Tieňová vojna

BRATISLAVA 30. augusta 2017 – Tom Locke pracuje ako elitný žoldnier pre Apollo Outcomes, úspešnú vojenskú firmu. Po návrate z misie v Líbyi mu pridelia prísne tajnú nelegálnu operáciu na Ukrajine. Má len sedem dní, aby zachránil rodinu známeho ukrajinského oligarchu a realizoval veľkolepú útočnú akciu.
Locke však netuší, že jeho ctižiadostivý a záhadný šéf Brad Winters sa zaplietol do vysokej geopolitickej hry s vplyvnými kapitálovými investormi po celom svete. Jediným chybným krokom riskujú všetko. A toho chybného kroku sa už možno dopustila Lockova stará láska, vojnová korešpondentka Alie MacFarlanová, ktorá impulzívnym konaním ohrozí ich život.
Locke tak musí vynaložiť všetky sily, aby predišiel zrade, ktorá by mohla vyústiť do katastrofy… a nakloniť misky mocenských váh na stranu Putinovho Ruska.

Kto dnes vládne svetu?
A čo hovoria o knihe Tieňová vojna novinár Marián Leško, či spisovateľ Jozef Banáš?
Pozrite si VIDEO:

https://www.youtube.com/watch?v=iVh4NfV_SjU

„Bol som v miernom šoku, ako je Tieňová vojna otvorene napísaná,“ tvrdí spisovateľ Jozef Banáš. Hoci je to triler, pozadie a vzťahy sú mimoriadne realistické a miestami až prekvapivé. Sean McFate opisuje misiu žoldniera súkromnej armády na horúcej pôde Ukrajiny. „Je zaujímavé, že americké ministerstvo obrany ročne 300 miliárd dolárov rôznym žoldnierskym agentúram, ktoré často robia špinavú robotu aj za oficiálnu americkú armádu. A to je fascinujúce!“

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky:

https://soundcloud.com/buxsk/citanie-z-knihy-tienova-vojna-smcfate-bwitter

Sean McFate je profesorom stratégie na Národnej univerzite obrany a Fakulte zahraničných služieb Georgetownskej univerzity. Slúžil ako výsadkár v 82. leteckej divízii, neskôr pracoval pre veľkú vojenskú firmu, kde velil podobným operáciám, aká sa opisuje v knihe.
Bret Witter je spoluautorom ôsmich bestsellerov, ktoré sa umiestnili v rebríčku The New York Times, vrátane Monuments Men, jeho doteraz najúspešnejšej knihy o pátraní po nacistických pokladoch.

Začítajte sa do novinky Tieňová vojna:

