Anglický špión
Prvý bol Anglický zabijak.
Neskôr prišla Angličanka.
A teraz je tu Anglický špión, pripravený vziať vás na vzrušujúcu cestu, na ktorú tak ľahko nezabudnete. Vychutnajte si pätnástu knihu série o legendárnom inzraelskom tajnom agentovi Gabrielovi Allonovi.
Najslávnejšia žena na svete ležala s pohárom v ruke na prednej palube a opaľovala sa hore bez. O palubu nižšie pripravoval predjedlo muž, ktorý sa ju chystal zabiť…
Tou ženou je členka britskej kráľovskej rodiny, ktorú zbožňujú milióny ľudí na celom svete, no bývalý manžel a jeho matka ju nemôžu vystáť.
Keď princezná zahynie pri výbuchu bomby na výletnej jachte, riaditeľ MI6 Graham Seymour sa pri pátraní po jej vrahovi obráti s prosbou o pomoc na špičkového agenta Gabriela Allona. Jeho úlohou je nájsť muža, ktorý má na svedomí vražedné útoky nielen v rodnom Írsku, ale na celom svete.
Eamonn Quinn, geniálny výrobca bômb a predĺžená ruka nejedného diktátora, je mimoriadne nebezpečný protivník. Našťastie Allon má po svojom boku profesionálneho zabijaka Christophera Kellera. Spolu sa vydajú na riskantnú cestu s cieľom dolapiť Quinna a vybaviť si s ním účty z dávnej minulosti.
Daniel Silva bol spravodajcom CNN, pracoval pre agentúru UPI a má bohaté novinárske skúsenosti i vzťahy, ktoré šikovne využíva pri písaní. Jeho hrdinu Gabriela Allona si obľúbili čitatelia v desiatkach krajín. Bývalý agent Mossadu žije pokojným životom reštaurátora obrazov, no neustále ho povolávajú do nových akcií. Allon tak bojuje nielen s islamistami, ale aj s ruskou mafiou, či potomkami nacistov.
Anglický špión vyšiel vlani v júni a rýchlo sa dostal na vrchol rebríčka prestížneho The New York Times. Po polroku je preložený do slovenčiny a aj v našich kníhkupectvách patrí medzi najžiadanejšie knihy svojho žánru.
Začítajte sa do nového špionážneho trileru Anglický špión:
Pricestoval na ostrov, keď vrcholilo obdobie hurikánov, a usadil sa v drevenej chatke na konci pláže Lorient. Nemal toho veľa, iba plátenný vak, kôpku ohmataných kníh, krátkovlnné rádio a staručký skúter, čo kúpil v Gustavii za pár umastených bankoviek. Knihy boli hrubé, ťažké a učené, rádio kvalitné, aké sa už dnes nevidí. Neskoro večer sedával na prehýbajúcej sa verande, čítal pri svetle lampy na baterku a počúval hudbu, ktorá prehlušovala šuchot palmového lístia aj šum príboja, zväčša džez a klasiku, občas aj reggae zo staníc za vodou. Každú celú hodinu odložil knihu a pozorne si vypočul správy BBC. Potom pátral v éteri po niečom, čo by lahodilo jeho sluchu. Palmy a more sa znova roztancovali v rytme hudby.
Spočiatku nebolo jasné, či na ostrove dovolenkuje alebo tadiaľ iba prechádza, či sa skrýva alebo plánuje trvalý pobyt. S peniazmi zjavne nemal problém. Dievčatám v pekárni, kde sa každé ráno zastavil na pečivo a kávu, vždy dával štedré prepitné. A popoludní, keď sa zastavil na malom trhu pri cintoríne po nemecké pivo a americké cigarety, nikdy si nezobral drobné mince, čo sa vysypali z automatu. Po francúzsky hovoril obstojne, ale so silným prízvukom, ktorý miestni nevedeli identifikovať. S Dominikáncom v JoJo Burger sa rozprával po španielsky, čo mu šlo oveľa lepšie, ale prízvuk mal stále. Dievčatá z pekárne usúdili, že je Austrálčan, chlapci z JoJo Burger ho tipovali na Juhoafričana. V Karibiku ich bolo neúrekom. Väčšinou slušní ľudia, aj keď niektorí sa venovali nie práve najlegálnejším obchodom.
