbeh hovorí, že sme vo svojej podstate sebecké a agresívne tvory, usúdime, že naozaj každý je taký. V takomto svete, opisovanom ako „človek človeku vlkom“ je iba logické, že druhých vidíme ako zdroj súperenia a rivality. Preto k druhým pristupujeme opatrne, so strachom a podozrievavo, namiesto toho, aby sme cítili družnosť a prepojenosť. Naproti tomu, ak náš príbeh hovorí, že sme spoločenské tvory, nadané inštinktom súcítenia a láskavosti a, keďže sme hlboko navzájom závislé bytosti, že naše dobro je prepojené, mení to celé naše vnímanie sveta – a teda aj naše správanie. Čiže to, aký príbeh si hovoríme sami o sebe, je veľmi dôležité. Nesmierne.