Prológ
Líbya
10. mája 2014

„Cieľ pred nami,“ ohlásil Jimmy Miles, veliteľ našej jednotky z prvého auta.
„Rozumel som, Alfa jeden,“ odpovedal som do mikrofónu, keď sa necelý kilometer pred nami vynoril z púšte obvodový múr nevyužívanej základne; nevýrazný tmavý tieň na hnedom pozadí vrchu, ktorý by si väčšina ľudí ani nevšimla.
Prezrel som horizont. Na východe nebolo nič, iba duny a vrchy v diaľke, to isté, čo posledné štyri hodiny jazdy, vyše tristo kilometrov. Pred nami prašná cesta strácajúca sa v púšti. Vŕšok na západe mal mierny sklon a v najvyššom bode možno päť metrov. Bolo to iba také zvlnenie obzoru, ale v týchto končinách sa za ním mohla skrývať celá armáda.
Dokonalé miesto na prepad, pomyslel som si, hoci to nič zásadné neznamenalo. V tomto kamenistom kúte južnej Sahary bola každá budova dokonalým miestom na prepad, pretože ich na ochranu pred vetrom stavali vo vádí alebo pri skalných previsoch. Naše spojky Tuarégovia boli legendárnymi lúpežnými bojovníkmi, ktorí v okruhu osemsto kilometrov poznali každý centimeter tohto nehostinného sveta. Satelitnú navigáciu však nepoužívali, nestačilo im zadať súradnice stretnutia. Preto sme sa s nimi museli schádzať na takýchto miestach.
Bola to krajina v pohybe, ako kedysi divoký západ: všade samí banditi, a zákony sa tu písali hlavňami zbraní.
„Udržiavajte konštantnú rýchlosť,“ povedal som. „Oči na stopkách.“
Pred sedemnástimi hodinami nás kontaktovala nová spojka z Bengázi. Skupina Tuarégov mala dve nákladné autá plné zbraní a chceli ich predať.
„Prečo?“
„Minulý rok boli v Mali,“ vysvetľovala spojka. „Bojovali proti francúzskym výsadkárom v Gau.“ Nasledovalo takmer počuteľné myknutie plecom. „Teraz potrebujú peniaze.“
Inštinkt mi navrával odmietnuť. Priveľa premenných. Spojka zrejme vytušila, že váham.
„Nie sú to malé zbrane, verte mi,“ ubezpečoval ma. „Tieto chcete.“
Kalašnikovy a granátomety sa zháňali ľahko. Svet nimi bol zaplavený, najmä Afrika. Zato strely zem-vzduch, protitankové rakety alebo guľomety kalibru dvadsaťmilimetrov patrili k vzácnostiam. Bola ich treba vziať, vždy keď sa naskytla príležitosť.
„Kedy?“
„Zajtra. O druhej. Juhozápad, pri alžírskej hranici. Miesto spresním.“
Dvestotisíc eur nám priviezli pred piatimi hodinami na rybárskej lodi. Prišla pravdepodobne z Malty, ktorá sa po kolapse cyperského bankovníctva stala naším hlavným finančným strediskom v Stredozemí, hoci to ma až tak netrápilo. Oveľa väčšie starosti mi narobil kuriér. Meškal, preto som teraz meškal ja. Mal som v úmysle doraziť na miesto stretnutia napoludnie, teda o dve hodiny skôr, ale…
„Sú tu, Charlie jeden.“
„Rozumel, Alfa dva,“ odvetil som stroho, tajac nervozitu pri pohľade na terénne nákladiaky. Svojmu tímu som dôveroval – šesť mojich s vysielačkami a štyria miestni –, ale netešilo ma, že nás Tuarégovia predbehli. Nemohol som si preveriť okolie a rozmiestniť strelcov na okolitých dunách.
Preto sa to celé dosralo, uvedomil som si.
„Pätnásť,“ oznámil Miles počet mužov, keď sa pred nami zjavila celá základňa, dve rozpadávajúce sa budovy obohnané dvojmetrovým múrom z hliny. Zo západu naviaty piesok, strechy zrútené, no aj tak asi nebolo v okolí sto kilometrov zachovanejšieho obydlia.
„Osemnásť,“ povedal Tigi, náš hlásič Tinger Butuuro. „Traja pod previsom.“