Jeho zdanlivo bezcieľne dni však mali istý poriadok. Po raňajkách v pekárni zakaždým zamieril k novinovému stánku v Saint-Jean a kúpil si anglické a americké noviny z predchádzajúceho dňa, potom cvičil na pláži a neskôr s klobúkom stiahnutým do čela čítal hrubé historické knihy. Raz si prenajal čln a celé popoludnie sa potápal pri ostrovčeku Tortu. Vzbudzoval dojem, že jeho nečinnosť nie je dobrovoľná, ale nútená. Pripomínal zraneného vojaka, ktorý by sa rád vrátil do boja, vyhnanca snívajúceho o stratenej domovine, nech už bola kdekoľvek.
Podľa Jeana-Marca, colníka z prístavu, priletel z Guadeloupu s platným venezuelským pasom na nezvyčajné meno Colin Hernandez. Vraj pochádzal z krátkotrvajúceho zväzku angloírskej matky a španielskeho otca. Matka sa považovala za poetku, otec robil akési pochybné kšefty s peniazmi. Colin ho neznášal, ale o matke sa vyjadroval ako o svätici, ktorej kanonizácia je už len formalita. Jej fotografiu nosil v peňaženke. Bielovlasý chlapček na jej kolenách sa na Colina veľmi nepodobal, ale čas býva neúprosný.
V pase mal uvedený vek tridsaťosem rokov, čo sedelo, a v kolónke profesia bolo napísané biznismen, čo mohlo znamenať naozaj čokoľvek. Dievčatá z pekárne ho považovali za spisovateľa , ktorý hľadá inšpiráciu. Ako inak vysvetliť fakt, že ho takmer nikdy nevideli bez knihy? Dievčatá z trhu však prišli s bláznivou a vonkoncom nepodloženou teóriou, že v Guadeloupe zavraždil človeka a na Saint-Barthélemy sa skrýva, kým všetko prehrmí. Dominikánec z JoJo Burger, ktorý sa skutočne skrýval, pokladal ich dohady za smiešne. Colin Hernandez, vyhlásil, je len ďalší neschopný povaľač, čo žije z peňazí nenávideného otca. Zdrží sa na ostrove, kým sa nezačne nudiť alebo mu dôjdu financie. Potom odletí a o deň-dva si naňho nikto nespomenie.
Mesiac po príchode na ostrov v dennom rozvrhu Colina Hernandeza konečne nastala zmena. Po obede v JoJo Burger zamieril do holičstva v Saint-Jean, a keď odtiaľ odchádzal, strapaté husté čierne vlasy mal ostrihané nakrátko a nagélované. Na druhý deň prišiel do pekárne čerstvo oholený, v bavlnených nohaviciach a čistej bielej košeli. Objednal si zvyčajné raňajky – veľkú šálku café crme a celozrnné pečivo – a dlho čítal včerajšie vydanie londýnskych Times. Potom sa nevrátil do svojej chatky, ale sadol na skúter a odfrčal do Gustavie. Napoludnie už bolo všetkým jasné, prečo muž s pasom na meno Colin Hernandez pricestoval na Saint-Barthélemy.
Najprv navštívil majestátny starý Hotel Carl Gustaf, no keď sa tamojší šéfkuchár dozvedel, že nemá potrebné vzdelanie, odmietol sa s ním ďalej rozprávať. Majitelia Maya’s mu zdvorilo ukázali dvere rovnako ako vedenie reštaurácií Wall House, Ocean a La Cantina. Skúsil šťastie v La Plage, ale nemali záujem. Podobne pochodil v Eden Rock, Guanahani, La Cręperie, Le Jardin aj v Le Grain de Sel pri slaných močiaroch v Saline. Neuspel ani v La Gloriette, v podniku, ktorý založil politický vyhnanec.
Colin Hernandez sa však nedal odradiť a hľadal ďalej, zašiel do letiskového snackbaru, do maličkej kreolskej reštaurácie na druhej strane ulice aj do pizzerie na parkovisku supermarketu L’Oasis. A tam sa naňho konečne usmialo šťastie, keď zistil, že šéfkuchár pizzerie Le Piment dal výpoveď po dlhej hádke týkajúcej sa pracovného času a platu. O štvrtej popoludní, po tom, čo predviedol svoje schopnosti v miniatúrnej kuchynke, Hernandez miesto dostal. V ten istý večer sa pustil do práce. Všetci ho chválili. Netrvalo dlho a povesť o jeho kulinárskom umení obletela ostrov. Le Piment, dovtedy útočisko miestnych obyvateľov a štamgastov, čoskoro zaplavila nová klientela a všetci svorne spievali ódy na záhadného šéfkuchára s nezvyčajným anglicko-španielskym menom. Hotel Carl Gustaf sa ho pokúsil získať, Eden Rock, Guanahani a La Plage tiež, ale márne. Preto bol kapitán Aurory Reginald Ogilvy pesimisticky naladený, keď večer po zmiznutí Spidera Barnesa bez rezervácie navštívil Le
t. Pri bare musel tridsať minút čakať, kým ho konečne zaviedli k stolu. Objednal si tri predjedlá a tri hlavné jedlá. Keď všetky ochutnal, požiadal o rozhovor so šéfkuchárom. Prešlo desať minút, kým mu želanie splnili.