Na základe satelitných snímok som sa chystal umiestniť hliadku medzi sklad a previs, no tam už boli Tuarégovia. Môjmu tímu teda zostávala pozícia pri druhej z budov a hlinenom múre. Aspoňže medzi nami budú autá Tuarégov, dva dvaapoltonové plachtové nákladiaky, ktoré vyzerali, že sa na nich vozil ešte Indiana Jones osem rokov pred vylodením v Normandii.
„Plán B,“ zavelil Miles, keď ich zbadal. „Použite vozidlá ako kryt.“
Milesova biela Toyota Land Cruiser, ktorú nepochybne ukradli Spojeným národom a ktorú som ja pred desiatimi dňami kúpil na čiernom trhu v Tripolise, zabočila mimo cesty a nadišla si veľkým oblúkom, aby z nej mali lepší prehľad o pozícii Tuarégov. Naše zvyšné dva úplne identické a takisto na čiernom trhu získané vozy, ju nasledovali.
„Dvadsať,“ rátal Tigi ďalej. „Dvadsaťdva.“
Kriste, zamrmlal som, keď ďalší dvaja Tuarégovia zaujali pozíciu na stráži. Ešteže boli vozidlá obrátené predkom k nám. Podľa dohody teda rátali s tým, že si ich odvezieme. Alebo som si to iba namýšľal.
„Prst na spúšti,“ povedal som, keď sme sa priblížili na dostrel. „Nepanikáriť.“
Tuarégovia si potrpeli na zdvorilosť. Prišli sme na dohodnuté stretnutie, bolo treba pristupovať k nemu slušne a s dôverou. Čiže obrátiť zbrane hlavňami dolu. Tu platí, že úcta znamená bezpečie. Ak prekročíte hranicu, ide sa doslova na nože.
„Rozumel, Charlie jeden,“ odvetil Miles.
Viac som vravieť nemusel. Bol som vedúci misie, no Milesovi pripadlo taktické velenie, tak ako vždy. On vyberal mužov podľa schopností, ktoré bojová úloha vyžadovala. Všetci boli z elitných armádnych oddielov: SEAL, Delta, britské SAS, thajské špeciálne jednotky, ugandská prezidentská stráž, protidrogová zásahová jednotka z El Salvadoru, slovom, prvotriedni chlapi. S niektorými z nich som spolupracoval roky, iných som spoznal iba tento mesiac. Ale rozumeli sme si. V tomto fachu vyrastá z nebezpečenstva rešpekt a z rešpektu zasa náklonnosť rýchlejšie ako huby po daždi. Vtedy mi už boli takmer ako rodina. No keby aj neboli, Milesovi som dôveroval. Boli sme druhovia v zbrani, kryl mi chrbát od deväťdesiateho druhého, keď som ako zelenáč vyliezol z dôstojníckej školy a on si ma v pozícii veliteľa čaty vzal pod krídla. Keby prišlo na najhoršie, pomer dvadsiati dvaja proti desiatim by tento tím vedel zvládnuť. Bola to však chyba v plánovaní operácie a to som mal na svedomí ja.
„Zostava šachovnica,“ prikázal Miles. „Alfa tri zaistenie. Alfa dva na mňa.“
Landcruisery sa rozdelili, zamierili k Tuarégom v priamom uhle, potom urobili obrat a obidva naraz zastavili s predkom obráteným smerom, odkiaľ sme prišli. V bojovej situácii záleží na správnom parkovaní. Na cúvanie totiž nebude čas. Treba sa mať za čo skryť. Obrátená pozícia vozidiel poskytuje ochranu dvom našim najdôležitejším prvkom: mužom a motorom.
Skontroloval som si obe pištole, viem strieľať pravou aj ľavou. Ostatní boli vybavení ochranným výstrojom a ťažkými zbraňami. Ja som mal na sebe to, čo každý žoldnier – slnečné okuliare, púštne baganče, vojenské nohavice, pletený opasok, košeľu z nekrčivej bavlny a športové ľanové modré sako na mieru z londýnskej Jermyn Street. Nijaké útočné pušky, kevlarové vesty. Pred niekoľkými rokmi som aj ju slúžil v špeciálnej jednotke, ale teraz som už bol súkromník.
Zastrčil som si slúchadlo hlbšie do ucha a obe deviatky zastrčil do puzdier vzadu za opaskom, na jediné miesto, kde ich pod sakom nevidieť. Bol som súkromník, nie idiot.
„Pripravený?“ spýtal som sa tlmočníka. Neisto prikývol. Mal po päťdesiatke, na sebe lacné tesilky a košeľu s krátkym rukávom. Vyzeral presne na to, čím aj bol: univerzitným profesorom lingvistiky, ktorého postupný rozklad líbyjskej spoločnosti dohnal k vykonávaniu takéhoto nebezpečného povolania.
Ďalší slabý článok, pomyslel som si. Ale povedal som: „Nebojte sa. Nič vám nehrozí. Pôjde o priateľskú transakciu.“
Vystúpil som z landcruisera a zamieril ku skladu s vedomím, že moji muži nespúšťajú zrak z Tuarégov. Boli medzi nimi niekoľkí starší bojovníci, väčšinu tvorila omladina. Kalašnikovy voľne prevesené, no pri ruke. Dvaja, traja mali na sebe tradičné nebesky modré a vo svojej jednoduchosti krásne rúcha, zvyšok bol oblečený v púštnych maskáčoch, každý vzor iný. Iba jeden z nich mal na hlave čierny turban. Neboli nábožensky založení, Tuarégovia nepatrili k fanatikom. V tomto podnebí bol turban nevyhnutným doplnkom na ochranu pred slnkom a pieskom.
Sklamalo ma, ale neprekvapilo, že neprišli na ťavách. „As-salám alejkum,“ zvítal som sa s Tuarégom pri vchode. Budova nemala strechu, na stenách sa ešte dalo rozoznať grafiti v taliančine, zrejme pozostatok po vojakoch, ktorí museli bývať v tejto diere, keď si Mussolini zmyslel, že ovládne púšť.
Muž kývol hlavou a odhrnul koberec, ktorý slúžil ako dvere. Vošiel som dnu. Tuarégovia vnútri vyzametali, natiahli celtu, aby vznikol tieň, a pod ňu rozprestreli do kruhu na zem päť rohoží. Sedeli na nich traja muži v modrých rúchach a sledovali ma. Vyzerali, že tam sedia niekoľko dní.
„Marhaba,“ povedal muž v strede a rukou sa dotkol čela na pozdrav. Mal ošľahanú tvár a zhnité zuby. Tuarégovia sa tým vyznačovali, lebo pili takmer výlučne presladený čaj.
Muž ukázal na prázdnu rohož a ja som si sadol do tureckého sedu pred neho. Tradícia velila vyzuť sa, to som však nemal v úmysle. Všimol som si, že aj hostitelia sú obutí.
Čakali sme, pozerali na seba, mlčali. Hrdili sa povesťou nielen najkrutejších, ale aj najúctivejších bojovníkov na svete. Prežili v púšti stáročia a dodržiavali, najmä v porovnaní so Západom, pradávne zvyky. Ich stelesnením bola trpezlivosť.
Napokon vodca kývol hlavou. Vo dverách sa zjavil muž s vysokou úzkou mosadznou kanvicou. Čupol si k nám a rozložil na zem štyri sklené poháre. Do každého vložil hrudku cukru, potom na ne nalial vriaci čaj z dlhého pyšteka.
Chvíľu počkal a vlial čaj späť do kanvice. Zopakoval postup, tentoraz pri nalievaní pohyboval ornamentálnou kanvicou hore a dolu a čaj oblúkom plnil poháre. Tlmočník sa prihovoril vodcovi Tuarégov a muž po jeho pravici mu odpovedal, no preklad nebol potrebný. Šlo o zdvorilostnú konverzáciu. Možno sa tlmočník čudoval, prečo aj on nemá pohár. Lenže on tu nebol osobou, iba ústami. Tak ho brali Tuarégovia.
Napokon, asi po desiatich minútach nalievania, čajový majster rozdal poháre. Čaj bol horúci, ale vypil som ho bez mihnutia okom. Chutil sladko, po mäte.
Prišli na rad koláčiky, potom opäť čaj. Tuarégovia mlčky pili a prežúvali, na zemi vedľa seba mali otlčené, ale dobre naolejované kalašnikovy.