„Ste hladný?“ spýtal sa muž vystupujúci pod menom Colin Hernandez, keď uvidel stôl plný tanierov.
„Ani nie.“
„Tak prečo ste tu?“
„Chcel som sa presvedčiť, či ste naozaj taký dobrý, ako sa o vás hovorí.“
Ogilvy sa predstavil – meno, hodnosť, názov lode. Colin Hernandez spýtavo zdvihol obočie.
„Na Aurore varí Spider Barnes, či nie?“
„Poznáte Spidera?“
„Tuším som si s ním raz vypil.“
„Nie ste jediný.“
Ogilvy si premeral muža, ktorý stál pred ním. Bol pevný, tvrdý, hrozivý. V Angličanových pozorných očiach vyzeral ako človek, ktorý sa plavil po nejednom rozbúrenom mori. Obočie mal tmavé a husté, mocná brada svedčila o rozhodnosti. Táto tvár, pomyslel si Ogilvy, znesie veľa úderov.
„Ste Venezuelčan,“ povedal.
„Vraví kto?“
„Každý, kto vás odmietol, keď ste hľadali prácu.“
Ogilvy preniesol pohľad z Hernandezovej tváre na ruku položenú na operadle stoličky oproti nemu. Žiadne tetovanie nezbadal – to bolo preňho dobré znamenie. Ogilvy považoval súčasnú módu tetovania za istú formu sebapoškodzovania.
„Pijete?“ spýtal sa.
„Nie toľko ako Spider.“
„Ste ženatý?“
„Iba raz.“
„Deti?“
„Božechráň, nie.“
„Neresti?“
„Coltrane a Monk.“
„Zabili ste niekedy človeka?“
„Nespomínam si,“ odpovedal s úsmevom Hernandez.
Reginald Ogilvy úsmev opätoval. „Rozmýšľam, či sa mi podarí odlákať vás od tohto tu,“ povedal a rozhliadol sa po skromnej reštaurácii pod holým nebom. „Dám vám veľmi slušný plat. A keď nebudeme na mori, ostane vám dosť voľného času na to, čo robievate, keď práve nevaríte.“
„Aký slušný?“
„Dvetisíc týždenne.“
„Koľko zarábal Spider?“
„Tritisíc,“ odpovedal Ogilvy po krátkom zaváhaní. „Lenže Spider u mňa pracoval dve sezóny.“
„Už nepracuje.“
Ogilvy predstieral, že sa nevie rozhodnúť. „V poriadku, tritisíc,“ povedal napokon. „Ale potrebujem, aby ste nastúpili okamžite.“
„
Kedy vyplávate?“
„Zajtra ráno.“
„V tom prípade,“ odpovedal Colin Hernandez, „chcem štyri tisícky.“
Kapitán Aurory Reginald Ogilvy prebehol pohľadom po tanieroch na stole a zdvihol sa. „O ôsmej,“ povedal. „Príďte včas.“
François, rodený Marseillčan a výbušný majiteľ Le Piment, správu neprijal dobre. Chrlil nadávky a urážky v marseillskom nárečí. Sľuboval pomstu. Prázdna fľaša od celkom dobrého Bordeaux sa roztrieštila na tisícky smaragdových čriepkov, keď ju šmaril do steny malej kuchynky. Neskôr poprel, že mieril na odchádzajúceho šéfkuchára. Čašníčka Isabelle, ktorá bola svedkom incidentu, spochybnila jeho verziu udalostí. Prisahala, že François hodil fľašu ako dýku rovno do hlavy monsieur Hernandeza. A monsieur Hernandez sa vyhol letiacemu predmetu takmer nebadaným bleskovým pohybom. Potom dlho chladne zazeral na Françoisa, akoby sa rozhodoval, akým spôsobom mu zlomí väzy. Nakoniec si pokojne zložil čistú bielu zásteru a nasadol na skúter.
PR Servis je komerčný informačný servis určený na publikovanie tlačových správ, informácií, vyhlásení a oznamov určených médiám a verejnosti. Texty sú vysielané v znení, dodanom klientom, bez redakčnej úpravy. Agentúra SITA je distribútorom týchto informácií a za ich obsahovú a štylistickú úroveň nezodpovedá. E-mail: prservis@sita.sk .
tk