Obchodovanie so zbraňami je nebezpečné, pripomínal som si v duchu. Obchodovanie so zbraňami je kontaktná situácia. Každá kontaktná situácia sa môže zvrtnúť…
Čajový majster sa uklonil. Potom vstal, zobral prázdnu kanvicu a odišiel. Traja Tuarégovia sa potichu zarozprávali. Ja som mlčky sedel. Musel som počkať, až ma niekto z nich osloví, až potom som sa smel zapojiť do rozhovoru.
Len nestratiť pozornosť. Nezabúdaj na riziká.
„Američan?“ Spýtal sa vodca Tuarégov.
Vážne som prikývol. „Kolega,“ odvetil som a dal tlmočníkovi priestor, aby to preložil do berberčiny. „Prichádzame za vami zďaleka.“
Tuarégovia prikyvovali. Aj oni prišli zďaleka. „Kde bojujete?“
„Na severe. Za púšťou. Toto nie je náš boj.“
Nebol to ani ich boj. Vnútili im ho Európanmi nakreslené hranice a kolaps Kaddáfího režimu. Na tejto púšti boli doma a sem sa stiahli aj odpadlíci líbyjskej armády, keď nemali kam inam ísť. Sklad zbraní takmer určite kedysi patril Kaddáfímu.
Starý Tuarég prikývol. Prehovoril muž po jeho pravici.
„Poďme k autám,“ povedal tlmočník s viditeľnou úľavou.
Nebolo sa o čom jednať. Podmienky dohodol náš spoločný priateľ v Bengázi. A istotne v náš neprospech.
Vonku sa zdalo, že sa nikto ani nepohol zo svojho miesta, no keď som zbadal Milesa vo veliteľskej pozícii, nenápadne som mu ukázal tri prsty na pravej ruke na znak, že všetko ide podľa plánu. Komunikácia cez vysielačku by vzbudila podozrenie.
Šiel som k dvom nákladným vozidlám. Sovietska výroba, šesťdesiate roky, zrejme ich ukoristili pri nejakej potýčke s Alžírčanmi. Nazrel som do kabíny. Riadenie vyzeralo funkčné, kľúčiky boli v zapaľovaní. Dvere kvitli hrdzou, plachta na korbe bola zaprášená a polátaná, ale pneumatiky s púštnym profilom a disky vyzerali nové. Aj na prasknutých by sa dalo prejsť veľa kilometrov.
Spomedzi Tuarégov vystúpil mládenec s čiapkou tímu Atlanta Braves. Pod maskáčmi mal oblečené tričko s Bobom Marleym, ktoré zrejme našiel v balíku západnej pomoci a venoval ho nejaký sfajčený vysokoškolák z Vermontu. Sklopil zadné dvierka a usmial sa, už teraz mal pokazené zuby. Kultúry, ktoré tak ako Tuarégovia zakazujú požívanie alkoholu, často konzumujú obrovské množstvá cukru.
Drevené debny boli naukladané v dvoch radoch za sebou, štyri na výšku a tri na šírku. Prenosný raketový komplet SA-18 v NATO prezývajú Gremlin a v krajine pôvodu, teda v Rusku, zase Igla. Amatéri ním dokázali zostreliť vrtuľníky v Bosne, Sýrii či Egypte. Povráva sa, že takouto SA-18 zasiahli prezidentský špeciál, keď sa v deväťdesiatom štvrtom blížil k medzinárodnému letisku v hlavnom meste Kigali, čím de facto rozpútali rwandskú genocídu. Vezmite dve, tri, hoďte ich do nákladiaka, zaparkujte kilometer od letiska kdekoľvek na svete a zostrelíte aj sedem-štyri-sedmičku.
V druhom z vozidiel bolo dvanásť sovietskych protileteckých guľometov KPV kalibru 14,5 milimetra, zabalených do tuarégskych diek. Zbrane boli použité, ale funkčné; naolejované, nezasekávali sa. Keď sa upevnia na korbu Toyoty Hillus, čím vznikne technické bojové vozidlo – dnes už klasika moderných vojnových konfliktov –, vedia narobiť obrovskú škodu. Za niekoľko minút ním strelec pozabíja všetko vo svojom zornom poli. Neraz som ho videl v akcii v západnej Afrike.

V raketometoch bude zrejme treba vymeniť chladiče, guľomety trochu zreparovať, ale inak to bol skvelý úlovok. Kývol som hlavou na Milesa, keď som zoskočil z korby a podišiel priamo k vodcovi Tuarégov, čo bol odo mňa prejav úcty a varovanie súčasne. Chcel som, aby vedel, že keby sa niečo pokazilo, nemá kam utiecť.
„Prijímame.“
Tlmočník to prekladal prekvapivo dlho. Tuarég prikývol. Z landcruisera vystúpili dvaja moji Líbyjčania, každý s bezpečnostným kufrom Pelican. Prišli k nám a položili penou vystlané kufre na zem mne k nohám.
Vodca dal pokyn a Tuarég v bejzbalovej čiapke vystúpil dopredu s hnedým úsmevom. Kľakol si na jedno koleno, otvoril kufor bližšie pri sebe. Vybral z neho zväzok stoeurových bankoviek v igelitovej fólii. Čím sú ľudia chudobnejší, tým väčšmi sa tešia z nových bankoviek. Zrátal zväzky. Vodca dal signál hlavou, mladý muž vytiahol spoza opaska dlhý zahnutý nôž.
„Tango na východe,“ zahučalo mi v slúchadle, keď nôž vnikol do fólie. Vzápätí som začul rapot izraelskej útočnej pušky Tavor. Bola to zbraň nášho medika.
„Dve Tangá“ – čo znamená terče – „na siedmich hodinách.“
„Na ôsmich.“
„Sme pod paľbou.“
Počul som rozvážne dávky z Milesovej pušky a súvislú streľbu z poloautomatickej zbrane kdesi za mnou.
Skočil som dopredu a jedným úderom teleskopického kovového obuška, ktorý som nosil za opaskom, som omráčil mladého Tuaréga. Okamžite som mu vzal nôž. Zdvihol som zrak, a keď som pozrel na vodcu, bolo mi jasné, že on nás nepodrazil. Toto bol niekto tretí.
Premýšľal som, že vezmem aspoň zavretý kufor, ale radšej som sa zvrtol a utekal ku kabíne prvého nákladiaka, pričom sa mi slúchadlo ozývalo rozkazmi.
„Strelci vo východnej budove.“
„Krycia paľba.“
„Kryť Charlieho jeden.“
„Rozumel.“
Potiahol som za kľučku dverí a vyšvihol sa za volant, lebo som vedel, že kľúč je v zapaľovaní. Skrútol som ním, motor zachrapčal.
Šliapal som na pedál plynu, motor túroval a zhasol. Púšťou sa rozliehala streľba z automatických zbraní, ktorá nikdy nie je taká hlasná a splašená ako vo filmoch. Rozoznal som podľa zvuku zbraň každého člena svojho tímu, odpovedali im menej presvedčivé dávky, pravdepodobne z kalašnikovov. Pristihli sme útočníkov mimo pozície, asi sa pripravovali na prepad, a preto moji muži nemierili na nich. Na také niečo mali pridobrý výcvik. Spŕška nábojov mala za úlohu uzemniť nepriateľov, aby nemohli opätovať paľbu. Len idioti si robili zárezy na pažbu.
Znovu som skrútol kľúčom. Tentoraz motor chytil. Pošliapal som pedál plynu, nákladiak vybafol oblak dymu. Potom spojka, zaradiť rýchlosť. Prevodovka zarachotila, ale vozidlo sa nepohlo.
„Odkiaľ sa strieľa?“
„Tangá na dune, juhovýchod. Nijaké vozidlá nevidieť.“
Ako sa sem teda dostali.
„Tuarégovia odchádzajú. Opakujem, Tuarégovia v pohybe.“
Pozrel som do spätného zrkadla, oba kufre zmizli.
„Sú pod paľbou.“
Počul som rachot prevodovky aj z druhého auta, nepozrel som sa, ktorý z mojich mužov sedel za volantom. Zaujímalo ma jediné: dostať sa so svojím vozidlom na únikovú cestu.